Ježiš Kristus – uholný kameň cirkvi
Ef 2, 17- 22 a 3, 6-12:
“A tak prišiel zvestovať pokoj vám ďalekým a pokoj aj blízkym, (18) lebo skrze Neho obaja máme prístup k Otcovi v jednom Duchu. (19) A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci, ale ste spouobčania svätých a domáci Boží, (20) vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, (21) na ktorom každé stavanie, príslušne pospájané, rastie v chrám svätý v Pánu (22) a na ktorom aj vy budete zbudovaní v príbytok Boží.
-(3,6) Pohania skrze evanjelium sú spoludedičmi, spoluúdmi toho istého tela a spoluúčastníci na zasľúbeniach v Kristu Ježiši, (7) Jeho služobníkom som sa stal z daru milosti Božej, danej mne pôsobením Jeho moci. (8) Mne najmenšiemu zo všetkých svätých dostalo sa milosti, aby som evanjelium o nepochopiteľnom bohatstve Kristovom zvestoval pohanom (9) a vysvetlil, aká je správa tajomstva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý stvoril všetko, (10) aby tak teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach oznámená bola cirkvou prerozmanitá múdrosť, (11) podľa predvekého ustanovenia, uskutočneného v Kristu Ježiši, našom Pánovi. (12) V Ňom máme odvahu a prístup s dúfanlivosťou skrze vieru v Neho.” Amen.
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
O pohanskom rímsom cisárovi Tiberiovi sa zachovalo rozprávanie, že keď sa snažil získať peniaze do štátnej kasy, zdanil aj používanie mestkých záchodov. Niektorí senátori ho pred takým krokom varovali, aby sa to nestalo terčom posmechu. Na námietky odpovedal výrokom .”Peniaze nepáchnu”.
Aj mnohí rímsky pontifikovia stredoveku akoby sa sa inšpirovali týmto výrokom. Takým bol aj pápež Lev X., ktorý dovolil v r.1516 arcibiskupovi Albrechtovi z Mainzu počas ôsmych rokov predávať odpustky v jeho kniežatstve, za polovicu výnosu z ich predaja. Luther v kázňach ostro kitizoval tento zvláštny spôsob konania pokánia. Označil ho za škodlivú vec a nebezpečnú pre spásu duší veriacich.
Pritom ani nepoznal zákulisie tohoto obchodu, čo by iste bolo zvýšilo jeho rozhorčenie. Albrecht z rodu Hohenzollerovcov sa totiž snažil ovládnuť cirkevný a spoločenský život v Nemecku. Vlastnil už dve biskuspvá – v Halbertstadte a Magdeburgu, keď ešte nespĺňal vekovú hranicu, aby mohol byť biskupom. Ale snažil sa získať aj arcibiskupstvo v Mohuči, vďaka ktorému by sa stal nemeckým primasom. Za uvedenie do úradu bolo však treba zaplatiť sumu 10000 zlatých a ďalšie peniaze pápežovi, aby to dovolil. Preto si požičal a zadĺžil sa v bankovom dome u Fuggerovcov. Obrovský dlh -/ v prepočte okolo 2O miliónov niekdajších slov. korún/- po dohode z pápežom mal splatiť z výnosu za predané odpustky. Lex X. , ako historici vravia, premrhal prostriedky troch pápežstiev: tie, ktoré nazhromaždili jeho predchodcovia, svoje vlastné i prostriedky svojho nástupcu. Napriek tomu chcel dokončiť aj megalománsky plán svojho predchodcu -Júliusa II., baziliku sv.Petra.
Prvé Lutherovo vystúpenie sa teda týkalo predávania odpustkov v samotnom Wittenbergu, ktoré spravoval tamojší volenec Fridrich Múdry. Z ich výnosu financoval aj chod univerzity a dal aj postaviť most cez rieku. Odpustky z Wittenbergu sa viazali na ohromné množstvo relikvií, ktoré Fridrich zhromaždil a v predvečer sviatku Všetkých svätých boli vystavované na obdiv.
V r. 1509 dosahovali počet 1 500 a do r.152O sa ich zbierka rozrástla na 19 tisíc relikvií. Pre ilustráciu spomeňe, aké “unikáty”
sa tam dostali: Npr. zub sv.Hieronyma, štyri vlasy Panny Márie, tri kúsky z jej plášťa , štyri z jej opasku a sedem zo závoja, pofŕkaného Kristovou krvou. Relikvie Krista zaŕhňali: jeden kúsok z jeho plienky, 13 kúskov z jasličiek, jednu hrsť slmy, jeden kúsok zlata a tri kúsk myrhy od mudrcov, prameň Ježišovej brady, jeden z klincov, ktorým mu pribili ruky, jeden kúsok chleba, čo sa jedol pri Poslednej večeri, jeden kúsok kameňa, na ktorom stál Ježiš pred vstúpením do neba a jednu vetvičku z Mojžišovho horiaceho kra.
Taká bola teda vtedajšia ľudová zbožnosť. Horšie bolo to, že po prehliadke relikvií, si modli kúpiť odpustky ktoré sľubovali plné odpustenie hriechov.
Arcibiskupov predavač J. Tetzel všetko ešte vylepšil známym tvrdením a veršovankou: “Keď zazvoní pokladnička, duša letí do nebíčka”. Teztel získal dokonca aj dokotrát v Ríme za obhajobu odpustkov a za odpoveď v 1O6 tézach proti 95 Lutherovým. Po Lutherovej zdrvujúcej kritike Tetzela sa ho však Rím vzdal a pápež ho poslal do kláštora, kde nešťastný o 2 roky zomrel.
O skutočnom pokání kresťana povedal Luther hneď v prvej svojej téze nasledovné: “Keď náš Majster a Pán Ježiš Kristus hovorí: pokánie čiňte, znamená to, že celý život kresťana má byť ustavičným pokáním”. Popri tom však veľký rozruch spôsobilo Lutherovo upozornenie, že pápežove odpustky nemôžu z očistca vyslobodiť nikoho, lebo odpustiť môže iba tie tresty, ktoré sám uložil.
Dnes 31. októbra, aj po 495. rokoch máme právo a povinnosť si pripomenúť tento prvý krok Dr. Martina Luthera, lebo je skutočným začiatkom reformácie.
Pravda Luther s Božou pomocou, pri poznaní Božieho slova v Písme išiel neskôr omnoho ďalej. Minulú nedeľu sme si priblížili prvé a hlavné prejavy identity našej evanjelickej cirkvi. Lutherova reformácia znamenala a znamená poznanie, že Pán Boh je a musí ostať Bohom! Jeho slovo je teda rozhodujúce v otázke viery a mravov. On vždy bol a zostáva prvý konajúci v prospech hriešnika. Jeho slovo a dielo ospravedlňuje a oslobodzuje človeka, nie skutky samotného človeka. Tie sú a majú byť odpoveďou na prvotné Božie konanie! To tretie, čo nakrátko zhrniem, je poznanie že pán Boh hovorí k cez slovo Zákona a evanjelia, pričom tieto slová treba vždy správne rozlišovať a nezamieňať.
Ďalšie pravdy a typické črty evanjelicko – kresťanskej viery môžeme nájsť opäť v Božom slove. Evanjelium je radostná správa pre svet a všetky národy, nielen pre Židov, ale aj pre pohanov. Ježiš priniesol a zvestuje odpustenie hriechov z milosti, svojimi zásluhami. Tak udeľuje pokoj každému znepokojenému svedomiu, ktoré chce k Bohu prísť. Pokoj ďalekým a pokoj aj blízkym, Židom i všetkým pohanom. Preto Luther bol ochotný označiť aj spoveď za sviatosť a to preto, že v r o z h r e š e n í zneje evanjelim o odpustení a prijatí hriešnika z milosti skrze Krista. Nie preto, že človeka azda koná nejaké skutky pokánia a zadosťučinenia, ale skrze Krista máme prístup k Bohu v jednom Duchu.
To ďalšie, čo Božie slovo oznamuje a zvestuje prostredníctvom prorokov a apoštolov je, že sa touto milosťou Božou a zásluhami Pána Ježiša skrze vieru stávame – spoluobčania svätých. A to všetci pokrstení a veriaci. “Sme domáci Boží – vybudovaní na základe apoštolov a prorokov” , pričom uholným kameňom, na ktorom stojíme a ktorý všetko drží pokope je Kristus. On tvorí zo všetkých v Neho veriach svoju cirkev. Cirkev teda nie je cirkvou iba pápeža a biskupov, akoby bola nejaká organizácia, založená na ľudksom práve a dohode, ale je budovaná zvonku Božím konaním ako spoločenstvo veriacich.
Ďalším dôsledkom tohoto poznania Božieho konania je to, že laici a ordinovaní služobníci cirkvi sú členmi všeobecného kňazstva všetkých veriacich. Je to skutočné vyvýšenie každého pokrsteného. Samozrejme, že je to aj úloha a služba, z tohoto kňaztva plynúca. Je to úloha každého. Čo znamená konkrétne? Službu modliť sa nielen za seba, ale aj za členov svoje rodiny, za domácnosť, za cirkevný zbor, – učiť a kázať slovo Božie vo svojej rodine, všetkým, za ktorých sme zdpovední a zvestovať odpustenie hriechov tým, ktorí nás prosia o odpustenie hriechov a previnení!
Toto ako evanjelickí kresťania smieme a máme robiť všetci.
Súčasne sú však v cirkvi niektorí odinovaní do úradu zborových farárov, kde sú poverení tou istou kňazkou službu. Túto službu kňaz a farár koná verejne v cirkevnom zbore. Samozrejme aj súkromne tam, kde je o to požiadaný! Tu ide, ako hovorí apoštolské slovo o to, aby farár, či biskup učil ostatných, “aká je správa tajomstva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý všetko stvoril”. Tak, ako Pavol hovorí, že on je apoštololom iba z milosti Božej a je to pre neho dar i záväzok. Tak, ako potrebuje duchovnú podporu každé Božie dieťa, podobne i každý veriaci, rovnako ju potrebuje aj fará v CZ. Farár je odkázaný na podporu iných, na pomoc celého spoločenstva cirkvi.
Milí bratia a sestry,
treba povedať a podčiarknuť, že ani Luther, ani jeho najbližší spolupracovníci necheli zakladať nejakú novú a inú cirkev, ale chceli iba vrátiť tú cirkev, ktorú mali radi a v ktorej žili, na pravý apoštolský základ potrebnými reformami. Preto Luther nikdy nedovolil, aby sa cirkev volala jeho menom, ale výlučne podľa evanjelia Pána Ježiša Krista.
Apoštolské slovo hovorí i ďalšiu dôležitú vec, ktorá v našej cirkvi často rezonovala a je zjavná. Totiž služba evanjelia, ktoré je pravou múdrosťou a zároveň múdrosťou “prerozmanitou”. Najdôležitejším darom evanjelia je samozrejme oná “dúfanlinvosť a nádej, ktorú ako kresťania máme a zvestujeme: nádej vzkriesenia a večného života v Kristu. Ale evanjelium ako moc Božia a Božia múdrosť je ponukou a povzbudením človeka aj v tom, že sa smieme dokázať ako Boží spolupracovníci v tomto svete v službe blížnym a celej spoločnosti. Evanjeleici mali preto vždy pozitívny vzťah napr. k vzdelaniu, k poctivej práci, ktorú neraz označovali aj za modlitbu všedného dňa. Z Lutherovho poznania a pochopenia Písma vieme, že sme občanmi i Božieho kráľovstva, ale aj občanmi zemského spoločenstva, v ktorom máme byť svedkami Pána Ježiša v svedectve, v službe spravodlivosti a v tvorení pokoja.
Iste by sme mohli hovoriť o inej prerozmanitej múdrosti , ako sa dokázala aj dejinách našej cirkvi v požehnanom diele napr. školskho vzdleávania, pri tvorenia kultúry, najmä v oblasti hudby a duchovnej piesne. Preklad Písma do nemčiny, ktorý vykonal Luther, znamenal nesmierne požehnanie pre celé Nemecko. Biblia, ktorá vyšla tlačou bola predaná za 3 mesiace, hoci jej cena bola vtedy ešte veľmi vysoká . / cena ťažného zvieraťa/
Milí bratia sestry!
Sú isteže aj ďalšie prejavy našej evanjelickej identity a cirkvi, ktorá vzišla z reformačného zápasu a služby. Iste nie vždy všetky tu spomenuté prejavy viery a zbožnosti sa uplatňovali naplno a v celej šírke a na každom mieste. Sú však cenným dedičstvom Lutherovho vystúpenia a jeho reformačného diela, v ktorom vidíme Božie pôsobenie a požehnanie. Nech nám je Písmo sväté a Božie slovo v ňom obsiahnuté aj naďalej prameňom viery a pravidlom života, smerovníkom, ktorý ukazuje cestu k požehnanému životu s Kristom Pánom v časnosti i vo večnosti. Amen
31.10. 2012 – Pamiatka reformácie – Rovensko, Sobotište – Ľ.Batka st.
Slovak