Milosťou ste spasení

Milosťou ste spasení
Ef 2, 4-5:
„Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, (5) obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, – veď milosťou ste spasení“. Amen

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
O päť dní bude naša evanjelická cirkev sláviť Pamiatku reformácie. Pripomenieme si naše duchovné korene, z ktorých sme vyšli a ktoré nás vždy môžu pevne držať uprostred zmien, hľadania a uprostred mnohého chaosu tohto sveta. Korene, z ktorých duchovne „žijeme, hýbeme sa a trváme“ ako evanjelickí kresťania. Niekedy hovoríme o sebe ako o luteránoch a o našej cirkvi ako o luteránskej, hoci pôvodne nám bolo toto pomenovanie dané ako hanlivá nálepka, ktorá mala prekry vernosť čistému evanjeliu Ježiša Krista. Naznačovalo, že naši otcovia veria Martinovi Lutherovi viac, ako napríklad koncilom, alebo tradícii západnej cirkvi. My sa však nemusíme hanbiť ani za takého pomenovanie, práve tak, ako si už prvotná cirkev zvykla na meno „kristovci – kresťania“.
V dnešnom evanjeliu ( Ján 7, 16)) sme počuli, že Pán Ježiš povedal: „Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal“, a tiež to, že „ hľadá slávu Toho, ktorý Ho poslal“ (v18). Priznával sa k svojmu dávidovskému a betlehemskému pôvodu, ale súčasne hovoril o tom, že On prišiel od Boha, ktorý Ho poslal. (J 7, 29)
Podobne si máme aj my jasne uvedomovať svoje duchovné korene. Avšak nie iba raz v roku, pri Pamiatke reformácie. Keď 31.október padne na pracovný deň, služby Božie sa konajú v našich chrámoch iba večer, za malej účasti veriacich a vzápätí je tento pamätný a pre nás sviatočný deň prekrytý sviatkom Pamiatky na zosnulých. Význam reformácie sa stráca, spomienka na ňu bledne a tak sa oslabuje aj naše povedomie a poznanie vlastného učenia. V konečnom dôsledku i vernosť evanjelickému učeniu, čo má neraz žalostné dôsledky.
V cirkevnom zbore sobotištskom sme mávali ešte pre novembrom 1989 po celý mesiac október ranné pobožnosti dva krát v týždni. Boli zamerané na odkaz Lutherovej reformácie. Postupne však vymrela generácia tých, ktorí na ne prichádzali a mladé rodiny, zapojené do pracovného procesu túto tradíciu postupne opustili. Tak sme neraz svedkami toho, že stredná a mladšia generácia si málo uvedomuje to, čo ako evanjelickí kresťania veríme a vyznáme, o čo zápasíme, alebo na akých duchovných základoch stojíme.
Dnes sme počuli slová apoštola Pavla z listu efezským kresťanom, ktoré sa popri mnohých iných stali základom reformačných snáh Martina Luthera a ktoré tvoria centrálny bod nášho vierovyznania.
„Milosťou ste spasení“ – prízvukoval kresťanom opakovane už apoštol Pavel. Je to skutočne centrálna evanjeliová zvesť, s ktorou „stojíme i padáme“. Širší kontext tohto výroku znie : „Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, veď milosťou ste spasení“.
Nejde len o to, že apoštol Pavel dva krát v jednom verši pripomína Božiu milosť ako základ spasenia hriešneho človeka. Je tu obsiahnuté posolstvo evanjelia v plnosti. M. Luther preto opakovane zdôrazňoval vo svojej dobe, že naše spasenie je Božím darom milosti. Spasení sme nie svojimi skutkami a zásluhami, alebo vlastnou silou a hodnotou, ale len, či jedine (sola) z milosti. Ako opäť svätý Pavel hovorí: “Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba- je to dar Boží- nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil“. ( Ef 2, 8-9)
Často sa stávalo, a stáva aj dnes, že sa do popredia života cirkvi staval a stavia človek. Jeho schopnosti, úsilie, zásluhy a skutky. Dôraz na dobré a záslužné skutky vyústil v stredoveku do učenia o tom, že cirkev má akúsi pokladnicu dobrých skutkov, o ktoré sa zaslúžili mnohí svätí a preto môže z tejto pokladnice predať a privlastniť zásluhy pred Bohom aj iným. To bol základ neslávne známej odpustkovej praxe. Nečudo, že pribúdalo takých, ktorí sa pokladali za spravodlivejších a svätejších ako ostatní. Rástol počet kláštorov a mníšske sľuby sa kládli na úroveň Krstu svätého, ktorý je Božím dielom a darom pre nás hriešnych. Bez Božej milosti by človek a svet zostal „mŕtvy v prestúpeniach“. Vyvyšovalo a oslavovalo sa však nie Božie dielo v Kristu, ale zásluhy ľudí ako to najdôležitejšie v cirkvi. Rástla pochybná odpustková prax, proti ktorej protestoval už majster Ján Hus a mnohí iní. Dominikán Ján Tetzel pri predi odpustkov nehanebne hlásal: “Keď peniaz do truhličky skočí, duša z očistca vyskočí“.
Nemusíme však dnes hovoriť iba o minulosti, o živote a praxi stredovekej cirkvi v dobe Lutherovej. Dnes často počujeme aj v našej cirkvi rozprávať o tom, kto viac miluje Pána Boha ako iní, kto viac koná a aké osobné zásluhy a kvality má. Tak môžeme aj do vlastných radov povedať:“ Človečina smrdí“!
Život vo vedomí, že naša nádej a viera sa môže zakladať iba na Božej láske a milosti sa ani dnes príliš „nenosí“. Ale Luther Pavlove slová a svedectvá bral veľmi vážne: „Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach – veď milosťou ste spasení“.
To, čomu naozaj máme veriť, na čo sa spoliehať, to je sám milostivý Boh, ktorý si nás, ľudí mŕtvych v prestúpeniach zamiloval tak, že nám dal a posla Syna ako Spasiteľa a Vykupiteľa. A tak nás aj obživil, vytrhol z moci smrti, hriechu a diabla, „aby sme boli Jeho vlastní“! Aby sme boli – ľudom Božím!
Prorok Izaiáš, predpovedal: „Sputnaný sa čoskoro uvoľní, nepadne mŕtvy do jamy a nebude mu chýbať chleba – lebo ja som Hospodin, ktorý som rozprestrel nebesá a založil zem a povedal Sionu: ty si môj ľud!“ Keby si nás Pán Boh nebol zamiloval už pred stvorením sveta, keby nemiloval hriešnika, pre ktorého poslal Zmiercu, Krista Pána a keby nebolo dokonalej obete Božieho Syna, nikto by nebol zachránený pre nebo. My však smieme vyznávať: Sme spasení. Patríme Pánu Bohu, sme Jeho draho vykúpené deti, sme Kristov a Boží ľud – a to z milosti. Ak by sa človek dokázal zachrániť sám, Kristus Pán by sa nebol nemusel narodiť v betlehemskej maštali a nemusel by trpieť a zomrieť na kríži.
Žiadne ľudské zásluhy, ani obete zvierat, či snaha seba samého ospravedlniť nestačili a nestačia ani dnes ku spáse. Stačí však dôverovať Ježišovi Kristovi, Jeho sa pevne pridržať a potom Pánu Bohu dobrorečiť a ďakovať s vierou činnou v láske a so snahou žiť podľa Jeho svätej vôle. Istota spasenie má preto vždy výraz v kresťanskom živote. Dokázal to aj Martin Luther a mnohí, ktorí podobne žili a konali vo viere, na ktorých smieme s vďakou a úctou spomínať. „Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval obživil nás s Kristom“. K novému životu znovuzrodil nielen Pavla, ale mnohých, ktorí s ním vyznávajú: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“.
Ďakujme spoločne aj dnes za to, že sa smieme posilniť našou obapolnou vierou, že sme spasení milosťou Božou. Že sme deťmi Božími pre Kristove zásluhy. Že smieme žiť z viery časne i večne. Amen

(19. nedeľa po Sv.Trojici 2014 – Stará Turá – Ľ.Batka st.)

3 Komentáre k “Milosťou ste spasení

  1. Napíšem len krátko, evanjelická cirkev nemôže sústavne žiť z reformácie a spomienkou na ňu, ona sa potrebuje reformovať znova, je 21 storočie a nemôžeme len spomínať čo tu bolo pred 500 rokmi, my evanjelium musíme žiť dnes, spomienky nikomu nepomôžu, ale život s Kristom Ježišom a to dnes. Mladí ľudia sú dynamickí , tak ako aj celá spoločnosť a naše zbory ECAV sú stále rovnaké, bez zmeny a bez reformy. Štát sa reformuje, školstvo sa reformuje, politické strany sa reformujú, teda reforma je premena, zmena, úprava a zlepšenie, tým chcem len povedať, že ECAV je jedna zmála cirkví kde sa toho v systéme Bohoslužieb za posledných 50 rokov skoro nič nezmenilo, aj preto mladí utekajú a strácajú sa, a starí v tomto skostnatenom a zákonníckom cirkevnom systéme pomaly dožívajú. Toto mňa vôbec neteší, je to smutné.

  2. lubo batka st

    Evanjelická cirkev nežila z “reformácie” ani za čias Lutherových a nežije ani dnes- môže žiť iba z evanjelia, ktoré je “mocou Božou”.
    Práve toto reformácia akcentovala vo svojej dobe a pripomína to aj dnes. Stratiť historickú pamäť nie je žiadna výhra, ani cesta. Preto pre ECAV platí: Vpred k reformácii! T.J. Vpred k evanjeliu!

    V “systéme” bohoslužieb cirkvi sa to podstatné ani meniť nemôže: centorm musí zostať Kristus- t.j.Jeho slovo a sviatosti. ( JK: “Choďte teda…krstite a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”). Viera je z počúvania…
    – Ak by sme mali čas na ešte hlbší pohľad do histórie, tak by sme ľahko zistili, že to bola podstata aj židovskej synagogálnej bohoslužby v Babylonn už po zbúraní prvého (Šalamúnovho chrámu) a zostala aj zbúraní chráme Herodesovho. Neboo chrámu- obete prestali! To bola a zostáva jediná zásadná zmena.

    Ostatné veci v súvise s bohoslužbou sú “adiaforá” – sú vedľajšie.
    Ako odpovieme na Božie slovo je na nás: Ak sa cirkev dohodne, že povie Amen, zostan starobylé hebrejské: Amen.
    Ak sa cir.zbory dohodnú, že povedia: Tak je! alebo: Nech sa tak stane, – aj tomu Pán Boh rozumie. Je jedno, či vieru vyjadríme: potichu ( v duchu a v pravde) nahlas, slovom- alebo spevom, prípadne tancom.

    Je však dobre, ak sa cirkev dohodne ako to bude robiť, teda aký systém odpovede na B. slovo zvolí. Napr. ak by v Považskom senioráte volali: Haleluja a v Myjavskom tancovali, alebo mrmlali, zrejme by to nebolo žiadne plus, viedlo by to iba k vzájmnému posudzovaniu a odsudzovaniu.

    A ešte poznámka: Za päťdesiat rokov sa aj 10- 20 roční stali dôchodcami a zistili, že tí ich otcovia neboli až tak “nemoderní”, ako sa im pôvodne javilo.

  3. Je centrom Bohuslužieb v ECAV Kristus ??? Česť výnimkám !!!

    Podľa mňa centrom sú zákonnícke prvky, a nie sloboda v Kristu, alebo osoba Ježiša.
    Zákonnícke prvky sú : opakovanie stále toho istého dokola desiatky rokov. Ten istý skostnatený systém a čudujeme sa, že zbory sa vyprázdňujú ???
    Poviem čerstvú skúsenosť, prihlásil som sa nášmu miestnemu farárovi s tým, že by som chcel na Bohoslužbách pre dôchodcov v dome dôchodcov mať povzbudzujúci príhovor, jednalo sa o môj jeden príbeh z osobného života ktorý som prežil s Bohom pred 7 rokmi a dospel som k tomu názoru, že tento príbeh tým starým a často opusteným ľudom v tomto domove pomôže, brat farár mi na moju ponuku povedal toto : “Samozrejme, dám vám priestor a bude to takým oživením toho nášho stretnutia, však to býva stále rovnaké .”

    Vidíte ?? na toto poukazujem, STÁLE ROVNAKÉ.

    1 Kor. 12:8-10 – …Lebo jednému sa dáva skrze Ducha slovo múdrosti a druhému
    slovo známosti podľa toho istého Ducha, inému viera, v tom istom Duchu; inému
    milosti dary uzdravovania, v tom istom Duchu; inému pôsobnosti divov, inému
    proroctvo, inému rozoznávanie duchov, inému druhy jazykov a inému výklad.

    Toto je pre mňa živá cirkev s Duchom Božím v čele a takúto treba budovať, nie cirkev zákonnícku postavenú na tradičných prvkoch , liturgie, predspevov ,……….. všetko presne podľa poradia desiatky rokov……………………a všetko bez DUCHA !!!

    Treba to meniť, lebo inak príde zánik a zostanú tu len letničné zdravé cirkevné zbory, ktoré datujú svoj vznik na obdobie prvej polovice 20 storočia.

    Prajem pekný deň .

Komentovať