Kresťanskí cestári

Kresťanskí cestári
Iz 40, 3-5:
“Čuj, ktosi volá: Na púšti pripravujte cestu Hospodinu, na stepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu! (4) Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľaté kraje rovným údolím; (5) lebo zjaví sa sláva Hospodinova a každé telo to naraz uzrie; lebo ústa Hospodinove prehovorili.” Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Stav našich ciest a vozoviek nie je najlepší. To vie a pozná skoro každý. Cesty a chodníky sú často vybité, plné výtlkov. Pre autá i peších sú neraz nebezpečné. Tak vznikol aj známy vtip: Ako sa po japonsky povie: cesta? – ”Sama jama”! Humor nás prejde, ak sa z toho titulu stane nejaké nešťastie, ako napr.minulú zimu pred Senicou, keď zahynul kolega vodiča autobusu, do ktorého vrazilo osobné auto obchádzajúce výtlky na ceste a prešlo do protismeru. Opravy ciest sú drahé, nové ešte drahšie, ale zlé cesty sú hotové nešťastie.
Nedávno sa však stala v jednom slovenskom meste skoro neuveriteľná vec. Istý muž, zdá sa mi, že to bol učiteľ, vo večerných hodinách na vlastné náklady opravoval cesty vo svojom meste. Zarobil si do fúrika betón a zalieval ním jamy na vozovke. Tohoto človeka po čase prišla nasnímať aj televízia a urobila s ním krátky rozhovor. Reakcia mesta bola prekvapivá. Úradne ho vyzvali, aby s touto dobročinnou aktivitou okamžite prestal! Mesto trpí radšej diery na ceste, ako by dobrodincovi poďakovalo a nebodaj ho aj pochválilo.

Sme svedkami toho, že v duchovnej a mravnej rovine je to v našej krajine podobné. Je advent a Vianoce sa rýchlo približujú. Zdanlivo sa všetci chystajú na oslavu kresťanských sviatkov narodenia Ježiša Krista a príchodu Božieho Syna na svet. Ale ak zaznie z cirkvi výzva k pokániu: “Pripravujte cestu Pánovi” /Mk/, je to nielen nevítaný hlas, ale hlas volajúceho na “púšti sveta”! Je to hlas, ktorý sa sám stáva terčom kritiky. Je označovaný za netoleratný, alebo až úzkoprsý náboženský fanatizmus. “Urovnať hradskú nášmu Bohu?”- to nemyslíte vážne, pýtajú sa pobavene už nielen ateisti, alebo vyznavači bezbrehej svojvôle a falošnej slobody, ale neraz aj mnohí vlažní členovia z radov cirkvi.

Hradská je cesta, ktorá viedla kedysi z hradu k poddanskému ľudu a túto bol ľud povinný udržiavať. Ľudia to nerobili radi a s nadšením. Keď cesty zafúkal sneh, museli sa ísť na tzv. poriadky- t.j. konať úradne vyhlásené práce, aby cestu spriechodnili.

Keď hovoríme o budovaní a udržiavaní cesty života, príchodu Spasiteľa k nám, mnohí povedia: Nie sme vo feudalizme, máme slobodu. Nám nebude nikto nič rozkazovať, nič prikazovať, ba ani radiť! Ani prorok, ani hlas nápadne pripomínajúci hlas kazateľa pokánia Jána Krstiteľa.

Je tu však aj nový problém. Dnes, ako vieme, sú za každú údržbu ciest prvej a druhej triedy zodpovední platení cestári. Tí sú často terčom kritiky, ak nestihnú načas urobiť svoju prácu. Za cesty tretej triedy a miestne komunikácie zodpovedajú zase samosprávy, opäť teda nie my sami, ale niekto iný. Ľudia si tak odvykli niesť a mať osobnú zodpovednosť za stav ciest, tým menej chápu to, že môžu byť volaní na nejaké “poriadky”. Nielen v rovine cestnej siete, ale aj vtedy, keď ide o duchovné cesty.

Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Ak však niekto chce, aby prišiel k nemu Pán slávy, ak niekto chce prežívať tajomstvo a radosť z Božieho príchodu, účastenstvo Ducha Svätého a požehnanie Toho, ktorý vyjavil svetu Božiu slávu – nemôže sa spoliehať na žiadnych cestárov, ani údržbárov. Túto cestu, cestu Boha k nám nikto nepripraví. Každý z nás tu však má svoju vlastnú, osobnú zodpovednosť. Isteže sú tu aj napr.farári, hlásatelia radostnej zvesti – ale táto služba, už či je to služba kazateľov, alebo sú nimi naši najbližší, napríklad rodičia, starí a krstní rodičia – je vždy iba výzvou! Je hlasom volajúcim na púšti! Hlas príde k uchu a do ucha človeka, ale odtiaľ je ešte veľmi dlhá cesta slova evanjelia do srdca a duše človeka!

Práve v tom “srdci” človeka sú najväčšie prekážky. Navonok je každý “príbytok” vyzdobený, vymetený, vyumývaný a okrášlený.
V skutočnosti je však práve táto cesta plná veľkých jám, do ktorých nastekali všelijaké nánosy z okolitého sveta. Všeličo nečisté a neraz aj nebezpečné a toxické zo sveta sa v ľudských mysliach usadilo a ľudké duše naplnilo. Poznať hriech, nazrieť do zrkadla Božieho zákona, oľutovať mnohé, čo narušilo stav cesty, ktorou môže prísť Ten svätý Boží do nášho srdca ako do svojho príbytku, je náročné. A ešte náročnejšia je samotná oprava tejto cesty, úsilie zmeniť a napraviť aspoň niečo…

Keď prorok Izaiáš predpovedal, že sa približuje čas príchodu “slávy Hospodinovej”, mohlo sa zdať, že je to ešte ďaleko, že je dosť času a netreba sa nejako zvlášť vzrušovať, veď Božia sláva bude iste viditeľná zďaleka. V tom prvom advente však iba jeden posol (anjel) prišiel k Márii a k Jozefovi, neskôr k pastierom a niekoľkým ďalším ľuďom. Spev rytierstva nebeského : ”Sláva na výsostaich Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle” (Lk 2,14), začuli tiež len niektorí. Tí, čo nespali, tí, čo boli hore. Boli to obyčajní pastieri. Lenže práve títo boli pre svet až príliš “dole” a nízko na to, aby ich slová bral niekto vážne. A “hlas volajúceho na púšti” k pokániu, ktorý zaznel bezprostredne predtým, ako Ježiš priešiel k Jordánu, bol rýchlo umlčaný.

Posolstvo evanjelia nepočuli mnohí. Najmä tí, ktorí vysoko o sebe zmýšľali. Takí aj dnes žijú svoj vlastný život a majú svoj vlastný svet. Je to svet vysokomyseľných, pyšných a so sebou spokojných ľudí, ktorí radi hovoria o svojom živote ako o takom, do ktorého im nikto nemá čo hovoriť. Majú svoju vlastnú morálku, svoje zákony. Hovoria, že sú toleratní voči všektým vieram a všetkým názorom – až na tých čudákov a vraj pokrytcov, čo chodia ešte do kostola, vyspevujú staré piesne, spovedajú sa a idú k Večeri Pánovej. Jedným slovom: títo vraj ťahajú Pána Boha za nohy na zem. Deti sveta prejavia toleranciu ku všetkým možným hriešnikom, opilcom i tým čo šíria drogy, násilníkom, ba i tým, čo ich klamú a zavádzajú – ale neodpustia nič tým, čo chodia počuť “slovo Pánovo”.

Zopár kresťanov ešte na svoje vlastné náklady udržiava cesty vedúce do chrámu, a najmä opravuje aj cesty svojho života, aby mohol vojsť Kráľ slávy, v spovedi a pokání “zalievajú” aspoň tie najväčšie diery na svojej duši, ale potrebujeme ešte viac síl! Ján Krstiteľ, hlas volajúceho na púšti skončil vo väzení. To nám azda dnes nehrozí. Ale kresťan musí počítať s kritikou, výsmechom a obviňovaním raz z fanatizmu, inokedy z toho, že odjedá zo štátnej kasy viac ako iní občania …atp.

Ešte stále však znie nejaký ten hlas volajúceho na púšti tohoto sveta. Hlas, ktorý povie, že je treba opraviť veľa výtlkov a jám, veľa kopcov a vrchov je treba znížiť, lebo to hovorí nie on sám, ale Boh.
Aktivizuje Božích cestárov. Ak neurobíme nič, ak zostaneme hluchí k našim úlohám a neprevezmeme osobnú zodpovednosť za stav našich ciest – sláva Hospodinova nepríde, nezjaví sa. Ostaneme na púšti sveta osamotení. A Vianoce? Do príbytkov, zdanlivo vyzdobených sa nasťahuje, ako Kristus hovorí, sedem iných zlých duchov, aby dokonali svoje dielo skazy.

Boh ale chce prísť! Chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. Ale to nie je možné bez pokánia a bez viery. A bez toho, aby “ústa Hospdinove prehovorili”- nielen k ušiam, ale priamo k ľudským srdciam! Bez pokánia a bez viery sa nič podstatné neudeje! Pravé pokánie a pravú vieru pôsobí Boh cez svoje Slovo. Preto je potrebné počuť, keď ústa Hospodinove hovoria, aby nebolo pre nikoho neskoro. Amen

3.adventná nedeľa 2O12- Rovensko,Sobotište-Ľ.Batka st.
Pozn: Liturgické texty: Epištola- 1 K 4,1 – 5
Evanjelium: Mt 11, 2-10