Znamenitý rečník, bojovník povstania roku 1848, panslavista, evanjelický farár – to je niekoľko prívlastkov, ktoré dostal. Jeho začiatky neboli ľahké. Raz ho počas prechádzky po Bratislave ako študenta zastavil Ľudovít Štúr a spýtal sa ho, či cvičí v slovenskej reči a pripomenul mu: „Veď ste Sloven!“ a prekvapený Hurban mu odpovedal: „Áno, som Slovák.“ To zapôsobilo na Hurbana a pod jeho vplyvom sa začal zapájať do činnosti slovenskej mládeže. Zanedlho sa Hurban so Štúrom stali najaktívnejšími členmi Spoločnosti československej. Potom nasledoval pamätný deň slovenskej mládeže na Devíne. Vtedy, 24. apríla 1836, prijal Jozef Hurban meno Miloslav.
Prvým zastavením Hurbanovým ako evanjelického farára bola Brezová pod Bradlom, tu sa ako kaplán začal aktívne zapájať do verejného života. Tento kraj ho sprevádzal po celý život. V roku 1843 dostal pozvanie za farára do Hlbokého, kde prežil 45 rokov. Roky šťastné i trpké. Tu donútil farníkov prisahať pred oltárom, že nebudú piť alkohol. Výsledkom bolo, že miestny krčmár skrachoval. V roku 1845 sa oženil s Aničkou Jurkovičovou. Manželstvo požehnal Karol Štúr, brat Ľudovíta. Narodilo sa im 9 detí.
V Hlbokom začal Hurban hájiť práva Slovákov, čo malo za následok jeho prenasledovanie Maďarmi. Rok 1848 privítal 31−ročný Hurban básňou Bije zvon slobody. „Bije zvon slobody, čujte ho národy, kto ho nepočuje, obanuje! I my čujme, bratia, zvon zlatej slobody, kým nezapečatia nám ho zas národy. Nech sa po Tatrách naša reč ozýva, v súdoch, diétach nech aj ona býva!“
Na Hurbanovej fare bola 18. marca 1848 porada slovenských národovcov. V apríli vydal výzvu „Bratia, Slováci!“ a 28. apríla 1848 vydáva Národné zhromaždenie v Brezovej pod Bradlom Nitrianske žiadosti, z ktorých aj za účasti Hurbana vyšiel program Slovákov „Žiadosti slovenského národa.“ Boli zostavené v Liptovskom Mikuláši na fare u M.M. Hodžu. I napriek veľkému nebezpečenstvu, vydaním zatykača, neprestáva bojovať za práva Slovákov. Ukrýva sa na viacerých miestach, raz v kostole, potom v hrobke, či v poli obilia. Po utvorení Slovenskej národnej rady 16. septembra 1848 vo Viedni sa stal jej prvým predsedom. Od jesene 1848 organizuje povstanie a stáva sa jeho vodcom, s dobrovoľníkmi prešiel celé Slovensko. Bol aj na ich rozpustení 21. novembra 1849 na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Hlbockú faru znova získava 4. novembra 1850 až po dobrozdaní panovníka.
Hurban znovu pokračuje v zápase o udržanie štúrovskej slovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka Slovákov. Vydáva Slovenské pohľady, Almanach Nitra. Začína sa venovať náboženským otázkam. Za prácu „Nauka náboženství Rodný dom J.M. Hurbana kresťanského“ mu Univerzita v Lipsku v roku 1860 udelila doktorát. I po smrti Ľ. Štúra a M. Hodžu má autoritu. Na memorandovom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine 6. a 7. júna 1861 rázne vystúpil a jasne vyslovil: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“
Po rakúsko−uhorskom vyrovnaní sa postavenie Slovákov v Uhorsku zhoršilo. Po prijatí národnostného zákona v roku 1868, podľa ktorého v Uhorsku je len jeden národ, a to maďarský, je Hurban sklamaný. No bojuje, i keď len „perom,“ ďalej. Za článok „Čomu nás učia dejiny?“ sa dostáva do väzenia vo Vacove. Rozsudok znel 6 mesiacov a pokuta 400 zlatých. V roku 1875 znovu dostal 3 mesiace väzenia. I v starobe sa venoval publikačnej činnosti.
Jeho meno sa stalo symbolom boja za slobodu slovenského národa. Už za jeho života sa ho báli neprajníci Slovákov. Slovenskí ľudia však v ňom videli bojovníka za slobodu. Na znak vďačnosti sú po celom Slovensku pomenované ulice, parky, námestia a pod., ktoré nám takto pripomínajú tohto velikána slovenského národa.
V tomto roku (2012) si pripomíname 195. výročie Hurbanovho narodenia v evanjelickej fare v Beckove a 124. výročie jeho úmrtia v Hlbokom.
Ľubomír Paulus
zdroj: http://www.ecavbeckov.eu/oz-jmh/jozef-miloslav-hurban
Slovak