O povolaní

O povolaní
Jeremiáš 20, 7:
”Zvábil si ma, Hospodine, a ja som dal zvábiť, uchopil si ma a premohol…”. Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Na úvod by som chcel povedať niečo veľmi osobné. Raz mi istý oltárny spolubrat hovoril s dojatím a otcovskou hrdosťou: ”Môj syn, mal len asi 6 rokov, keď nám, rodičom, povedal: Ja mám rád Pána Ježiša”. Ostal som vtedy zamyslený a možno sa mu zdalo, že tým slovám nevenujem dostatočnú pozornosť, alebo azda pochybujem, že by malé dieťa malo vrúcny vzťah k Ježišovi. Opak je pravdou, vzťah detí k Pánu Bohu ma vždy zaujímal. V takých chvíľach však myslím vždy na to, čo som i ja sám povedal, keď som asi 3-4 roky.
Osobne si to nepamätám a preto to poviem dnes tak, ako mi to reprodukovali moji rodičia: “Keď budem veľký, budem farár. Naprv si zazvoním, potom si popévam -(rozumej: pospievam, zaspievam) – a potom si zas zazvoním”!
//Otázka môže byť, či som svoje “vokácio” pochopil správne, či som totiž nemal byť v cirkvi radšej zvonár a kostolník, ako farár?…//

Skutočnosťou však je, že moje rozhodnutie pre službu farára, kazateľa Božieho slova, dozrelo v druhom ročníku na SVŠ. Po maturite v r.1967 som bol už študent SEBF. Po jej skončení som bol spolu s tromi konškolákmi 23. 9. 1972 na Myjave ordinovaný. Ani jeden z nás však nedostal hneď tzv. štátny súhlas k duchovnej službe. Ja som mohol nastúpiť na miesto biskupského kaplána v Košiciah až tesne pred Vianocami. (23.12.1972) Po dvoch rokoch kaplánskej služby som sa stal námestným farárom v Svätoplukove a pred vyše 32-mi rokmi farárom tu v Sobotišti. Vždy mi boli blízke a plne zrozumiteľné slová proroka Jeremiáša, ktorý v istej chvíli vyznal: ” Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol…”.

Pán Boh dal Jeremiášovi na vedomie, že ho poznal a vyvolil si ho za kňaza a potom za proroka “prv, ako ho utvoril v živote matky”. Prv, ako sa narodil ho posvätil. Už v mladosti ho poslal hovoriť Jeho slovo ľudu izraelskému, ale aj iným národom. Iste to nebola ľahká úloha a Jeremiáš sa skúšal “vyzuť” z tohoho poverenia, hovoriac, že je primladý. Hospodin mu však riekol: ”Nehovor, som primladý. Ale choď ku komukoľvek ťa pošlem a hlásaj všetko, čo ti rozkážem!”
Rozhodujúce je, aby ten, kto je povolaný, kto počuje, citi a poznáva svoje vnútorné povolanie, plnil ho ako Boží vyslanec verne. Aby nehlásal nikdy seba, nehľadal svoj úspech, či prospech, ale aby bol verný v hlásaní slova Božieho. Pán Boh mu povedal:
” Pozri sa, dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, – aby si staval a sadil”.

Tieto slová sú dôležité, pre každého povolaného a Bohom poslaného služobníka, počnúc od prorokov, cez apoštolov v ich špecifickej a osobitnej službe a potom aj v službe každého povolaného biskupa, farára, diakona, a každého iného cirkevného služobníka.
Akokoľvek sa môže niekomu javiť slovo o vytŕhaní, rúcaní, hubení a búraní tvrdé, príkre a neprimerané, isté je, že Boh pozná tento svet a ľudské srdcia, do ktorých sa má siať Božie slovo. Nie je možné siať, či sadiť do zaburinenej a všelijakými “baobabmi”, (Exupery) zarastenej pôdy. Do myslí, ktoré sú plné svetských a často aj diabolských myšlienok. Do spôsobov, či myšlienkových konštrukcií tohoto sveta v srdci človeka. Kde sa najprv nebúra, nevytŕha, nemožno siať nové, ušľachtilé semeno. Ak ľudia neurobia pokánie, dotknutí slovom Božieho zákona, ťažko im je, ak vôbec, požehnane prijať slovo evanjelia. Ako aj Ježiš hovorí v známom podobenstve o štvorakej pôde: spoluvzrastlé tŕnie a burina semeno Božieho slova udusí a prerastie. (Mt 3 nn)Taká sejba je neúčinná a zbytočná.

Problém pre povolaných a poslaných je však to, čo Jeremiáš , ale aj mnohí iní povedali veľmi jasne, ba možno až príliš jasne. Ak sa to deje, že sa Boží zákon a Božie slovo učí verne a čisto, neprináša to samotnému hlásateľovi nijakú slávu, často ani vďaku, či úctu “dvojctihodného služobníka. Jeremiáš hovorí: “Som terčom posmechu celý čas, každý ma vysmieva. Len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Božie mi slúži na hanu a výsmech celý čas”.
Ani nositelia radostnej zvesti, blahozvestovia na zrúcaninách Jeruzalema, hoci ich kroky “boli vzácne na vrchoch ” (Iz 52, 7nn) to nemali jednoduché. Izaiáš sa za všetkých pýta: “Kto uveril našej zvesti a na kom bol vyjavený zásah Hospodinov?” (Iz 53, 1) Potom spieva pieseň o trpiacom Božom Služobníkovi, ktorá naplno a presne vystihuje aj údel Bohom poslaného a inkarnového Mesiáša.

Preto aj Pán Ježiš tých, ktorých si povolal a potom aj poslal do celého sveta ( Mat 28) pripravoval a vážne ich upozorňoval na “úzku cestu a tesnú bránu”. (Mt 7, 13-14) Viacerých, ktorí sa Ježišovi ponúkali za učeníkov a prípadných apoštolov, odmietol so slovami:” Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu” (Lk 9, 58) A inému, čo dával prednosť spoločenským konvenciam, povedal: ”Nech si mŕti pochovávajú svojich mŕtvych, ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!” (v. 60) Tomu, čo sa chcel najskôr rozlúčiť s domácimi, povedal: ”Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie” (v.62 b) Aj bohatý mládenec odišiel od Neho smutný!
Náročnosť cesty nasledovania Pán Ježiš nezamlčal. Všeobecne platí pre všetkých povolaných, že kto má radšej človeka ako Jeho, nemôže Mu byť učeníkom” (Lk 14, 26) “A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže mi byť učeníkom”. (Lk 14,27 a pod.) Preto hovoril otvorene o tom, že každý, kto chce “stavať vežu, má si vopred spočítať svoje náklady, aby zistil, či bude mať z čoho vežu dostaviť, aby nevyšiel na posmech”. Alebo urobiť podobne, ako kráľ, keď tiahne do boja proti inému kráľovi. Najprv má reálne zhodniť svoje sily”. (Viď: Lk 14,28-32)
Pripravenosť k neseniu osobného kríža je tam, kde je vedomie, že “evanjelim o Kristu je Židom pohošením a pohanom bláznovstom”. ( 1 Kor 1 nn ) Pre učeníkov bolo najťažšie prijať to, že aj sám Syn človeka musí trpieť a potom zomrieť, ako to bolo v Písme predpovedané a napísané. Vieme o ich sklamaní, beznádeji a zúfalstve po udalostaich Veľkého piatku. Za všetkých to vyjadrili emauskí v známych slovách: ”A my sme sa úfali, že On vykúpi Izreal a hľa, už je tretí deň, ako sa to všetko stalo”. (Lk 24, 21)

Dnes, často počujeme slová o duchovnom “vyhorení” ľudí v rozličných povolaniach. Počúvame neraz aj o “ vyhorení “, alebo nejakom zlyhaní aj duchovných pracovníkov.
Všeobecne platia určité poučky a skúsenosti, ktoré do určitej miery môžu pomôcť aj nám, duchovným, farárom a kazateľom, ktorí cítili a cítia vnútorné povolanie. Treba byť dobre zásobení tou pravou duchovnou energiou, aby sme “nevyhoreli”, nezlyhali, alebo jednoducho nedezertovali z našej služby. Aj v cirkevnej službe platí: “Kto je pripravený, nie je ohrozený”! Alebo iné známe slovo: “Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku”.

NZ jasne ukazuje, že Ježiš skôr ako učeníkov povolal a poslal do sveta, najskôr ich postupne učil a dával im poznávať svoju moc i pomoc. Zjavne to vidieť pri známom bohatom lovení rýb. Skôr ako povedal Petrovi a ostatným: “Odrazte na hlbinu, spusťte siete a lovte”, Pán Ježiš učil zástupy i učeníkov. Tak počuli aj oni Jeho slovo. Jeho Slovo je tou najväčšou mocou a pomocu pre kadého povolaného.

Pre cirkev i pre nás farárov sú to vždy Služby Božie, počúvanie slova Božieho, ale aj “lámanie chleba”, t.j.Večera Pánova, ako viditeľné slovo, aby sme poznali prítomnosť a pomoc vzkrieseného Ježiša Krista a tak Božiu moc a milosť.
Sú to aj spoločné modlitby cirkvi, rodiny, i každého jednotlivca, ktoré “držia” tých, čo majú slúžiť iným. Pán povolal svojich učeníkov po strávenej noci v rozhovore s Otcom nebeským. Preto aj svojim nasledovníkom odkázal: “Proste pána žatvy, aby vyslal svojich pracovníkov na svoju žatvu”.

Známe je obrátenie a potom povolanie a vyslanie Pavlovo. Ale aj jeho učil najskôr Ježiš! Ako? – Predsa už vtedy, keď sa stretával s veriacimi, keď kresťanov vypočúval a súdil ako farizej. Ba už vtedy, keď sledoval kameňovanie Štefana a jeho modlitby a zomieranie v nádeji v osláveného Krista. Ako Saul síce ešte nevidel naplno ako si Ho Ježiš sám pripravuje a vedie. Potom ho ale zastavil a zbúral jeho istoty. Ale skôr, ako bol poslaný k pohanom a Židom, mal svojho učiteľa, Ananiáša, Kristom pripraveného, ktorý Pavla učil, potom pokrstil a pripravil do služby.
Nikto sa neobráti sám a nikto sa sám ani nepovolá, a ani nepošle od služby, ak je jeho obrátenie a povolanie pravé, a vyslanie skutočné.

Stáť na pravom prorockom a apoštolskom základe, znamená uči sa od ich a vyznávať vždy tak, ako Jeremiáš: “ Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol”.
Aj keď Jeremiáš mierou vrchovatou okúsil prenasledovanie a napokon i mučenícku smrť, vyznal: “Hospodin je so mnou ako mocný hrdina”! O všetkom zakúsenom príkorí vyznal: “Tebe som postúpil svoj spor…”.

Pán Ježiš svojich učeníkov, ktorých povolal, poslal hlásať evanjelium i vyháňať démonov, povzbudil slovami: “Videl som satana ako blesk padať z neba”. Náš žalobca a nepriateľ nemá v nebi nijakú moc. A ak sme s Kristom spojení, nemá ju ani nad nami. “Nikto a nič, nijaká moc a mocnosť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši”. (R 8) A ak ešte hrozí, vieme, že :“Slovíčko ho porazí”! (ESP 263, 3v.)

Zajtraší sviatok Vstúpenia nám pripomína dôležité zasľúbenie! Kristus Pán vstúpil do plnej moci a slávy Otca (sedí na Jeho pravici). On nám, i celej cirkvi však odkazuje: “Ajhľa, ja som s vami, po všetky dni, až do konca sveta”.( Mk 16) Preto, ak sme sa dali zvábiť, premôcť Jeho slovom, nie sme sami, ani bez pomoci, lebo je nám ponúknutá pomoc “zhora”.

Tu by som už rád skončil, chcem však pripomenúť okrem dôležitosti povolania vnútorného, aj význam a hodnotu “vonkajšieho povolania”. Ono pochádza z cirkvi, o ktorej veríme, že je ľudom Božím. Cirkev je Pánova! Preto jej povolanie a hodnotu nemôžme nikdy podceniť.

A celkom na záver ešte jedno sobné svedectvo.
Cirkev v malom, to sú aj naši najbližší. To je dar rodiny, ktorá je rodinou podľa Božieho slova. Ona plní a môže plniť tú dôležitú prípravnú, “annášovskú” službu. Osobne som Pánu Bohu vďačný aj za svoju rodinu a za službu tých, ktorí ma už predišli do večnosti. Boli to starí rodičia, rodičia a mnohí ďalší. Som vďačný i za tých, ktorí sú pri mne dnes. Je to najmä moja manželka, potom synovia, ktorí vyrástli okolo nášho stola ( Ž 128) a dnes nás pekne zásobujú “ mladými olivami”. Takže môžem vyznať popri Jeremiášovom slove: ”Zvábil si ma Hospodine a ja som sa dal zvábiť” aj ďalšie: ”Tu som, Pane, i deti, ktoré si mi dal”. Amen

(Sobotište 28.5.2014 – Príhovor kňazom na SPK MyS – Ľ. Batka st.)

Komentovať