Zelený strom Veľkého piatku

Zelený strom Veľkého piatku

Lk 23, 27 – 28, 31-32:
“Nasledoval Ho veľký zástup ľudu a žien, ktoré žialili nad Ním a oplakávali Ho. (28) Ale Ježiš obrátil sa k nim a povedal: Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami. (31) Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým? (32) A viedli aj iných dvoch zločincov, aby ich popravili s Ním”. Amen

Bohumilí kresťania!

Ukrižovanie Pána Ježiša Krista, ktoré si dnes v deň Veľkého piatku pripomíname, chápu niektorí ako justičnú vraždu, iní ako dôsledok židovskej nenávisti, alebo komplot rôznych ľudských záujmov a síl.
Ako kresťania však vidíme za udalosťami Golgoty Boží plán záchrany sveta a človeka. Tento plán a zámer Pán Boh uskutočňuje celkom zvrchovane. Nemôžu ho zmariť, ani mu zabrániť nijaké sily. Na druhej strane platí o všetkých, ktorí sa postavili proti Ježišovi výrok, ktorý povedal o Judášovi: “Syn človeka síce ide, ako je napísané o Ňom, ale beda človeku, ktorý zradzuje Syna človeka”.
Platí tu i ďalšie slovo Ježišovo: ”Teraz je súd nad týmto svetom“ . To znamená, že zoči-voči Ježišovmu krížu a smrti sa každý človek rozhoduje, aký vzťah zaujme ku Kristovi a tento vzťah rozhodne o našom ďalšom smerovaní a živote. Zoči-voči krížu sa rozhodujeme, či Ježišovu službu príjmeme, alebo ju odmietneme. Či veríme v Božiu lásku, ktorý dal svojho Syna ako obeť zmierenia, alebo neveríme. “Kto neverí, už je odsúdený” – hovorí Pán. Tak, ako platí, že o spáse a účasti v kráľovstve Kristovom a Božom rozhoduje viera v Neho, tak sa neverou a odmietnutím Kristovej obete človek vzdáva spločenstva s Pánom Bohom v časnosti i vo večnosti.

Posolstvo Veľkého piatku kladie teda otázku, či po Spasiteľovi túžime, alebo Ním pohŕdame. Či Ježišovi za Jeho obeť ďakujeme, alebo zlorečíme. Rozhodnutie o tom, aký vzťah zaujmeme k Ukrižovanému je v konečnom dôsledku rozhodnutím o nás samotných.

Boli a sú mnohí, ktorým sa nebridila ani najväčšia surovosť a najväčšie poníženie Ježiša. Ako prorok prepovedal, na trpiacom Božom služobníkovi si “pásli zrak”.(Ž 22, 18) Mnohí sa pridali k trýzniteľom a posmievali sa Mu: “Zostúp z kríža, ak si Syn Boží”! (Mt 27,39)

Mnohí boli zoči-voči Ježišovmu utrpeniu ľahostaní. Príkladom je Šimon Cyrenejský, ktorého vojaci chytili a prinútili, aby mu niesol kríž, keď sa vracal z poľa. Zrejme si vtedy vôbec neuvedomoval, že sa dejú rozhodujúce udalosti v dejinách spásy. Ide s Ježišom, ale iba z prinútenia. Písmo naznačuje, že mu to napokon poslúžilo k dobrému.
Niektorí boli najskôr len zvedaví ako sa okolnosti budú vyvíjať a len neskôr sa rozhodovali, čo urobia s Ježišom. Takým bol mládenec, ktorý Pána nasledoval zďaleka, majúci len plachtu na sebe, ktorú v okamihu nebezpečenstva pustil a nechal v rukách vojakov, aby sa zachránil. Tiež sa stal dôležitým svedkom Ježiša.

Evanjelista Lukáš svedčí, že v deň Veľkého piatku kráčali v zástupe ľudí na Golgotu aj takí, ktorým bolo Ježiša ľúto. Menovite sa spomína zástup žien, ktoré “žialili nad ním a oplakávali ho”. Možno sa nám práve tento ich postoj a prístup k trpiacemu Ježišovi javí ako najsprávnejší a tak hodný nasledovania.
Pán Ježiš však nehľadá plač nad Jeho osobným údelom, ale plač nad niečím iným. Neprijíma ľútosť nad sebou, ako mladým človekom, ktorý má život ešte len pred sebou a zrazu tak biedne dokonáva. Zrejme takto pozerali na neho citlivé ženské srdcia.
Ježiš nehľadá ľútosť bez poznania pravej príčiny Jeho smrti. Jeho hlboké a dobrovoľné poníženie sa až po smrť na kríži, nemá za cieľ vyvolať súcit a plač nad Jeho údelom. Preto ženám a iným zo zástupu hovorí: “Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami !”

Len plač hriešnikov nad sebou a nad svojimi hriechami môže priviesť človeka k Ježišovi ako Spasiteľovi. Preto Ježiš usmerňuje nielen plačúce jeruzalemské ženy, že plačú “na nesprávnom hrobe”. Ježiša viedla na smrť Božia vôľa a milosť nad zatrateným človekom, hriešnikom, ktorý si sám nemôže pomôcť zo svojho stavu a pádu. To, čo aj nás má preniknúť a osvietiť, je poznanie našej hriešnosti a jej dôsledkov. Hĺbka pádu do silového poľa hriechu, diabla a sveta, ale aj ešte väčšia milosť Božia a láska Kristova.

Na nasmerovanie správnej ľútosti, k plaču nad sebou a nad hriechom svojich potomkov, vedie dnešná spomienka aj nás. Súčasne je však dôležitý aj ten objav skrze Ducha Svätého, že Ježiš “ je väčší ako naše srdce”. Je Záchranca a Jeho láska prevyšuje moc všetkých hriechov. Správny je preto postoj a vyznanie nábožného pevca:
Aj za mňa si mrel, Ježiši môj milý,
čo tvoje rany svetu vydobili,
v tom mám i ja diel ,
vo večnej radosti,
z Tvojej milosti. (ESP 85,1)
A iná pieseň kresťanov správne vyznáva a poznáva: “Klince nedržali na kríži Ťa, viem, – môj Ťa držal hriech! – Iba z veľkej lásky si tam šiel.”

Na neochotu k pokániu a na prúd ľudskej zloby a hriechu ukazuje Pán Ježiš výstižným obrazom.“Lebo keď sa toto deje so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?”

Ježiš tu sám seba označuje a pomenúva ako “zelený strom”, ktorý aj podľa prorockých slov “bude vyťatý z krajiny živých”. (Iz 53, 2; 8 b)) On, ktorý “nikdy hriechu neučinil a lsti nebolo v jeho ústach”, prinášal iba dokonalé ovocie a plody lásky svätého života. Golgota ukazuje, ako sa hriech človeka vie oboriť aj na dobro! Ako lož neznáša pravdu a ako peklo neznáša svätosť. Zelený strom, ktorý Boh zasadil do tohoto sveta v plnosti času, mal by byť podľa niektorých vykorenený. Ukazuje sa, že v hriechu sa mnohí cítia dobre, že sú v ňom zabývaní a ním úplne zotročení. Židovskí predstaviteľia a slepý ľud, “ zástup prekliatych”, ako ich nazval veľkňaz, žiadal preto prepustiť Barabáša a ukrižovať Ježiša.

Pán Ježiš aj na kríži koná svoje poslanie. Je verný Otcovej misii, ktorá hľadá a chce zachrániť hriešnika. Prvým najznámejším, je kajúci zločinec. Ten, ktorý zaplakal nad sebou a nad svojimi hriechami. Evanjelisti svedčia: “A viedli aj iných dvoch zločincov, aby ich popravili s Ním”. Ukrižovaní s Ježišom boli dvaja, ale iba jeden z nich činil pokánie a správne spoznal Ježiša ako Kráľa. Preto aj prejavil záujem o účasť v Jeho kráľovstve. “Pane Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva”. Tento kajúcnik dostáva nádherný sľub: “Veru, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.”

Nikto by si však nemal myslieť, že do Kristovho kráľovstva možno vstúpiť bez pokánia a správneho vyznania viery, ktorá je a zostáva spasiteľnou vierou cirkvi.

Možno bude pre občanov kráľovstva Božieho prekvapením, ak nájdu v nebi medzi sebou aj niektorých z popravčej čaty Ježišovej. Ježiš sa totiž aj za nich modlil slovami: “Otče, odpusť im, lebo nevediia, čo činia”.

“Nevedomosť hriech nečiní”, hovorí známe príslovie. Ale ak je človek privedený k poznaniu hriechu, má ho aj úprimne ľutovať a má ísť s Ním k Ježišovi. Rímsky stotník vyznal: “ Tento bol naozaj spravodlivý, bol Syn Boží”. To je viera, ktorá už zachraňuje a prináša spásu.

Bez pokánia a bez viery sa však nemožno ľúbiť Bohu. Preto zvestovať odpustenie tým, čo svoj hriech poznajú a napriek tomu v ňom vedome zotrvávajú, a neraz aj s pocitom spokojnosti a spravodlivosti pred Bohom, je nemorálne a opovážlivé.

Bratia a sestry v Pánu!

Veľý Piatok ukazuje v nahote nielen ľudský hriech a pád človeka, ale aj pravú ľútosť nad Kristom a Jeho prijatie. K takým sa priradili dvaja významní mužovia, členovia Veľrady. Nikodém, tajný učeník Ježišov a Jozef z Arimatie. Ich skutok možno značiť za hrdinstvo viery a nádeje.

Krv a voda, vycedená z Ježišovho srdca ich posvätila tak, ako posväcuje aj nás, ktorí sa dnes opäť s bázňou a trasením, v duchu a pravde opäť dnes blížime k Ježišovmu krížu. Tak sa náš život môže zmeniť zo suchého stromu na zelený výhonk nového a večného života.
Nájdime odvahu pristúpť k Ježišovi, k Synovi Božiemu a nášmu Spasiteľovi s plnou dôverou. S pravou ľútosťou nad mocou hriechu v nás i mimo nás prijímajme Jeho službu lásky. Jeho dokonalú a zachraňujúcu obeť a tak milosť Božiu, ktorá sa k nám nanovo skláňa z Kristovho kríža. Amen

Veľký piatok 2014 – Rovensko, Sobotište – Ľ.Batka st.