Stretnúť človeka…

VRBOVCE alebo Stretnúť človeka…

Je sobotné – konečne slnečné ráno po dlhej zime. Práve vstávam a rozmýšľam, čo asi prinesie tento deň. Aké udalosti, situácie, akých ľudí…
Ján Kostra vo svojej básni píše: ,, Každý deň stretnúť človeka, to stačí…“
Ak sa ocitneme v ťažkostiach, hľadáme a akosi okrem najbližších nenachádzame nikoho, kto by tomuto označeniu vyhovoval. A práve vtedy, keď to ani najmenej nečakáme, príde ten okamih.
Náhoda robí často divy. I mňa takéto niečo stretlo a priznám sa, že som to ani nečakala, najmä v tom každodennom zhone života…
Na Vrbovce som cestovala viackrát, ale vždy som tam išla za nejakým cieľom. Tentokrát som sa iba zviezla s rodinou, bez nejakého osobného konkrétneho dôvodu. Pri autobusovej zastávke sme sa rozišli a keďže počasie tomuto dňu prialo, zatúžila som prezrieť si už dávnejšie mojimi známymi vychválené miestne budovy.
Už námestíčko ma očarilo svojím malebným, no útulným prostredím : fontánkou, jednoduchým zákutím s mostíkom nad akýmsi jazierkom, ktoré spolu s jarnými kvietkami dodávalo tú potrebnú atmosféru neopakovateľného vidieckeho vzhľadu. Dopĺňali ho aj spomienky na doby minulé: pomník padlým vo vojne i v pozadí kostol s tabuľkou rodáka – lekára. Kráčam zadnou uličkou a krátko nazerám do Vrbovčianskej izby – nie je ešte sezóna. Ale i tak som sa stretla s ochotou domácich. Milo ma prekvapilo, že hoci domček s tradičným nábytkom, krojmi a predmetmi dennej potreby našich predkov poctivo stráži huňatý pes i inak je pod dohľadom, si môžete sami odomknúť a poobdivovať…
Konečne som naďabila aj na hľadanú zreštaurovanú bývalú evanjelickú cirkevnú školu. Jej vonkajšia fasáda s okolitým cimburím ma natoľko zaujala, že som zatúžila nakuknúť aj dovnútra. Mala som šťastie, starodávna kľuka povolila a takmer hneď som sa mohla vynadívať na dômyselne postavenú a pre všetkých občanov využiteľnú budovu, ktorá spĺňa aj turistický, aj pamiatkový účel. Privítali ma miestne ženičky, ktoré práve dokončovali posledné prípravy na veselie a svadbu, ten výnimočný deň nejakého šťastného páru. „Domáce panie“ mi bez problémov a s im danou ochotou, s akou sa už človek málokedy stretne, poukazovali všetky miestnosti, zariadené ako na zámku. Tej netradičnej úcte som sa prestala čudovať, keď som si na schodisku, vedúcom do reprezentačných miestností prečítala: „Pokoj prichádzajúcemu, radosť zostávajúcemu, požehnanie odchádzajúcemu…“ Napadlo mi, či je to citát z Biblie, alebo ju vyslovil konkrétny človek. Po rozhovore s prítomnými mi už začínalo v hlave svitať, kto je vo Vrbovciach ten výnimočný, ktorého si miestni tak vážia, lebo tieto vzácne budovy práve vďaka nemu neschátrali. A práve k jeho príbytku viedli moje ďalšie kroky, pretože zvedavosť mi nedala. Zastavila som sa i v evanjelickom kostole, ale iba krátko, keďže práve neprebiehali bohoslužby. Malá slečna ma navigovala rovno pred vrbovčiansku faru a ďalší mládenec mi dal potrebné inštrukcie, kde treba zazvoniť…
Zo bzučiaka sa ozvalo: „ Vitajte, dúfam, že nezablúdite…“ V momente, ako som milý hlas v zvončeku ubezpečila, že nebude problém, vstupom do prízemia domu som pochopila tajnú obavu voči náhodnému návštevníkovi. Hneď ma totiž v štýlovom prostredí obklopilo štvoro či pätoro dverí a veru by som mala čo robiť, keby som – už asi z nutnosti, nie neslušnosti – každé musela vyskúšať. Ale hlas ma znova zachránil: „Asi blúdite, pozrite, kde sa svieti…“ V tom momente ma už objala atmosféra poznania či priamo domova, keď som po schodíkoch vstúpila do „pracovne“ pána farára Mirka Hvožďaru. Žiadne oficiality, ale tradičná úctivosť predkov, hoci človek, podávajúci mi ruku, sa vymykal svojím mladistvým vzhľadom týmto už na dnešnú dobu nezvyklej galantnosti, no svojím postojom mi pripomenul jeho poslanie, ktoré perfektne zastáva…
Počas nášho rozhovoru sa koniec môjho pobytu neúprosne približoval, hoci sme si – napriek prvému osobnému stretnutiu mali čo povedať a pochopila som, že by sme sa mohli ešte dlho rozprávať a zďaleka by sme nevyčerpali spoločné témy. Ľudskosť, jednoduchosť a pochopenie, vysoká inteligencia i znovu sa opakujúca empatia… To mi neustále pripomínalo, že práve tu vo Vrbovciach sa hlavne kvôli nemu vyskytuje niečo neustále opakované a spájané iba s minulosťou : fenomén spolupráce starostu – farára – učiteľov, no najmä nadväznosť ich práce na obyčajných ľudí.
Z tohto pramení aj už 15 rokov vybudovaná láska Vrbovčanov k tomuto farárovi, ktorý toto všetko dal dohromady a nepriamo potvrdil, že minulosť, súčasnosť a budúcnosť sa rodí z úcty k predkom i k tým žijúcim. Veď nie nadarmo sa o tom zachoval záznam na webovej stránke :
„Nová história zboru sa začala písať 4.8. 1991, kedy si zbor prostredníctvom brata seniora Ladislava Valáška a brata seniorálneho dozorcu Pavla Brkala vyvolil mladého farára Miroslava Hvožďaru, desiateho po tolerancii.. Po jeho príchode sa život v cirkevnom zbore prebudil. Bolo potešiteľné a nádejné, že tretina účastníkov služieb Božích bolo z radu mládeže. Podľa výročitej kňazskej správy z roku 1993 stúpla účasť na službách Božích v bežné nedele viac ako o sto percent…. tak početná mládež okrem veľkých sobotňajších stretnutí sa schádzala aj na pravidelné duchovné rozjímanie nad Písmom. Tieto stretnutia sa konali na Peckovej v krásnom prostredí myjavských kopaníc. Mladí ľudia tvorili aj jadro zborového spevokolu… K oživeniu duchovného života prispievali aj návštevy z iných evanjelických cirkevných zborov – Nemecka a Rakúska…“
Preto mi po príchode domov nedá, „listujem“ na stránke Vrbovce a nachádzam video Vrbovce 2, ktorý mi iba umocní ten láskavý dojem z hlasu pána farára z mojej návštevy u neho, ten dobrý pocit vône domova a lásky k ľuďom i národu sa mi znova vracia…
Nepriamo mi pritom napadá myšlienka piesne : „ Málo, málo stačí, nám stačí tak málo, málo, málo stačí, aby slnko hrialo…“ A možno by bolo najlepšie na záver parafrázovať vetu z úvodu a trošku ju pozmeniť: Každý deň sa chcem stať tým človekom, ktorého je radosť stretnúť…
BU