Pôst

Takmer všetky rozdiely medzi Kristovou a rímskou cirkvou vychádzajú z jednej vety: ako môže kresťan prísť k Božej milosti a byť spasený? Evanjelická cirkev učí – vierou, milosťou a zásluhami Ježiša bývame spasení; rímska – našimi vlastnými skutkami a poslušnosťou. Medzi ospravedlňujúce skutky počíta aj pôsty – uznávajú, že pôsty sú vraj dielom od Boha prikázané a teda bohumilé a vyhlasujúce za spasiteľné. Naša cirkev pôsty nezavrhuje, ale držiac sa jedine Písma prikladá pôstom takú dôležitosť, akú to zmieňujú Písma.

Čo je pôst? O pôste možno hovoriť v dvojakom zmysle: telesnom a duchovnom. Telesný pôst je úplné sa zdržanie na krátky či dlhší čas pokrmov a nápojov; duchovný pôst je potlačovanie telesných žiadostí, pokorné srdce, milosrdenstvo k blížnym (Iz 58, 6‒8).

V Písmach nenájdeme o pôstoch žiadne prikázania. V Starom i Novom Zákone neraz čítame ako sa mnoho nábožných mužov a žien (Dávid – 2S 12, 16‒22; Acháb – 1Kr21, 27; Daniel – Dan 9, 3; Anna – L 2, 37) aj celé národy a mestá (Izraelci Sud 20, 26, 1S 7, 6; Ninivčania Jon 3, 5‒7) postili, buď dobrovoľne alebo na rozkaz svojich vodcov a kráľov (kráľa Jóšafáta 2Kron 20, 3; za Ezdráša Ezdr 8, 21), avšak o stálych a predpísaných pôstoch nie je nikde reč. Náboženské židovské sekty v tomto mali každá svoj slobodný zvláštny osobitný názor. Sadukaji napr. nedbali na pôsty, ale zato farizeji, ktorí si zakladali na vonkajších pôstoch boli prísnymi pôstnikmi. Spasiteľ sveta zvestoval, že neprišiel rušiť Mojžiša a prorokov (Mt 5, 17), žiadne nové prikázanie o pôstoch nevydal. Sám sa síce postil hneď po Jánovom krste po 40 dní a nocí na púšti (Mt 4, 2), ale svojim učeníkom nechal v tejto veci úplnú slobodu, a oni necítili žiadnu náklonnosť a potrebu zachovávať pôst. A keď z tejto príčiny Jánovi učeníci a farizeji raz dohovárajúc hovorili: prečo sa my a farizeji často postíme, ale Tvoji učeníci sa nepostia (Mt 9, 14) odpovedal im: vy sami učíte, že sa nepatrí postiť tým, ktorí sa radujú, či môžu smútiť synovia ženícha, pokiaľ je s nimi ženích? – a ženíchom ma nazval sám váš majster Ján (J 3, 29) ale prišiel čas, keď nebudem medzi vami, ženích bude od vás zobratý, potom budú trúchliť a zo zármutku nad svojou stratou sa budú postiť (Mt 9, 15). Bolo by nerozumné, hovorí tam Ježiš, aby starý kvas farizejského učenia bol primiešaný do môjho božského a svätého učenia. Nie je dobré liať nové víno do starých nádob, lebo sa sudy roztrhnú a víno sa vyleje a sudy sa zničia. Keď Mu však farizeji vyčítali nedodržiavanie pôstu za hriech, nazvúc Ho pijanom, žráčom a priateľom hriešnikov – v trpkej irónii im odpovedal: vám sa nikto nepáči, Jánovi, ktorý sa postil ste hovorili že má diabla, mňa však, ktorý jem a pijem nazývate žráčom a pijanom vína, ale vedzte, že ospravedlnená je múdrosť svojimi skutkami (Mt 11, 18-19). A podobne posúdil aj toho farizeja, ktorý sa chválil, že sa dva razy za týždeň postí: zobral si svoju odplatu (Mt 6, 16).

Z týchto Ježišových výrokov jasne vyznieva, že predpísané pôsty zavrhoval, pokladal ich za odporné svojmu učeniu. Nič menej, ale dobrovoľné a pravé nielen nezavrhol, ale aj pochválil. „Keby ste sa postili“ vraví vo svojej kázni na vrchu „nebuďte ako pokrytci, smutní, aby ľudia videli, že sa postia.“ Nemyslite si, že ste sa tým Bohu zapáčili. Boh nie je krátkozraký človek, aby sa dal oklamať vonkajškom a výrazom, On vidí do srdca tých pokrytcov, ktorí nehľadajú Jeho, ale slávu sveta – vy však, keď sa postíte tak to čiňte, aby to nebolo zjavné ľudom, ale Bohu (Mt 6, 16‒18).

V apoštolskej cirkvi sú Kristove ustanovenia verne zachovávané, a hoci už mnoho bludného kvasu učenia, zvlášť Židmi obrátenými na vieru, sa začalo zakoreňovať, snahou a horlivosťou apoštolov, najmä Pavla boli odmietnuté. Tak sa to dialo aj s pôstami. Židia, ktorí sa obrátili na vieru a vyšli z rôznych siekt, sa usilovali svoje starodávne mienky preniesť na nové učenie. Miešali mŕtvu literu zákona do slobody evanjelia a takéto miešaniny odtiaľ rozmnožovali. Čím viac sa zmáhal formálny spôsob zakladajúci sa na ceremónie, tým ostrejšie a ráznejšie s odvolávaním sa na ducha evanjelia bolo odopierané. Už vtedy hrozila nebezpečná roztržka v apoštolskej cirkvi, keď na jednej strane apoštoli Peter a Jakub hájili literu zákona a na druhej strane apoštol Pavel ducha evanjelia. Avšak jednomyseľným podrobením sa Kristovi a Jeho slovám sa tento spor v pokoji ukončil a to v prospech slobodnejších Pavlových evanjelických náhľadov. Preto, hoci tento apoštol ešte vo svojom liste do Ríma (14, 14) napomína k opatrnosti: viem a uistený som v Pánovi Ježišovi, že nič nečisté nie je samo osebe, iba tomu, kto to za nečisté pokladá  ‒ predsa už v 1. liste písanému Timotejovi (4, 1‒8) bez obalu a v svätom pobúrení, príčinu ku ktorej mu dala smutná skúsenosť, vystríha: Duch vraví, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých učiteľov …… prikazujúcich zdržiavať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril na požívanie….lebo každé Božie stvorenie je dobré a nič sa nemá zamietať, čo sa s ďakovaním prijíma. Ak toto budeš predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Ježiša Krista, vykŕmený slovom viery a pravého učenia, ktoré si nasledoval…. svetské a babské bájky zavrhni a cvič sa v pobožnosti, a tak isto vo veľkej horlivosti napomína Kolosenských 2, 20‒23: keď ste s Kristom zomreli živlom sveta, prečo sa dávate viazať predpismi. Keď sa hovorí nedotýkaj sa, nejedz, ani na to nesiahaj,… veď sú to len ľudské rozkazy a učenie ľudské naoko majú spôsob nábožnosti a pokory akoby sa neodpúšťalo telu…… ‒ avšak pre múdrosť nemá žiadnu cenu.

Navzdor týmto prikázaniam a zavrhnutým pôstom zachovávali apoštoli, konkrétne Pavel, dobrovoľné pôsty. V pôste a modlitbe Pavel a Barnabáš boli posvätení do apoštolského stavu a tiež i oni sa postili dosadzujúc starších v rôznych zboroch (Sk 13, 2‒3).

V poapoštolskej dobe panovali tieto náhľady o pôstoch, lebo z apokryfickej knihe nového zákona Hermasov Pastier sa dozvedáme, že vonkajší pôst cnosti nič nepridá ani nezíska, ale patrí sa tak postiť, aby boli zo srdca vyhostené zlé žiadosti. Blížili sa ale časy neblahých zmätkov. Čím sa Kristova cirkev viac rozširovala, tým rôznejšie živly si začali hľadať v nej útulok. Už viac nepostačovalo jednoduché Božie Kristovo učenie, sekty a pohanské cirkvi naoko sa podobajúce, svoje sváry, hádky a bludy len preniesli na iné pole, kde dúfali, že v novom rúchu a učení získavajú početnejšie rady učeníkov. Na zdravom tele cirkvi teraz začala rásť nešťastná rakovina bludárstva a behom času sa tak rozšírila, že ako cudzopasné imelo vyžiera všetok zdravý život stromu cirkvi, kazí ho a tak hrozilo že ho privedie takmer k zahynutiu. Tak hneď ako sa farizejské náhľady za čias apoštolov začali zmáhať, tak teraz sa k židovským sektám pripojili aj pohanské. Prvý väčší podnet k rôznostiam podal istý Montanusokolo roku 150. Pochádzal z Frýgie, krajiny v Ázii.Stal sa kresťanom z presvedčenia. Hlavnou črtou jeho povahy bolo nesmierna ctižiadosť, pri ktorej bol sám na seba prísny. Vydával sa za toho utešiteľa, ktorého Kristus zasľúbil (J 14, 16) a za povolaného, ktorý Kristovu cirkev privedie k dokonalosti. Z detinského stavu, v ktorom sa cirkev nachádza ja ju k dokonalosti privediem ‒ to bolo jadro jeho učenia. Podľa neho k tomuto cieľu mali viesť prísne pôsty, žiadne druhé manželstvá, najväčšia prísnosť k odpadlíkom, zavrhoval šperky, vedu, prísahu, divadlá a vojenskú službu. Okrem tejto sekty mnoho prívržencov našli Gnostici, ktorí za prameň a pôvod všetkého zla vyhlasovali telo, schvaľovali všetko čo smerovalo na jeho potlačenie a unavenie. Stalo sa, že zakorenené mienky Montanistov a Gnostikov sa viac a ďalej rozširovali a hoci napokon ich vyhlásili čiastočne za blud predsa však ich viac primiešavali do kresťanského učenia. Z tejto doby ostal zvyk postiť sa dvakrát v týždni, v stredu a v piatok. Justus Martýr  † r. 163 sa zmieňuje, že v Efeze tí, ktorí sa chcú dať pokrstiť musia sa postiť ‒ novátorstvo, o ktorom apoštolská cirkev nič nevedela, a Viktor rímsky biskup r.192 niektorým zborom hrozí vylúčením z cirkvi, že nezachovávajú veľkonočný pôst. Teríuilian bol úplne oddaný Montanistom slepo horlí proti všetkým, tých ktorí sa svojim svedomím postavia proti, takých nazýva zmyselníkmi. Origenes  (r. 220 najučenejší a najpriamejší muž tej doby) naproti tomu úplne v duchu Krista a apoštolov o pôstoch hovorí takto: „Ak žiadaš, ukážem ti ako sa máš postiť. Zdržuj sa hriechu, neprijímaj potravu zlosti, neužívaj hody chlipnosti, nepoddávaj sa vínu roztopašnosti. Vystríhaj sa zlých skutkov, oplzlých rečí a ohavných myšlienok. Nedotýkaj sa ukradnutého chleba falošných učení. Nepožaduj klamlivé pokrmy múdrosti, ktoré odvracajú od pravdy. Také pôsty miluje Boh! Zdržovať sa pokrmov, ktoré Boh učinil, aby s ďakovaním boli prijímané, to sa Bohu nemôže páčiť ‒ znamená len to prispôsobovať sa tým, ktorí ukrižovali Krista. Toto však nehovoríme, aby sme snáď zdržanlivosť zavrhovali – nie! Sami 40denný pôst a pôsty v 4. a 6. deň zachovávame. Každému kresťanovi je slobodne postiť sa v každý čas, nie ale z poverčivej poslušnosti, ale z cnostnej miernosti. Taký je spôsob postiť sa skutočného kresťana“ – tak píše Origenes a jeho stanovisko je pravé kresťanské.

O pôstoch, ktoré sa tu začali zavádzať pozostávali v úplnom zdržiavaní všetkých pokrmov a nápojov, áno aj vody, a trvali od 1. až do 9. hodiny, podľa nášho počítania od východu slnka až do 3. popoludňajšej hodiny.

Ako bolo spomenuté v zboroch panovala rôzna prax pôstu a biskupi tu konali podľa svojich osobných zámerov; neboli ešte autority, ktoré by zaviedli jednotný spôsob. Dôkazom toho bolo, že Elvírska synoda v r. 306 ustanovila, že v sobotu sa má postiť, predsa však skoro v žiadnom zbore nebol tento pôst dodržiavaný.

V štvrtom storočí, keď sa už cirkev spolčila so svetskou mocou, teda zriekla sa tiež ducha Kristovho, ktorý povedal – toto kráľovstvo nie je z tohto sveta – ešte ustanovenie o pôstoch kolísalo v neurčitých medziach. Duch Montanisov sa síce už v cirkvi mocne rozšíril a vonkajšie skutky mali veľkú obľubu, nič menej ich konanie bolo z väčšej časti ešte ponechané slobodnej vôli kresťanov okrem krajín a jednotlivých zborov kde, ako bolo spomenuté, vplyv a zmýšľanie biskupov pôsobilo inak. Častejšie konanie synod, ale len zložených z duchovných, do centralistického smeru jednotlivcov chceli podriadiť všeobecnému zákonu. Odporúčanie sa stalo rozkazom, poručením. Pôsty už viac neboli na posilnenie ducha, ale prikázaná nevyhnutná časť pokánia, ktorým sa zahladzuje hriech – tým teda musel počet dní vzrastať.

Epifanius, biskup v Salami na ostrove Cyprus r. 367 už o pôstoch v stredu a v piatok hovorí ako o kanonickej veci. O pôstoch pred Veľkou nocou sa vyjadruje: „40 dní pred Veľkou nocou, okrem nedieľ, sa postí celá katolícka cirkev. Všetky kresťanské národy sa uspokoja v posledných ôsmych dňoch suchými pokrmami, chlebom, soľou a vodou – ako sa deje na príkaz apoštolov.“ Tak jeden z najvýznamnejších učiteľov cirkvi učil.

Basilios nar 329, biskup Cézarey, najväčší podporovateľ mníšskeho života, a samozrejme aj pápežov, originálnym spôsobom vyvodzuje nutnosť a biblický pôvod pôstu keď vraví: „Už v raji boli nariadené pôsty, lebo Hospodin povedal Adamovi: nebudeš jesť z tohto stromu. – Noách sa zdržoval pitia vína, teda sa postil. – Samson sa postil, keď ho matka nosila pod srdcom (!) – Eliáš sa postil na púšti  –Daniel pri kráľovskom dvore, kde jedával len chlieb a pil vodu – Lazár, keď pred bránami boháča trel núdzu (!!) – Ján, keď sa na púšti živil kobylkami a medom.“ O takéto dôvody (?) sa opierajúc, začali nariaďovať pôsty títo muži ako nevyhnutné skutky pobožnosti. Takéto počínanie nemohlo zostať bez odporu. Aerius ariánskykňaz r. 360 mimoriadne horlivo a s veľkým úspechom vystupoval proti takýmto ustanoveniam. Učil, že postiť sa na príkaz je bludné a daromné. Chrysostomus (Ján Zlatoústy) r. 398 biskup v Carihrade, muž skvejúci sa apoštolskými cnosťami vraví o pôstoch vo svojej homílii o predveľkonočnom pôste takto: „Všetko naše pričinenie, ktoré sme obetovali našim pôstom, by nám nebolo nič platné, keby sme nepristupovali s čistým svedomím k Pánovmu stolu. Preto sme sa postili, preto sme sa tak často schádzali a vypočuli nemálo poučení, aby sme všetky chyby, ktorými ste sa v tomto roku obťažili zo seba zložili. Nie je to naša práca zbytočná. Ktokoľvek by sa chcel len svojimi pôstami preukazovať, nie však umocňovaním cnosti, radšej nech zostane vonku. Kto zotrvá v neprávostiach, na pôste si nezakladaj!“ A v ďalšej homílii vraví: „V pôstnom čase je obyčaj sa pýtať: koľko dní si sa postil? Jeden povie tri, iný dva a ďalší všetky, ale čo je to platné takto sa postiť bez cnosti? Ak ti tento povie: celý čas som sa postil – odpovedz mu: ja som mal nepriateľa, odpustil som mu, inému som chcel utŕhal, zanechal som to, mojim zvykom bolo kliať, opustil som to.“ – V jednej reči, ktorú mal v Carihrade káže nasledovne: „Zlým poslucháčom nie je ten, kto sa najedol a napil, ale ten, kto je nepozorný, zíva a rozpačito počúva; telo je prítomné, ale duch blúdi inde. Kto však pozorne v skutočnej stálosti ducha tu sedí, ten naozaj počúva, či sa už postil alebo nie.“  A mnoho miest znejú z rečí tohto slávneho muža v tomto zmysle, odráža sa v nich šľachetná, apoštolská povaha.

Na západe a v Afrike pôsobiaci znamenití muži, ktorí sa všemožne vzpierali vtierajúcim sa následkom poslušnosti pôstu. Cyril Alexandrijský v roku 412 v obrannom spise proti odpadlíkovi cisárovi Juliánovi píše takto: „My si neodriekame žiadny pokrm, ktorý iní považujú za nečistý, ale my potláčame múdrou miernosťou žiadosti zmyslov. Zachovávame nariadenia apoštola Pavla zachované v jeho listoch, že nás žiadny pokrm pred Bohom neospravedlňuje; jediac nie sme ani lepšími ani dokonalejšími, ani nejediac nedokonalejšími. Každý pokrm je dobrý!“

Augustinus  biskup z Hippo v Afrike r. 395, najznamenitejší učiteľ cirkvi vtedajšej doby mal apoštolské pohľady o pôste, lebo svojej matke Monike, ktorá sa pýtala, kedy a ako by mala dodržiavať pôst odpovedá, aby sa vo všetkých tých veciach o ktorých Písma sväté nič určitého neprikazujú správala podľa svedomia a starodávnym zvykom.

Pekné je a povšimnutia hodné aj pre naše časy čo Ambróz od r.375−397 milánsky biskup o pôstoch v jednej zo svojich rečí hovorí: „Sú ľudia, ktorí síce vonkajšie pôsty bedlivo zachovávajú avšak bez premáhania svojich bujných žiadostí, ale zmenou svojich pokrmov vyhľadávajú len nové dráždidlá a lahôdky. Nádobu, v ktorej sa varilo mäso považujú za nečistú, ale vo svojom tele sa neštítia obžerstva brucha. Nepostia sa pre miernosť, ale preto, aby zmenou pokrmov slúžili svojej nemiernosti. Sú niektorí, ktorí nepijú víno, ale za to iné pripravované nápoje z ovocia a tak pôst pre nich nie je cvičením sa v pobožnosti, ale vhodná príležitosť na hodovanie.“

Navzdor týmto kárajúcim hlasom, pôsty boli vždy viac vonkajším, teda stávali sa neužitočným dielom (opus operatum). Čím viac začalo ubúdať živej viery, tým viac doliehalo na vonkajší pôst a obrady a na nich sa zakladalo. Preto sa počet pôstov viac rozmnožoval. Rímsky biskup Lev I. (r. 440) už hovorí o 4 pôstnych obdobiach, o pôste v prvom mesiaci, štvrtom, siedmom a desiatom a nazýva ich podľa častí roka – pôstom jarným, letným, jesenným a zimným.

V tých časoch konané synody, najmä v Galícii, ustanovovali vždy väčší počet a prísnejšie pôsty.
Synoda v Mâcone r. 585 (na tejto synode bolo vydané a zaiste aj potrebné nariadenie, že biskupom je nevhodné chovať psov a vtákov) ustanovila vianočný pôst od Martina, tri dni v týždni t. j. postiť sa v pondelok, v stredu, v piatok.
Synoda v Tolede r. 653 zakazuje pod prísnymi trestami v pôstne dni požívanie mäsa.
V roku 830 cisárovi Ľudovítovi I. bolo pokladané za hriech, že v pôstny čas sa vydal do vojny.
Na synode v Remiši (Rheims) v r. 920 sa dohodlo, že prísny pôst má byť súčasťou cirkevnej disciplíny.
V roku 983 sobota ako deň zasvätený Márii bola vyhlásená za deň pôstu.

Od 12. storočia sa začali mocnejšie ozývať hlasy volajúce po nápravách cirkvi; z toho množstva vonkajších prázdnych obradov, ktoré pobožným dušiam nemohli poskytnúť žiadne uspokojenie, obracali zraky k Písmam, k apoštolskému a ku Kristovmu učeniu a porovnávali, čo v prospech panujúcich zásad by nemohli vyradiť. Viklef, Hus a iní pred nimi i po nich proti tejto osnove aj proti jednotlivým častiam bludného učenia začali vystupovať a s odvolávaním na Písma žiadali obnovu cirkvi. Rímska cirkev, v čase nátlaku obratne povoľná, avšak v pocite svojej nadvlády hrdo neústupná, nechcela sa vo svojej neomylnosti vzdať a ustúpiť ani v najmenšom. Petrov meč, ktorý prikázal Pán skryť do pošvy, s obrovskou rozhorčenosťou bol vytasený a od panujúcej cirkvi k jej obhajobe horlivo v krvi zmáčaný. Padali hlavy smelých a zbožných apoštolov, ich ústa zapchané krvou, ohňom a dymom zadusené hlasy. Ale čomu to prospelo, keď nemohol byť ten horliaci duch ani mečom sťatý ani plameňmi spálený. Nastala doba krutých búrok; roznietila ju Husova plamenná žiara hranice a oheň bezuzdných vášní poznačil jej stopy. Je to znak každej búrky, že nielen zavlažuje vyprahnuté polia a lúky, ale že aj trhá brehy a narobí veľa škôd. Také účinky nesú aj duchovné búrky – burácajúce živly sa znova utíšia. Tak sa dialo aj na poli náboženskom. Neznesiteľným nátlakom vzbúrenej náruživosti ustúpili do svojich medzí a tu z pút náboženského fanatizmu ako z bahna Nílu zdravé, čerstvé osiatie viery sa začalo zelenať. Sväté Písma, ten večný nehynúci zdroj viery skúmaný; pred jednoduchou velebnosťou lásky a čistoty mravov evanjelia zmĺkla náruživosť tela a rozhorčenosť ducha a nová osnova na zabudnutých základoch Kristovho a apoštolského učenia a odstránením všetkých výmyslov sveta a pomätenia fanatikov. Ver v Krista a budeš spasený; ver v tú nebeskú Lásku, ktorá nezištne pracovala, ktorá sa sama obetovala, ktorá sa modlila aj za nepriateľov, ver v Neho, ktorý je jeden s Otcom a ako Otec večná Láska; ver v Jeho požehnaný život, v Jeho spasiteľnú smrť. Táto viera ťa spasí, bude radosťou toho viniča života a prinesieš hojné ovocie (nielen lístie). Tak zvestuje obnovená cirkev. Naproti tomu formálna cirkev hlásala; nes ovocie, konaj dobré skutky nech je pre teba vzorom tvoj vonkajší život – tak prídeš k spaseniu. Strom býva poznať podľa ovocia. Samozrejme. Ale zabudla na podobenstvo o figovníkovom strome „vaše figovníky a olivy obžrali kobylky. No ku mne ste sa nevrátili.“ (Am 4, 9) My hovoríme, že nie my, ale Písmo, len viera spasí a viera ako zdravý koreň vyháňa strom cnostného života a ovocie dobrých skutkov: kde je viera, tam musia byť aj dobré skutky! Podľa skutkov však nemožno vieru posudzovať, dôkazom a výstrahou sú pre nás farizeji; ich dobrým skutkom, hoci ich nazval Kristus obielenými hrobmi, nie je spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť, hoci sa navonok zdajú pred ľuďmi spravodlivými, ale vnútri sú plní pokrytectva a neprávosti, v ktorých sa ukrývajú smradľavé kosti.

Zakončime napomenutím Jána Zlatoústeho Chryzostoma: „Zásluhu pôstu nehľadaj v zdržovaním sa pokrmov, ale vo vystríhaní sa hriechu.“

Pokoj Vám!!

Komentovať