17.november 1989 – exodus Československa

17.november 1989 – exodus Československa

Dnešný štátny sviatok 17.november je významným dňom a medzníkom v dejinách Československa. Privítali sme ho s radosťou, s vďakou oproti Bohu a nádejami aj my kresťania. ( 2 M 15, nn) Rovnaké pocity ma napĺňajú aj dnes, pri 25.výročí udalostí, ktoré nasmerovali vývoj našej spoločnosti k občianskym slobodám, demokracii a hospodárskemu rozvoju. Nič na tom nemení ani súčasná mnohá nespokojnosť a skepsa občanov Slovenska a Česka. Dôvody našej nespokojnosti sú rôzne, ale podstatné je, že mnoho veci môžeme sami zmeniť a ovplyvniť. Najťažšie zmeny je však robiť v ľudskom srdci a v morálnom správaní nás samotných.
Nedávno som navšívil Luník IX v Košiciach. Situácia je tam viac ako neutešená. Ale môže za to všetko sloboda, demokracia alebo EU? Skúsme si odpovedať pravdivo a poctivo. Málokedy mám rovnaký názor ako náš súčasný premier. Ale jeho odkaz prezidentovi P.Porošenkovi má v sebe racionálne jadro : My sme vám pomohli, ale bez bolestných reforiem a zmien priamo na Ukrajine sa nezaobídete. A za ne žiadnu politickú garnitúru nebudú ľudia ani chváliť ani voliť. Čo platí o Ukrajine, platí aj o Luníku IX , ale aj o celom Slovensku.

Oficiálny názov dnešného sviatku znie: Deň boja za slobodu a demokraciu. Myslím si, že tieto hodnoty je treba strážiť a vybojovávať nie len v jeden deň v roku, ale vždy nanovo. Našu cestu k slobode a demokracii v našej pozemskej vlasti som vždy vnímal ako Boží dar. Zásluhy tu majú mnohí, ale tak, ako vždy v dejinách, najpodstatnejšia je Božia vôľa a Božia milosť. Preto 17.november chcem dnes pomenovať, podobne ako mnohí iní, ako začiatok exodu (východu) ľudu Československa z neslobody myšlienkovej, duchovnej i ekonomickej. Z poroby spod jednej strany, jedného totalitného systému a bloku.
Aj nášmu exodu , tak ako exodu Izraela z Egyptského otroctva, predchádzali mnohé tragické udalosti a vzdychania ľudí, na ktorých doliehala zlá vôľa mocných. Egypt bol mocnosťou a mal vysokú vojensko-technickú úroveň. Iste. Okrem privilegovaných, boli v ňom však aj zástupy bezmenných robotníkov a pošliapaná dôstojnosť jednotlivcov i celých podrobených národov. Židia boli jedným z nich.
Tak, ako exodus Židov mal síce svoju chvíľu počiatku (paschu Hospodinovu), mal však aj svoju následnú cestu k slobode národnej, ekonomickej a duchovnej. Bola to cesta cez Sinajskú púšť. Spomínam si na úžasný pohľad na Sínaj z lietadla a potom cestu z náhornej plošiny do Taby, pri Červenom mori. Vtedy som pochopil to zdesenie starých Izraelcov a ich odpor proti Mojžišovi, Áronovi i proti Bohu samotnému. Cesta k slobode bola totiž veľmi ťažká, preto mnohí rezignovali a iní sa búrili.
„Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme boli radšej zomreli rukou Hospodinovou v krajine Egyptskej, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chleba do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie“. ( 2 M 16, 2-3)

Znova a znova počúvame o hrncoch plných mäsa a dostatok životných potrieb v reálnom socializme . Aj Rómom bolo dobre… Hodnotenie faktov by bolo iste zaujímavé a poučné viac ako povrchné vyhlásenia. Ale o to mi dnes nejde.
Chcem iba povedať, že obvinenie Hospodina nebolo pravdivé. Nebolo svedectvom ani pravdy, ani lásky, ale ani viery a poslušnosti. On totiž konal vždy a jeho prítomnosť s ľudom, v dymovom, alebo ohnivom nevystala, ale bola realitou. (2 M 13,17nn) A Hospodin videl a počul Izraelcov aj na púšti. Preto sa horké vody v Máre dali piť, nechýbali ani prepelice, ani voda zo skaly, ani manna. (2 M 15 – 17)

Naviac: „ Mojžiš poslúchol radu svojho tesťa (Jetra) a urobil všetko, čo mu povedal. Mojžiš si vyvolil schopných mužov z celého Izraela a dal ich za predákov ľudu, za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov, tí súdili ľud v každom čase a ťažšie prípady prinášali Mojžišovi.“ ( 2 M 18, 24-26) Ak si niekto myslí, alebo dokonca tvrdí, že voľby a delenie moci je vec a výmysel novodobý, veľmi sa mýli. Aj sobotnajšie voľby, ktoré sme tu mali, majú svoj predobraz v Písme. Inou vecou je, ako a koho si my volíme aby nás viedol a súdil.
Na Sinaji sa však uskutočnila aj iná, oveľa zásadnejšia voľba ľudu Izraela. Ľud sa totiž slobodne rozhodoval pre vieru a službu egypským bohom, alebo pre vieru a službu Hospodinu. Ľudia Árona naťutkali, aby im urobil božstvo, ktoré sa bude páčiť vládcom Egypta, pri ktorom bude aj veselo a najmä možno robiť čokoľvek. Tak sa stalo, že tabule zákona Božieho s Desatorom ktoré priniesol Mojžiš boli odmietnuté a ľud prijal a oslavoval zlaté teľa ako Boha. (2 M 32)

Napokon sa však ľud rozdelil. Jedni urobili pokánie, ale mnoho iných vôbec nie. ( 4 M 21, 4-9) To bol totiž ten zásadný rozdiel medzi tými, ktorý dostali od Boha rovnakú šancu- nájsť novú vlasť, slobodu a prosperitu, čiže krajinu „oplývajúcu mliekom a medom“.
Je dávny exodus popísaný v Biblii len históriou a jeho podoba s dneškom vec „čiste náhodná“? Alebo ide o živé slovo pre nás? O napomenutie večne živého?
Východ (exodus) z totality začne a bude úspešne pokračovať do slávnej slobody Božích detí tu i naveky vtedy, ak sa obrátime k Bohu v pokání a s plnou dôverou. Ak príjmeme jeho normy a zákony a v odvahe viery sa zveríme Jeho vedeniu. Inak budem oslavovať 17.november len ako výročie reptania, blúdenia a hľadania a nie skutočného exodu.