Ako vidíš svoju cestu?

Ako vidíš svoju cestu?

1 Kr 19, 1-8, 11-15,18:

“ Acháb rozpovedal Ízebele všetko, čo vykonal Eliáš, aj to, ako pobil mečom všetkých prorokov. (2) Ízebel poslala k Eliášovi posla s odkazom: Nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú, ak zajtra o takomto čase neučiním tvoj život podobným životu hociktorého z nich. (3) Naľakal sa teda, pobral sa a odišiel k vôli svojmu životu. Keď prišiel do Beér -Šeby v Júdsku, zanechal tam sluhu. (4) Sám však odišiel na púšť na deň cesty. Keď došiel, sadol si pod kručinový ker a žiadal si smrť slovami: Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia. (5) Potom si ľahol a zaspal pod kručinou. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: Vstaň a jedz! (6) Poobzeral sa, a hľa, pri hlave mal na žeravých kameňoch upečený posúch a krčah vody. Jedol, napil sa a znovu si ľahol. (7) Nato sa ho anjel po druhý krát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou. (8) Vstal teda, najedol sa a napil a posilnený tým pokrmom putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóreb. – ( 11) A hľa, Hospodin šiel vedľa. ..Po ohni zašumel tichý šelest. (13) Len čo to Eliáš počul, zahalil si tvár do plášťa: – A hľa, zaznel k nemu hlas: Čo tu robíš Eliáš? (14) Odvetil: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, rozborili Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len ja sám. A teraz siahajú aj na môj život, aby mi ho vzali. (15) Riekol mu Hospodin: Choď vráť sa…(18) V Izraeli však ponechám sedem tisíc, tých, ktorých kolená sa neskláňali pred Baalom a ktorých ústa ho nebozkávali”. Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

Duchovný zápas o dušu a ducha človeka nikdy neprestal a neprestáva. Forma a spôsoby tohoto zápasu sa menia, ale jeho podstata zostáva. Buď človek odovzdá svoju dôveru Bohu a zverí Mu svoj život, alebo má iného “boha”, či božstvo v ktoré verí. Takýmto božstvom môžu byť nielen stvorené veci, ale aj ľudia, alebo strana, t.j. skupina ľudí, ale aj vlastná osoba, vlastné “ja”, ako to často vidíme a pozorujeme aj v súčasnosti. Viera dnešného postmoderného človeka je často vierou vo vlastné sily, schopnosti, múdrosť, alebo krásu.
Zdanlivo sa takéto postoje javia ako nenáboženské, ale v skutočnosti ide len o iný spôsob a prejav viery človeka, ktorý je na úteku pred Bohom, alebo na Pána Boha zabudol. Všetko, čo človek má, pripisuje len sebe a svojim schopnostiam. Ide o falošnú vieru.

Pokora, skromnosť, poznanie vlastnej ohraničenosti či dokonca pominuteľnosti sa považuje za slabosť. Za niečo, čo je pre človeka nedôstojné. Ľudia sa preto vyznačujú pýchou, velikášstvom a titanstvom.
Zápas o vieru v Boha Otca je mnohým cudzí. Nerozumejú mu.
Myslia si, že náboženské zápasy a boje sú prežitkom, zbytočnými trenicami a pozostatkom dôb minulých. Na druhej strane boje sveta o sféry vplyvu, zápas o hmotné hodnoty, či výsady sa chápu ako niečo, čo je síce tvrdé a nemilosrdné, ale čo s vierou v Boha a duchovným zameraním človeka nesúvisí.

Zápas a boj o pravú vieru a jej čistotu, ktorý viedol kedysi prorok Eliáš s izraelským kráľom Achabom, s jeho pohanskou manželkou Ízebel a pohanskými, bálovskými kňazmi sa môže javiť niekomu ako historikum. Ako niečo, čo je uzavretou epizódou a kapitolou dejín ľudu Izraela.
Práve takto vnímajú dnes mnohí aj Ježišov zápas s neverou ľudu Izraela, s veľkňazmi a jeho duchovnými učiteľmi a vodcami, alebo so svetskými vladármi, ku ktorým patril kráľ Herodes a prokurátor Pontský Pilát. Tak, ako v Ježišoovm boji a zápase nevidia mnohí boj za nás a pre nás, tým menej a tým ťažšie je nájsť akutálny odkaz a živé slovo pre nás v predobraze tohoto zápasu v onom duchovnom boji proroka Eliáša s bálovským, pohanským kultom.

Je zaujímavé všimnúť si hodnotenie tohoto boja zo strany samotného proroka. Prečítali sme si úryvok širšieho textu, ktorý spomína Eliášov úporný a nezmieriteľný zápas s pohanstvom a znevažovateľmi viery v jediného, pravého Boha. Toho, ktorý stvoril svoj ľud tak, že ho vyviedol z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme oplývajúcej “mliekom a medom”. Eliáš na tvrdý, likvidačný zásah ľahostajného kráľa a jeho nepriateľsky naladenej manželky Ízebel odpovedal podobne tvrdým a likvidančým zásahom voči 450 bálovským kňazom. Jeho boj na vrchu Karmel bol síce víťazný a zdalo sa, že aj vrcholne úspešný, ale Eliáš mal pocit, že je to v skutočnosti boj prehratý. Na Karmeli sa síce skončila víťaztvom jedna bitka, ale videl, že vojna speje k historickej prehre.

Podobný pocit má dnes mnoho kresťanov a kresťanských cirkví. Mnohí kresťania sa cítia osameli v zápase o pravú vieru a pravé hodnoty morálne, náboženské i duchovné. V duchu i nahlas sa žalujú Bohu podobne ako Eliáš. Eliáša vidíme po zdanlivom triumfe na odchode z krajiny, na ceste do exilu. Sám ju vníma ako útek z bojiska. Unavený, hladný, slabý si sadol na púšti pod kručinu, pod borievkový ker a žiadal si od Pána Boha smrť. ”Dosť už, teraz Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia”.

Prorok Eliáš si uvedomuje, že v skutočnosti svojich protivníkov nezískal na svoju stranu, ani pre pravú vieru. Síce zlikvidoval 450 bálových kňazov, lenže semeno bálizmu, semeno nepravého náboženstva a úpadkovej mravnosti zostávalo nielen v srdci kráľovenej a jej manžela, ale aj v srdciach mnohých z ľudu Božieho.
Eliáš cítil nielen únavu z tohoto zápasu, ale aj svoju zodpovednosť a nehodnosť. Preto hovorí: ”Nie som lepší, ako moji otcovia”.

Pocity prehry kresťanskej viery a cirkvi poznajú dnes aj kresťania. Po páde najtvrdšieho duchovného zápasu s totalitnými myšlienkovými prúdmi minulého storočia, po mnohých prosbách a volaniach: ”Pane, zachráň nás, hynieme”, nastal príhodný čas na aktívny, tvorivý, a svedecky autentický kresťanský život. Cirkvi dostali slobodu a možnosti pozitívnej služby a práce. Ale zrazu akosi nieto síl, ale ani veľkej spoločenskej “objednávky”. Mnohí sľubne a bojovne začali s duchovnou obnovou a činnosťou, ale veľmi skoro sa odvrátili a cúvli, keď zistili, že pozemská cirkev ešte nie je kráľovstvo Božie. Že sme iba na ceste a že aj naďalej “cez mnohé súženia musíme vchádzať do kráľovstva nebeského”. Aj v slobodnom svete diabol pôsobí a koná, i keď chodí neraz “v papučkách”. Mnohí, keď pochopili Pavlove slová, že evanjelium je aj slovom o kríži, ktoré je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom. Byť kresťanom znamená ísť cestou kríža a preto mnohí vidia tento boj a túto cestu ako “stratenú vartu”.

Ľudské videnie a ľudské oči často hľadia len na to, čo je viditeľné, merateľné, spočítateľné. Počítame v cirkvi ľudí, počítame straty, počítame ofery a hľadáme bohatých sponzorov. Mnohí vyhľadávajú ľudí, ľudí ktorí hlásajú jednoduché, rýchle a ľahké riešenia. Tých, čo hlásajú evanjelium prosperity. – Cesta pokánia, vyznania hriechov, priznanie si akéhokoľvek zlyhania je niečo nepredstaviteľné! Oveľa efektívnejšie sa javí podceňovanie iných a vyvyšovanie seba a vlastných zásluh. Po sklamaní z nasadenia vlastných síl napokon mnohí hovoria: Keby som bol vedel, aký ťažký je boj viery a služba v cirkvi, tak do toho nejdem…

2. Bratia a sestry v Kristu Pánu!

Aké je riešenie, alebo akú možnosť majú dnešní unavení bojovníci a pútnici na ceste do zeme zasľúbenej v boji s hriechom, svetom a diablom? Ako obnoviť našu dôveru, že cesta s Pánom Ježišom Kristom je cesta nielen správna, ale aj víťazná? A to napriek tomu, že vedie cez pot, slzy, rany a cez kríž, ako to vidime a poznáme aj u samotného Pána Ježiša Krista.

Ak chceme vidieť do budúcnosti, ku konečnému cieľu všetkého, potrebujeme nie iba naše oči a iba naše ľudské videnie. Potrebujeme siahnúť po ďalekohľade viery v Pána Ježiša Krista, ktorým dovidíme ďalej. Ak si priložíme k očiam tento ďalekohľad viery, uvidíme najskôr to, čo uvidel a spozal proorok Eliáš. “Nie som lepší ako moji otcovia!” Sám o sebe je každý svedok Kristov iba “neužitočný služobník”. Sami sme slabí i chybujúci, ako to spoznali a vyznali aj apoštolovia. Preto žiadali: “Pane prispor nám viery!”

Potrebujeme tiež, vidieť Ježiša Krista ako Víťaza nad smrťou a poznať Ho ako Pána živého a vzkrieseného mocou Otcovou. Náš boj pri tom “nie je proti telu a krvi, ale proti zlým duchom” – v nás i mimo nás. Potrebujeme, tak ako Eliáš, počuť tiché, ale pravé a mocné Božie slovo, ktoré mu zaznelo ako jemný šelest.

Ale potrebujeme ďalej podobne ako Eliáš prijať milosť Božiu a posilnenie cez aj ten pokrm a chlieb Boží, ktorý mu sám Hospodin pripravil a ponúkol. Eliáš s vďakou a odvahou siahol po tomto Pánom Bohom pripravenom pokrme a čerstvej vode, ktorú mu na púšti dal Boh. Čerstvý chlieb, posúch, upečený na horúcom kameni a krčah vody bol tým neklamným znamením, že Hospodin ho neopustil.

Pre nás je ten najdôležitejší pokrm a nápoj pravé telo a pravá krv Pána Ježiša Krista. Tento pokrm sa nám, slabým a klesajúcim podáva z neba pri oltári v podobe chleba a vína. Všetkým, ktorí volajú: “Nie som lepší, ako moji otcovia”! Všetkým, ktorí vyznávajú: “Verím, Pane, pomôž mojej nedôvere” ! Aby sme viac Bohu dôverovali a neutekali z boja a z duchovného zápasu, ktorý máme viesť. Tento pokrm z neba nás môže občerstviť, posilniť a dať nám novú odvahu na ceste k cieľu.

3. Bratia a sestry v Kristu, Pánu!

Boží muž, prorok Eliáš po odpočinku a občerstvení získal nový pohľad, nové videnie vecí i svojej osobnej životnej cetsty. Predtým hovoril a vyznával. “Nepriatelia pobili všetkých prorokov Božích a teraz aj mne siahajú na život. Zostal som sám”!
Je zrejmé, že sa cítil opustený a nevidel okolo seba nikoho, na koho by sa mohohol oprieť. Ľahostajnosť vlastného ľudu ho mýlila a trápila do tej miery, že bol presvedčený, že je v tomto duchovnom boji a zápase sám a reto nemohol dlhodobo viesť tento boj víťazne.
Nikto, ani taký muž, ako bol prorok Eliáš, nemôže bojoať sám proti toľkým nepriateľom a toľkým ľahostajným z vlastného ľudu.

Pán Boh však vidí ďalej a vidí inak. Lepšie ako človek. Boh chce, aby sme toto Jeho videnie a poznanie aj my prijali, naň sa spoliehali a tak neklesali na duchu. Eliášovi povedal: “V Izraeli však ponechám sedem tisíc, tých, ktorých kolená sa nesklonili pred Baalom a ktorých ústa ho nebozkávali”. Boh tu má vždy svojich vyznavačov a pozná ich.

Bratia a sestry!

Keď sa nám možno zdá, že náš boj o pravú vieru, o pravé hodnoty, právo, spravodlivosť a istotu konečného víťaztva je azda zbytočný, či dokonca márny, nie je to tak! Tento boj nie je iba náš. Pán Boh tých sedem tisíc verných vidí, pozná a má pripravených v svojej cirkvi v každom čase.

Dnešná nedeľa s príznačným názvom: “oči” (oculi), chce aj nám otvoriť oči pre Božiu milosť a pomoc, ktorú má pripravenú pre verný ľud. Otec nebeský, skrze svojho Syna a Jeho evanjelium v slove a sviatostiach, je stále s nami. Aj v dnešnej cirkvi má tých, ktorí nesklonili a nesklonia kolená pred súčasnými božstvami, báálmi a bálizmom postmoderného veku. Ktorí “nebozkali a” a nemilujú zlo, ktoré nás neraz obklopuje. Vždy tu sú a zostanú Bohom omilostení hriešnici, ktorí viac milujú Boha a nasledujú Ježiša. Toho, ktorý zasľúbil: “Ja som s vami, po všetky dni, až do konca sveta”. Amen

3.pôstna nedeľa (oculi) – Rovensko, Sobotište 2014 – Ľ.Batka st.

Komentovať