Nativitas Christi
Slávnostné kresťanské zhromaždenie! Bohumilí kresťania!
Na začiatku adventného času z tohoto miesta hovorievam: Aký advent, také Vianoce! Tohtoročný advent začal pre kresťanov v EU veľmi zvláštne. Z Bruselu sa ozvali hlasy proti vianočnému stromčeku, jednému z hlavných symbolov Vianoc. Vraj neprimerane preferuje jednu skupinu ľudí, ich presvedčenie a náboženstvo na úkor iných. Na verejnosti by sa, podľa úradov, vianočné stromky nemali objavovať. V samotnom meste radnica vec riešila veľmi svojsky – postavili a vysvietili na námestí akési technické monštrum, ako náhradu zeleného stromu.
Včera, na Štedrý večer sme v chráme počuli ako prvé čítanie z Písma svätého prorockú výpoveď Izaiášovu: “Z Izajovho pňa vyženie mládnik, z jeho koreňov vyrastie výhonok..”.(Iz 11, 1) Pre nás je symbolom tohoto výhonku oddávna vianočný stromček. Je biblickým a verným vyjadrením obrazu príchodu Spasiteľa sveta a narodeného Pána Ježiša Krista. Prišiel: “Z života čistého, z rodu kráľovského” – z rodu Dávidovho, ktorý bol synom Izaja a stal sa nositeľom veľkej nádeje pre svet, pre všetkých ľudí. Naša radosť a nádej premení z naplnenia Božích sľubov. Lebo: “Boh neplní všetky ľudské priania, ale plní verne všetky svoje zasľúbenia”!
Nič dramatické sa tým atakom vianočného symbolu neudialo. Stromček zaujal čestné miesto v našich domácnostaich, na námestiach i v chráme. Včera sa pod ním zhormaždila azda každá rodina a v pokoji, v radostnej atmosfére rodinnej spolupatričnosti sme začali svätiť aj tohtoročné Vianoce.
V minulosti sme ako kresťania tiež čelili rôznym pokusom o “odkrstenie” a “prekrstenie” týchto sviatkov. Menovali sa rôznymi prívlastkami. Napr. sviatky detí, mieru, rodiny, darov – až po sviatky: zimy! Všetky tieto názvy – až na tú zimu – majú viac, či menej základ a obraz v samotnom Písme a tak sme mohli byť ako kresťania celkom pokojní! Vianoice sú isteže aj sviatkami rodiny, lebo evanjelium nám stavia pred oči biblickú rodinu Jozefa a Máriu s Dieťaťom Ježiškom. Písmo sväté svedčí, že Ježiš je darom najvyššej Božej lásky a milosti svetu, a tento Dar inšpiruje aj ľudí k prejavom lásky a snahe iných obdarovať.
Keď pred niekoľkými desaťročiami pristál prvý človek na Mesiaci, dostal po návrate otázku: Čo považuje za najväčšiu udalosť dejín? Čakalo sa, že povie: vstup človeka do vesmíru a na Mesiac. Kozmmonaut James B. Irwin odpovedal: Najväčšia udalosť nie je to, že človek vstúpil na Mesiac, ale to, že Boh prišiel na našu Zem!”
Je v tom múdrosť, ktorú si môžeme aj po rokoch opakovať všetci znova, až kým ju ako div a prejav Božej lásky nepríjmeme.
V tomto roku (2012) pristála americká sonda na Marse, s cieľom nájsť stopy života, alebo aspoň vodu, ktorá je jednou z podmienok života. Ukázalo sa, že voda na Marse naozaj je. V skondenzovanej podobe ju totiž priniesla na Mars samotná sonda. Ale aj keby tam skutočne voda bola, ba dokonca nejaké stopy, či zárodky života – nič by to nezmenilo na skutočnosti, že nájsť základ a zdroj života je možné iba na Zemi a to práve v betlehemských jasličkách, kde Mária uložila svoje a Božie Dieťa.
Ak sa chceme skloniť pred darom života a nájsť jeho zdroj a pomoc pre jeho zachovanie a kvalitu, potrebujeme sa nanovo priblížiť k jasliam, nazrieť do plienok a uvidieť Toho, v ktorom “bol život a život bol svetlom ťudí”, ako svedčí evanjelista Ján. (J 1,4)
To chceme urobiť opäť aj my dnes. Chceme správne spoznať Boží plán a zámer s nami a prijať Toho, skrze ktorého je nám daná pomoc k životu časnému i nádej života večného. Skôr, ako sa v duchu skloníme nad jasličkami, vyžiadajme si pomoci Ducha Sätého k poznaniu a k prijatiu Božieho daru milosti v modlitbe Pánovej.
Otče náš…
Žd 1, 1- 4:
“Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy k otcom skrze prorokov, (2) na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky. (3) Tento Syn ako odblesk slávy Boha a obraz Jeho podstaty udržuje všetko svojím mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach, keď (prv) spôsobil očistenie od hriechov; (4) o toľko je dôstojnejší ako anjeli, o koľko ich prevyšuje menom, ktoré zdedil. (5) Veď kedy ktorému anjelovi povedal Boh: Syn môj si Ty, ja som ťa splodil dnes”. Amen
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
“Mnoho ráz a rozličnm spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi” – svedčí pisateľ listu Židom a svedok Boží. (Žd 1, 1-2)
Božia reč skrze prorokov bola niekedy veľmi jasná, neraz aj tvrdá, lebo bola zvesťou zákona, čo pre uši hriešneho človeka neznelo najvábnejšie a láskavo. Je to tak, ako keď otec alebo matka napomína svoje deti a volá ich k poslušnosti a zodpovednosti. Keď hovorí: urob si úlohy, nauč sa novú látku, poumývaj riad, poupratuj, alebo nerob to, či ono. Všetci vieme, aké gestá, aká mimika sa objaví na tvári syna či dcéry a neraz aj prudké slová odporu, alebo najrôznejšie výhovorky. Vo vzťahu k Božím príkazom a zákazom je to podobné.
Proroci však hovorili neraz aj veľmi prívetivo, poeticky, obrazne a mnoho ich básnických obrazov a symbolických vyjadrení používame radi aj my dodnes. Takým je aj obraz o mládniku z Izajovho starého pňa.
Niekedy hovoril Boh skrze prorokov s veľkým smútkom a akoby s určitou rezignáciou reagoval na netečnosťou Božieho ľudu. Izaiáš napísal: “Synov som vychoval a vyvýšil, oni však odpadli odo mňa. Vôl pozná svojho gazdu i osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať”. (Iz 1, 3) Cítime tu smútok, až bolesť Božieho srdca. Na inom mieste Izaiáš hovorí: “Nadarmo som sa namáhal, pre ničotu a márnosť som strávil svoju silu…” (Iz 49,4) a každý Boží služobník vie, o čom prorok hovorí.
Samozrejme, aj v SZ a u prorokov zvlášť nájdeme aj zvesť čistého evanjelia. Radostnú zvesť o tom, čo Boh vykonal, koná stále a čo v budúcnosti vykoná pre nás. Už prvé svedectvo a prvé stránky Biblie hovoria: “ Na počiatku stvoril Boh nebo a zem ….a videl Boh, že všetko čo stvoril, bolo veľmi dobré”. ( 1 M 1,31) Písma SZ hovoria o Božom hľadaní človeka, o dobrom pastierovi, o slnku spravodlivositi, ktoré svieti stále.
“Mnoho ráz a rozličným spôsobom Boh hovoril”, zneje teda apoštolské svedectvo a vidíme, že je to pravdivé slovo. Aj prikázanie lásky: “Milovať budeš, Pána svojho Boha…a svojho blížneho ako seba samého” nie je niečo, čo by Izrael nepočul, alebo nepoznal už skôr, ako prišiel Kristus Pán. Nie je to tak, ako si niektorí ľudia myslia, že až Pán Ježiš prišiel a začal učiť ľudí, aby boli dobrí, aby boli k sebe láskaví a konali dobré skutky. To povedal Pán Boh už pradávno, skrze prorokov. V slovách: Milovať budeš… teda nie je Ježšovo posolstvo nové. Nie je to nejaký nový kvas, nová zvesť, ale ide o opakovanie slov Jeho a nášho Otca nebeského tomuto hluchému a neposlušnému svetu a človeku.
V čom je teda nové to, čo počúvame a smieme počuť na Vianoce s príchodom Krista Pána? Myslím, že toto nám veľmi dobre a jasne hovorí a snaží sa vysvetliť náš reformátor Dr. Martin Luther. “Kto chce Boha poznať a naozaj bez nebezpečenstva o Ňom uvažovať, nech hľadí do jaslí, zohne sa nad ne a učí sa poznať najsamprv Syna Panny Márie narodeného v Betleheme, ktorý jej v náručí odpočíva a ktorého nadája…nech pozrie priamo do plienok, aby našiel a poznal kto Boh je.”
Luther nás priamo varuje pred tým, aby sme sa ani len nesnažili hľadať Boha svojím rozumom niekde v nebi, v nadhviezdnych výšinách, lebo tam Ho nenájdeme. Tam môžeme iba poblúdiť .
On je tu, je tu s nami. Je dolu na zemi, je tam, kde anjel odkazuje pastierom a všekým: A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko obvinuté plienkami ležať v jasliach.(Lk 2)
Bratia a sestry!
Povedal som už včera z tohoto miesta, že v tomto “Nemluvňati” hovorí k nám Boh. Hovorí o svojom zámere s nami. O svojom rozhodnutí, ktoré však urobil už dávno. Skôr, ako svet povstal, a “skôr ako boli utvorené zem a svet”. (Ž 90) Ale tento zámer uskutočnil Otec “v plnosti času”. Vtedy prehovoril: “Syn môj si Ty, ja som ťa splodil dnes”. Prehovoril v konkrétnom čase, “na sklonku týchto dní” a použil k tomu príchodné okolnosti svetových dejín. Preto počujeme o rímskom vladárovi Augustovi a sýrskom vladárovi Kyreniovi a o sčítaní ľudu, o zapísaní sa do sčítacích a zrejme aj daňových hárkov tam, kde mala rodina svoj majetok. Vybral sa teda aj Jozef pochádzajúci z Dávidovského rodu do Betlehema.
Za tým všetkých je Božie riadenie a Boží plán. Práve tu oslovli Pán Boh svet. Myšlienka a veta o tom, že Pán Boh sa nám prihovára úsmevom nemuvniatka je tým novým spôsobom Božieho oslovenia, ako nám to pripomenula už včera známa vianočná pieseň: Tichá noc. (ES 60, 2) Podobne aj náš básnik povedal: Božia láska nemým Deckom v jasliach stoná…
To je dosť silné. Stonajúci Boh! A aj plačúci Boh. To je to nové a nečakane láskavé. Príchod Spasiteľa sveta je nezaslúženým darom. On to “spasenie” vydobil pre nás na kríži. Svojou obetou svätého života. Jeho slová z Golgotského kríža nie sú mnohé a preto sa ľahko pamätajú: “Bože odpusť im…dnes budeš so mnou v raji…až po posledné: Do Tvojich rúk porúčam svojho ducha”. Slovo matke Márii a Jánovi: Hľa, tvoja matka, žena ajhľa tvoj syn neznejú ako príkaz. Lešie pochopíme ich zmysel, keď ich počujeme ako výzvu. Cez bolesť a plač znela prosba o vzťah lásky, aby sme sa aj my prijímali navzájom v láske! Aby sme sa navzájom videli a poslúžili si skutkami láske, nielen na Vianoce.
Plač v jasliach je tiež výzvou: Urobte niečo pre mňa…Urobte to, čo očakávam! Kto na tento plač nezareaguje, alebo ho ignoruje, musí byť tvrdý človek so srdcom z kameňa. Ak niekto nie na slová, nie na kázanie, nie na hrmenie Božieho hromu, ale na úsmev, či plač Dieťaťa neodpovedá láskou a službou, ak nepočuje, nevidí a zostáva nezmenený vo svojom srdci – je stratený a zlorečený človek.
“Na sklonku týchto dní prehovoril k nám Boh v Synovi”.
Volanie k láske nie je síce nové, je skôr novým, jedinečným spôsobom opakované a vnesené do tohoto sveta. To nikto nemôže odignorovať. Toto má každý vidieť a počuť a tak sa stretne s večným, nekonečným, všemohúcim a tajomne konajúcim Bohm v Ježišovi, v Dieťaťi a potom v trpiacom Baránkovi, ktorý sa obetoval za nás, keď “spôsobil očistenie od hriechov”.
Bratia a sestryv Páni!
Pisateľ listu Židom hovorí: “Jeho ustanovil za dediča všetkého”. On má Božiu moc a všetko Mu patrí. On chce, aby sme mu aj my patrili! Ale nie nasilu, ale dobrovoľne a vďačne. Aby sme s láskou prijali dedičstvo, ktorým nás obohatil, keď “schudobnel pre nás”.
“Ním stvoril aj veky a všetko, on je odblesk slávy neviditeľného Boha a Jeho podstaty”. On, ktorý všetko stvoril, všetko má a všetko Mu patrí, stáva sa bezmocným pre nás. Aký to div, aké tajomstvo lásky, ktorá sa skláňa k nám, nehodným a v hriechu zaviaznutým ľuďom! Ak nás teda volá a oslovuje plačom k službe ako Máriu, pokornú služobnicu, ako Jozefa, ako pastierov a mudrcov od východu, človek by nemal byť “Herodesom”. Ak od nás očakáva odpoveď lásky na svoj príchod a otvorenie dverí neba pre nás, nemali by sme sa odvrátiť. V konečnom dôsledku to znamená, že nie On nás potrebuje, ale my Jeho. Toto posolstvo Vianoc by sme mali prijať a nezatvrdiť si srdcia!
Pánovo narodenie a Jeho sklonenie sa k nám hriešnym, vzdychajúcim pod bremenom zákona, ale najmä pod tým základným a prvotným hriechom. Chce poslúžiť a pomôcť nám, ľuďom zahľadením do seba, so snahou byť múdri len pre seba, byť láskavý, ale len pre seba, byť živí, ale len pre seba… To je to, čo chce Jeho príchod zmeniť, vyrovnať a napraviť v nás. Pre túto našu vinu a stav žiadostivosti “byť ako Boh” – On prišiel k nám, aby sme my boli s Ním. Časne i večne.
Aby sme žili v Jeho spoločenstve už tu, i potom v sláve! Lebo ako list Židom hovorí: “ On sa posadil na pravici Velebnosti na výsostiach”. Je na pravici Božej a má svoju vlastnú dôstojnosť, ktorú Mu nikto nemôže vziať. Rozumu je nepochopiteľné najmä to, že aj nám, stvoreným z prachu zeme, chce dať účasť na svojej sláve, na svojom živote, na svojej svätosti a velebnosti na výsostiach.
Vianoce teda oznamujú zvláštne a jedinečné prebývanie “Boha s nami”. Vítame Ho v betlehemskom Dieťati , aby sme Ho mohli priať v každom Jeho slove. V Slove, ktoré tiež znie zdanlivo celkom obyčajne a predsa nie je slovom ľudskej múdrosti. Jeho slovo je dokonca aj “slovom o kríži”, a predsa týmto skutkom a obeťou vykonal očistenie od hriechov. Žiadne iné očistenie nie je možné, iba Kristov príchod do jasieľ , na kríž, do hrobu a do ríše zosnulých. Lebo Boh iba tento príchod Kristov a Jeho obeť ako dielo očistenia počíta nám za spravodlivosť.
Je zrejmé, že ani cez tohtoročné Vianoce nie všetci príjmu toto Božie konanie, túto Božiu misiu a ponuku spásy. Vianoce zostávajú pokračovaním príchodu (adventu) Kristovho k nám, aby Jeho záchranná akcia pre nás, bola napokon úspešná a požehnaná.
Kiež i nám popraje milosť Božia účasť na veľkej radosti z daru Spasiteľa i účasť na Jeho večnej sláve. Amen.
Božie narodenie, /1.slávnosť vianočná/-Sobotište 2012- Ľ.Batka st.
Slovak