Odvaha k piatej prosbe

Odvaha k piatej prosbe
Mt 6, 12:
“A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojím”. Amen

V jedno predpoludnutie minulého roku som sa po dlhšom čase stretol s istým človekom. Pozdravil som ho a on sa prekvepane spýtal, či ho poznám. Povedal som, že áno a tak sa rozvinul rozhovor. Bol to veľmi náročný rozhovor. Pospomínal svoje ťažkosti a rozhovoril sa o svojej rodine. Prekvapilo ma, ako tvrdo sa vyjadoval o svojej manželke, ale ešte tvrdšie o svojich deťoch. Povedal: sú to nevychovaní grázli, a prepovedám im, že určite skončia vo väzení, alebo aj horšie”. Skúsil som ho upozorniť, že aj on má za deti cítiť zodpovednosť, ale hneď ma zavrátil vyhlásením:
”Najhorší ľudia na svete sú tí, čo chodia do kostola! Tvária sa, že sú svätí, ale len čo výjdu z kostola, ohovárajú a robia všetko možné zlo”! Opýtal som sa ho, ako je to s ním? – “Ja nič zlé nikomu nerobím! Preto do kostola nechodím a chodiť nebudem”.

Milí moji, sami dobre viete, že s takýmito a podobnými názormi, či výrokmi sa stretáme dosť často. Iste ste podobné počuli aj vy a zdá sa mi, že znejú stále častejšie! Úmerne k tomu, ako pribúda tých, ktorí sami neboli pokrstení, alebo nedali pokrstiť svoje deti. Isteže aj úmerne k rokom, ktoré uplynuli od Krstu, konfirmácie a od poslednej návštevy služieb Božích takto zmýšľajúcich.
Niektorí kresťania sa obhajujú hovoriac: pomodliť sa môžem aj doma! Aj za týmito slovami je názor a utkvelá predstava mnohých ľudí, že sú dobrí, a nikomu nič zlé nerobia. Ale kresťan je vraj svätuškár a pokrytec. Predstiera zbožnosť, ale pritom sám všelijako hreší.

“Ja som dobrý a nikomu nič zlé nerobím”- radi hovoria o sebe tí, čo do kostola nechodia a služby Božie obchádzajúci na sto honov. Neodpovedajme tak, že povieme: to azda len niektorí jednotlivci kazia dobré meno a povesť kresťanov. Ani tak, že povieme, že sme aspoň tak dobrí ako oni.

Chceme dnes spolu počúvať Krista a Jeho slovo. Slovo, ktoré si robí nárok na plnosť pravdy. Pán Ježiš na žiadosť učeníkov: “Pane nauč nás modliť sa”! – odpovedal najskôr takto: “Nemodlite sa ako pohania, ktorí si myslia, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní”. A doložil: “Vy sa takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno tvoje…”- a potom v piatej prosbe Otčenáša nás učí prosiť: “A odpusť nám viny naše…”

Nemá zmysel odmietať slová, ktoré Ježiš vkladá do svojej a našej modlitby N.1! Je to jasná prosba a tak aj vyznanie: áno, som hriešnik v Božích očiach. A práve preto som sem – na služby Božie prišiel, aby som spolu s inými, podobnými hriešnikmi prosil: “Odpusť nám, Otče náš, naše viny”.

Táto modlitba nás vždy nanovo naučí, ako máme seba vnímať, aký sme pred Pánom Bohom, v Božích očiach. Jedine ako hrešnici – aj keď sme pokrstení, aj keď sme ľud Boží a sväté kňažstvo nášho Pána. Nie je možné túto prosbu vynechať, preskočiť, či dajako prekrúcať, lebo je úplne jasná!
Isteže, je taká možnosť, že sa modlíme iba formálne, nezúčastnene, že náš duch “v Tramtárii lieta”- a unikne nám zmysel prosby: Odpusť nám viny naše!
Ak sa niekto prestane modliť Otčenáš, i keď bude tvrdiť, že sa v skutočnosti modlí, prejaví sa to práve onou samospravodlivosťou, samochválou a duchovnou pýchou a úplne nekritickým posúdením skutočnosti. Prestane sa vidieť a vnímať ako hriešnik – lebo oslepol. Nevidí sa Božími očami, nevidí, že by bol hriešnik a teda bol zlý pred Bohom. Nevidí, že potrebuje Božiu milosť, hoci ju Pán Boh ponúka a chce, aby všetci ľudia boli spasení.

Isteže, človek ako občan, môže sa cítiť pred inými a pred občianskym zákonom ako dobrý. Možno neporušuje zákony štátu alebo obce, platí si dane, nerozhadzuje papiere po ulici, triedi domový odpad, pracuje v zamestnaní, jazdí podľa vyhlášky atď. Môže si dokonca namýšľať, že je úplne dokonalý.

Keď človek postupne zabudne, alebo sa vôbec nanaučí poznať Desatoro, keď nevie nič o prvých troch prikázaniach a o povinnostiach oproti Bohu, tiež sa možno cíti dobrý. Ak postupne zabudne aj na prikázania z druhej tabule voči blížnym, prípadne si ich vykladá po svojom, opäť može nadobudnúť dojem, že je “ v pohode”. To znamená, že sa vždy ospravedlní pred ľuďmi i pred svojím svedomím. Svedomie má síce každý, ale aj svedomie dokáže človek nielen uspať a učičíkať, ale vie ho aj úplne prevrátiť. Prevrátené svedomie je perverzné svedomie. Je to síce Boží hlas v nás, ale tým, že je v nás, človek ním dokáže manipulovať.

To sa však dosť dobre nedá na službách Božích!
Tu, milý brat, milá sestra, hneď po úvodnom predspeve a prosbe o dar Ducha Svätého nasleduje konfiteor. V ňom sme vyzvaní vyznať spoločne a nerozdielene podobnú prosbu k Bohu ako v Otčenáši ! “Volajme spoločne”- pričom farár nie je nijakou výnimkou: “Všemohúci a láskavý Bože! Zmiluj sa nad nami a odpusť nám naše hriechy!”
Sme tu teda ako spoločenstvo hriešnikov a nemožno sa čudovať, že sa mnohí z náhodných návštevníkov v kostole necítia dobre. Zrazu sedia medzi toľkými hriešnikmi ! – Na to nie sú ani pripravení, ani zvyknutí… Doteraz sedával iba medzi rovnako dobrými ako oni.

Prosba, ktorú potom opakujeme v Otčenáši nie je “hrou
o fazuľky”. Je to trvalá súčasť našej duchovnej výbavy od detstva. Opakovane a denne zaznieva v Otčenáši, ktorý sa kresťan pravideľne modlí! Čo dodať? Prísť do kostola, brať vážne hovorené a počuté Slovo – nemôže nikoho nechať “na pokoji”. Osloví nás jasným posolstvom: Si hriešny človek. Nemôžeme sa k Bohu priblížiť inak, len s prosbou: Otče náš – odpusť nám naše viny…

Milí bratia a sestry! My však vieme, že smieme prosiť Otca o odpustenie. Smieme veriť v odpustenie a prijímať odpustenie hriechov. Sme si vedomí, že aj po Krste svätom, aj po spovedi, aj po Večeri Pánovej to nebude inak. Nie že by sme to chceli, alebo mali v tom záľubu. S apoštolom Pavlom hovoríme: “Vôľu k dobrému mám, ale nemám síl, aby som to vykonal! Biedny ja človek! Kto ma vyslobodí z tohto tla smrti”? Do hriechu nás postrčí raz naše telo, inokedy svet naokolo. Možno aj naši priatelia, ale najmä ten starý, prefíkaný nepriateľ, ktorého moc je klamstvo a polopravda, ako jeho bežná pracovná metóda.

Aj dnes sme tu prišli s touto prosbou. Každý sám i spoločne prosíme Pána Boha: Odpusť nám naše viny! Sme tu a máme tu byť pred Bohom i jeden pred druhým, ako usvedčení a kajúci hriešnici.

Kde je pokánie, tam je možné aj odpustenie! Kde je volanie: “Zmiluj sa nad nami Pane! – “Kyrie elejson”, tam je ponúknutá aj Božia milosť! Tam potom môže znieť aj vďaka a oslava Boha a Jeho svätého mena: Glória! Sláva na výsostiach Bohu! Tam na zemi prichádza pokoj ľuďom dobrej vôle. Tam môže znieť úprimné: Verím v Boha! Verím – v láskavého Otca, verím v Syna, môjho a nášho Spasiteľa, v Jeho zásluhy a Jeho obeť. Nie v svoje skutky, i keď Boží zákon si ctím a snažím sa plniť čo najlepšie.
Tu treba dať veľký pozor! Tým nie je predsa povedané, že skutky nemajú prísť a nasledovať po prijatí odpustenia. Že môže konanie dobra vystať po zvesti o milosti Božej! Naopak. Musia prísť a kde je úprimné pokánie a viera, tam aj dobré skutky prichádzajú. Iba nie sú zásluhou. Sú dobrorečením, obeťou a vďakou Pánu Bohu za Jeho milosť, danú nám v Kristu, skrze Krista a pre Krista. Požaduje ich Boží zákon, ktorý máme poznanť a plniť, i keď vieme, že ho nikto nedokáže splniť dokonale. Ak by to tak bolo, Ježiš by nebol musel prísť ako Vykupiteľ!

Milí kresťania, evanjelici! Jedna z najťažších úloh, ktorú máme naplniť je vyslovená hneď vzápätí za prosbou : Otče náš,… odpusť nám viny naše! Tá povinnosť zneje nasledovne: – “ako aj my odpúšťame vinníkom svojim”.

Ak sme na začiatku spomenuli obvinenie, že my sa v kostole iba utvrdzujeme v pocite svätosti, nie je to všetko. Božie slovo, ktoré prijímame ako pravdu, nás vedie k pokániu a potom k vďake za prijatú Božiu milosť. Sme hriešnici, ale ospravedlnení hriešnici! Ako ospravedlnení, sme a máme byť pripravení podať ruku k zmiereniu každému. Tomu, kto je tu vedľa nás a prosí rovnako, tomu, ktorý si s nami podať ruku chce, dokonca i tomu,ktorý si možno s nami ruku podať nechce. Vieme, že ak by nám Pán Boh odpustil iba toľko vín, koľko sme dokázali odpustiť našim blížnym my sami, ostalo by na nás ťažké bremeno a v svedomí vážna ťarcha. Pán Ježiš však Božiu milosť prisluhuje tým, čo Ho prosia a dúfajú v neho, ako aj svätý Ján uisťuje: “ Ale ak niekto zhreší, máme Prímluvcu /obhajcu/ u Otca, Ježiša Krista spravodlivého.”

Pred Bohom žaluje na nás diabol i svet. Diabol vždy niečo zveličuje a iné hriechy, čo je azda ešte nebezpečnejšie, bagatelizuje! – “Taký hriech? To ani nie je hriech…len aby nás nechal v pocite samospravodlivosti. To je nebezpečné. K odvráteniu tohoto pokušenie pomáha nám hneď nasledujúca prosba Otčenáša: a neuvoď nás do pokušenia! Ak sa nejaký hriech zveličí ako neodpustiteľný, ostane človek v nebezpečenstve nevery: toto mi Boh azda ani nemôže odpustiť! To si myslel Judáš, ktorý zradil Krista! – Peter sa rozhodol v rovnakej situácii plne sa spoľahnúť na Krista! Vieme, čo mu napokon nanovo povedal Ježiš: “Pas moje ovečky” a “nasleduj ma”!
Ale niekedy sa deje aj opak: veľký,” smrtivý” hriech náš nepriateľ zľahčí na “hriešik”, na niečo, čo možno ani neni hriech…iba slovo, myšlienka, žiadostivosť očí, srdca a podobne.

Bratia a sestry! Pán Ježiš prišiel, aby sňal hriech sveta a tak i naše hriechy z nášho svedomia. “Aby nás očistil a uspôsobil za ľud vzácny, horliaci za dobré skutky”. Dovoľme Mu, aby takto konal v našom živote. Aby takto konal stále. Znovu a opäť, až do posledného výdychu, keď povieme: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha”. Prísť na služby Božie nie je ľahké. Značí to, okrem iného, pozrieť sa do zrkadla Zákona Božieho a vidieť zreteľne svoju hriešnosť. Vo svetle povinnosti Zákona: milovať a odpustiť aj nepriaeľom!
Na službách Božích sa musím pýtať: Ako som odpustil svojim blízkym a blížnym ich previnenia, krivdy, polopravdy a zákernosti? Úplne – alebo, iba tak, navonok! – “Odpúšťam ti, ale ti to nikdy nezabudnem”!? Ako teda chceme, aby odpustil Boh Otec nám? Iste, naplno a bezo zbytku! Preto nám zazneje pri odchode z chrámu výzva: “Podajme si ruky! Rozíďme sa v pokoji” ! – Buďme aj my pripravení prinášať zmierenie a dar pokoja: do našich rodín, do našich vzťahov, do cirkvi a sveta.
Vo vedomí, že my stále máme čo naprávať, vo vedomí našej nedokonalosti, ale aj svätosti Boha, odvážme sa k prosbe k milostivému Otcovi, ktorý nám dovoľuje spoliehať sa na zásluhy Krista Pána:” Odpusť nám Otče náš…Ako chlieb je sladké slovo evanjelia každému kajúcemu hriešnikovi: Choď a nehreš viac ! Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila. Amen.

Nedeľa Deviatnik – Rovensko, Sobotište 2013 – Ľ. Batka st.