Vidieť bolí, ale slepota vedie k smrti

Vidieť bolí, ale slepota vedie k smrti

Jer 20, 7 – 11:
“Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý ma vysmieva. (8) Lebo len čo sa ozvem, musímm vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. (9) Keď si však poviem,: Nebudem ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žhavý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. (10) Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť, potom ho premôžeme a pomstím sa mu. (11) Lež Hospodin je so mnou ako mocný hrdina, preto sa potknú moji nepriateli a nič nezmôžu. Vyjdú úplne na hanbu, lebo nebudú mať úspech, večná a nezabudnuteľná bude ich potupa”. Amen

Bohumilí kresťania!

Svetová finančná a hospodárska kríza trvá už sedem a pol roka. Vyspelé krajiny, ekonomiky a národy sú zaskočené a nemilo prekvapené. Ako je možné, že pri tak vysokom vedeckom a vzdelanostnom poznaní, aké dnes reálne existuje, vôbec k takej kríze došlo? Ako to, že sa nenašiel niekto, kto by bol na jej príchod upozornil, už vopred, aby sa národy lepšie pripravili, alebo sa kríze úplne vyhli? V skutočnosti isteže bolo zopár odborníkov, ktorí videli a upozorňovali, že kríza prichádza a príde, ale ich hlasy temer nikto nebral na vedomie. Na druhej strane väčšina manažerov, bankárov a ekonómov hovorila: pokoj, pokoj, všetko je v poriadku. Dnes možno povedať, že ich videnie nebolo správne. Mali oči, ale reálne hrozby nevideli. Aj dnes je iba málo tých, ľudí, ktorí vidia dobrú cestu do budúcnosti a dokážu na ňu upozorniť. Niektorí síce vidia, ale nemajú odvahu hovoriť nepríjemnú pravdu.

Mať zdravé oči a dobré videnie je veľký dar. Aj v duchovnom a náboženskom živote je dôležité mať zdravé oči a rozpoznávať pravdu od polopravdy, alebo bludu, lásku od sebalásky a vôľu Božiu od snov človeka. SZ žalmista preto vyznával: “ Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyprostí mi nohy z osídla”. Jeho modlitba je plná vrúcnej pokory: “Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou, lebo som osamelý a zúbožený”. ( Ž 25, 15-16)

Dnešná tretia pôstna nedeľa má v cirkvi príznačný názov: oči!
/ z lat.oculi/ Upozorňuje nás na potrebu zdravých očí a správneho videnia seba, správne videnia našich krokov v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, ako aj správne videnie a poznanie Pána Boha.
Prorok Jeremiáš povedal, že Boh “je Bohom z blízka i Bohom zďaleka”. Aj ap.Pavel hovorí ” z čiastky poznávame a z čiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie”.( 1 Kor 13, ) Sám bol mužom, ktorý mal nielen choré oči, ale to isté spočiatku platilo aj o jeho duchovnom poznaní. Preto nenávidel Krista a novočil cirkev. Až po zážitku pri Damasku sa jeho duchovný zrak uzdravil a videl všetko inak. Pokiaľ išlo o telesný zrak, bol to osteň, ktorý bol pre neho znamenal skúšku viery.

Každý človek a aj každý kresťan má počítať s tým, že Pán Boh má právo skúšať vieru človeka. Osobné vyznanie proroka Jeremiáša, ktoré sme vypočuli, je mimoriadne silná a dôležitá výpoveď. “Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť,
uchopil si ma a premohol”.

Pravdivosť jeho slov potvrdzuje už jeho počiatočné vzpieranie sa Božej vôli a službe, do ktorej ho Boh povolal. Pramenilo z toho, že vedel o náročnosti tejto služby. Preto sa vyhováral: “som primladý”, a “málo odvážny”. Pán Boh prehovoril k nemu nasledovne: “Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová….dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil”. (Jer 1,10)
Hovoriť k cudzím národom a ich kráľom bolo náročné, ale hovoriť k vlastnému ľudu a kráľovi bolo ešte ťažšie. Prinieslo mu to ohováranie, zastrašovanie i priame útoky na jeho zdravie a život.
Jeremiášove slová nie sú márnou chválou: “Zvábil si ma a ja som sa dal zvábiť” ! Keď zvestoval slovo zákona Božieho, zvestval aj Boží súd a trest nekajúcim. Búral mnohé falošné videnia, predstavy a nádeje. Povedané dnešnou rečou: Jeremiáš nebol žiaden populista. Nebol populárny a ľúbivý rečník, ktorý hovorí to, čo ľudia počuť chcú. Isteže zvestoval aj evanjelum, ale milosť Božia platila a platí iba skutočným kajúcnikom. Požehnávať násilie, hriech a morálnuViedieť bolí, ale slepota je smrť skazu nemohol. Preto niesol aj také bremeno nepochopenia, ba až nenávisti: “Som terčom posmechu…každý ma vysmieva, len čo sa ozvem, musím vykríknuť. Násilie a skaza volať! Lebo slovo Božie mi slúži na hanu a výsmech celý čas”.

Najťažšou úlohou bolo povedať ľudu a kráľovi to, čo malo prísť a čo videl, že príde! Falošní proroci hovorili: je pokoj a bezpečnosť! On videl na obzore krízu a súd Boží nad Jeruzalemom, nad vyvoleným národom, nad chrámom i jeho sformalizovanou bohoslužbou. Boží trest mal názov: Chaldejci, babylonské zajatie, Nebukadnecarova nadvláda. On sa stal Božou metlou a nástrojom Božieho hnevu. Tieto slová nechcel nikto počuť, hrozbu nikto nechcel vidieť. Najmenej mu rozumeli, keď predpovedal, že konečný údel tých, čo pôjdu do babylonského otroctva bude napokon lepší, ako tých, čo zostanú v Judsku a v Jeruzaleme!
Kráľ, a ľud vedení falošnými prorokmi to videl inak! Boli prevedčení, že tí, čo zostanú sú spravodliví, a ktorí sa azda dostanú do rúk a moci nepriateľa, sú tí hriešnici, ktorí skazu svojimi hriechami privolali. Tí čo zostanú v svätom meste a v blízkosti chrámu, môžu sa cítiť Bohom požehnaný a preto cekom komfortne a bezpečne. Nevideli dôvod konať žiadne pokánie, žiadnu zmenu, či nápravu života.

Prvý šok a kríza prišli v roku 597, keď Nabukadnecar odvliekol kráľa Jojákina a časť judského obyvateľstva do Babylona. Takmer všetci sa domnievali, že Hospodin potrestal vinníkov a tí, čo zostali doma, nemajú žiadnu vinu. Jermeiáš po zvláštnom videní, v ktorom videl dva koše fíg, oznamoval tragický omyl tých, ktorí zostali.

Prirodzene, pravdivosť Božieho slova ním zvestovaného sa potvrdla až o niečo neskôr. Predbehnime udalosti a pripomeňme si, že následne začal v Jeruzaleme kraľovať mladý 21 ročný Cidkijá. Po jedenástich rokoch povstal proti Babylonu. Jeho údel bol rýchlo spečatený. Nabukadnecar povstanie kruto potlačil, všetkých poprednejších z Judska povraždil a mnohých odvliekol do zajatia.
Avšak mnohí z tých, ktorí boli deportovaní do zajatia skôr, mnohí urobili pokánie a Hospodin im poprial milosť a naplnil svoje zasľúbenie takže, že po 70-tich rokoch sa smel zvyšok ľudu vrátiť.

Nutnosť pokánia a zmeny v osobnom, spoločenskom a náboženskom prejave, videl a jasne oznamoval vopred iba Jermiáš.
Napriek odmietaniu, zaznávaniu , či posmechu zostal verným poslaniu proroka a Božiemu slovu: ”Keď si však poviem: Nebudem ho spomínať a nebudem už kázať v jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žhavý oheň zovretý v mojich kostich. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem”.

V tomto vernom tlmočení slova Božieho sa však stretol s tým, čo poznali viacerí proroci pred ním, ale aj mnohí nositelia Božej zvesti po ňom. Jeremiáš o tom svedčí takto: “Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho, Udajme ho”! Ľud, ktorému slúžil, ho označil ho za svojho nepriaelia a mnohí ho udávali ako zradcu, ktorý je hoden smrti. Jeremiáša sa zvláš dotýkalo to, že mnohí boli presvedčení, že keď ho odstránia, odstránia aj hrozbu Božieho trestu a súdu.
V takejto situáciii má prorok iba dve možnosti: Buď sa stane falošným svedkom, ktorý hlása lacnú milosť, a zvestuje evanjelium bez pokánia, s túžbou páčiť sa ľuďom, alebo bez ohľadu na vlastný údel bude stáť verne v poznanej pravde Božieho slova.

V takejto situácii sa ukazuje, čo je to pravá viera: Boh sa mu stáva jedinou oporou a nádejou. Vyznáva: “Lež Hospodin je so mnou ako mocný hrdina, preto sa potknú moji prenasledovatelia a nič nezmôžu”.

Bratia a sestry v Kristu!
Každý veriaci kresťan nesie v sebe túto ťažkosť a ťarchu rozhodovania: zostať verný pravde Božieho slova, alebo rezigovať na slov pravdy? Dosahovať a získavať polpularitu, falošný pokoj, alebo volať k pokániu všetkých? Vernosť Božej ceste často znamenala a znamená aj dnes ťažkosti v podobe znášania odporu zjavých hriešnikov, ale aj náboženských pokrytcov, ktorí sa snažia vždy páčiť ľuďom viac, ako Bohu. Mnohí sú ochotní zvestovať evanjelium, ale bez bez zákona, prisluhovať milosť Božiu, bez pokánia a mať tak pokoj zo strany mocných, i zástupov.

Životá cesta Jeremiáša a jeho údel je však aj predobrazom života a cesty samotného Pána Ježiša Krista. Ježiš priniesol plnosť pravdy. Priniesol aj zvesť pravdy o človeku ako hriešnikovi a tak nutnosť jeho vykúpenia, ktoré On ponúka. Jeremiáš je predobraz Ježiša Krista vo vernej zvesti Božieho slova, ale aj v pripravenosti niesť utrpenie, až po obeť života. Toto je cesta aj verných apoštolov pri ich plnení Pánovho misijného príkazu.

Už v Krste svätom predkladá Ježiš aj pred nás cestu života. Ponúka svoju moc a pomoc vykúpenia z moci hriechu a z jeho dôsledkov: časnej i večnej smrti. S vďakou a dobrorečením myslíme na Kristovu cestu k nášmu vykúpeniu, i keď vedel, že sa na nej z priateľov a z tých, ktorým slúžil, mnohí stanú Jeho nepriatelia. Vedel, že bude zavrhnutý a že sa oslavné: Hosanna zmení na: Ukrižuj Ho!

Mať Bohom uzdravené oči však znamená pre nás vidieť ďalej! Vidieť aj v ponížení a v smrti Ježiš Krista víťaztvo, vidieť Jeho kríž i vzkriesenie pre nás a pre naše ospravedlnenie. Iba tak sa môžeme správne rozhodovať pri Jeho nasledovaní. Vernosť v nasledovaní Krista Pána je cesta úzka, náročná, podobná údelu prorokov, Pána Ježiša Krista i Jeho verných apoštolov. Je vždy cestou pod krížom, ktorá však vedie zo smrti, z tej najväčej krízy človeka do života večného, do spoločenstava a do silového poľa Jeho lásky a pokoja v nebesiach. Amen

3.pôsta nedeľa – Rovensko, Sobotište 2013- Ľ.Batka st.