Spasení milosťou

Spasení milosťou
Ef 2, 4 – 10:
“Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, (5) obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, – veď milosťou ste spasení! – (6) a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, (7) aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti,- (8) Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; (9) nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (10) Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil.” Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi !

Pred časom sa v Trenčíne stala zaujímavá udalosť. Istej matke sa stratilo dieťa. Bol to synček v predškolskom veku. Potuloval sa ulicami, až ho našla polícia. Lenže nevedel povedať, aké je jeho priezvisko a kde býva. Preto čakali na niekoho, kto ho bude hľadať. Onedlho prišla na políciu vydesená matka, ktorá hľadala svojho strateného synčeka. Popis sedel na nájdeného chlapčeka. Keď sa však spýtali chlapčeka, či je to jeho mama a či ju pozná, povedal: nie !? Napokon sa však k svojej mame priznal a tá si ho šťastná mohla odviesť domov.

Pripomína to situáciu našej evanjelickej cirkvi. Naša cirkev ako duchovná matka, má tiež mnoho stratených a zblúdilých synov a dcér. Mnohí z nich po dlhom blúdení vo svete hľadajú svoj duchovný domov, ale nevedia ho nájsť. Aj cirkev, ako duchovná matka hľadá svoje deti. Vyvíja všetko možné úsilie, aby ich našla, oslovila a pozvala domov. Keď ich konečne nájde, často sa stáva, že tieto deti svoju duchovnú matku nepoznajú. Akoby po dlhom blúdení medzitým zabudli na jej tvár, na to ako vyzerá, ako sa volá a čím je jedinečná. Neraz však aj tí, ktorí formálne do jej spoločentsva patria, akoby nepoznali hodnotu, jedinečnosť a skutočnú tvár svojej cirkvi.

Dnešnou nedeľou sme sa priblížili sa k 495. výročiu Pamiatky reformácie Dr.M.Luthera. Všetkých nás by mal zaujímať profil a tvár našej cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení, vyučovaní Božiemu slovu a kresťanskému spôsobu života. Prijali sme v nej mnohé duchovné dobrodenie. Napriek tomu, akoby sme často nevedeli pomenovať, ako vyzerá a v čom je jedinečná tvár tejto našej duchovnej matky. Prečo je nám zvlášť milá a vzácna, i keď už má možno aj nejaké “vrásky a menej pružný krok”, ako to bolo skôr.

Bratia sestry!
Možno si niekto spomenie na niektoré vonkajšie odlišnosti od ostatných cirkví a denominácií. Rozumieme však tlkotu srdca našej cirkvi? Tomu, v čom je ona skutočne iná a preto “naša”? Prečo a čím sme my evanjelici evanjelikmi ? Je to iba z tradície, alebo možno zo vzdoru voči iným spoločenstvám, ktoré sú nám ešte cudzejšie? Dnes, a potom aj pri samotnej spomienke na Lutherovu reformáciu si chceme spoločne priblížiť to, čo je pre našu cirkev základné a dôležité, ba rozhodujúce v učení i v náboženskom prejave.

Je tu podobná situácia, aká panuje aj v spoločenskom ohľade. Boli sme ako národ oslobodení a zachránení vznikom prvej ČSR z bývalého “žalára národov” Rakúsko Uhorska / dnes je to práve 94 rokov/ – ale ako Slováci sme boli v niečom aj odlišní od iných bratských národov.
Pred nedávnom sme vstúpili do spoločnej EU, ale aj tu smieme a máme mať svoju vlastnú tvár, svoju vlastnú identitu, aby sme boli prínosom pre iné národy a národnosti. Aj v ekumenickom pohľade je to podobné. Zbližovanie cirkví nemusí a nemá znamenať stratu našej vlastnej evanjelickej identity.

Lutherovou snahou bolo priviesť cirkev na pravý apoštolský základ a k poznaniu pravdy evanjelia a Toho, ktorý je Hlavou cirkvi, Pána Ježiša Krista. Luther vychádzal pri svojom reformačnom objave a diele najmä z Listu apoštola Pavla Rímskym, ale aj z ostatných listov, evanjelií a celého Písma svätého.

To, čo je potrebné spomenúť ako prvé, hlavné a typicky evanjelické, je poznanie Božej inicitívy, ktorá smeruje k našej spáse. Ona je v tom prvoradá, základná a jedinečná, všetko ostatné predchádzajúca. Nie snaha človeka dostať sa k Pánu Bohu je prvotná a rozhodujúca, ale Božia milosť je rozhodujúca pre naše spasenie.
Trojjediný Boh by bol pre nás nepoznateľný a skrytý, keby On sám nebol prišiel k nám v Synovi, Pánovi Ježišovi Kristovi! Ani stvoriteľské Božie dielo by nám, podobne ako ostatným pohanským národom neumožnilo poznať Pána Boha ako milostivého a dobrého Otca a Stvoriteľa, ktorý konal a koná pre nás. A tento Boh prichádza k nám vždy znova skrze svoje slovo, čisto a verne zvestované a tiež prostredníctvom viditeľného slova, keď sa spája s prvkami stvorenia vo sviatosti. Tak je to aj dnes, keď popri zvestovanom slove môžeme prijať Božiu milosť vo sviatosti Večere Pánovej.

Boh ide a prichádza k nám – to je prvé dôležité evanjelické poznanie a myslenie. Preto aj o našich Službách Božích hovoríme ako o Božom konaní a hovorení k nám. Ono je prvotné a všetko ostatné je len odpoveďou z našej strany. “Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom”, hovorí Pavol v liste Efezsým kresťanom.

Tu nasleduje hneď tá druhá dôležitá pravda o našom duchovnom a teologickom dedičstve. Totiž, že Božia milosť sa prejavila a prejavuje v Kristovom diele a v Jeho zásluhách. Naše vierovyznávacie spisy hovoria o spasení človeka hriešnika: jedine z milosti Božej skrze Krista vierou v Neho. Tento článok viery Augsburského vierovyznania / 4 čl. AV/ považujeme za trvalo platný próbny kameň viery a života. Nazýva sa učením o ospravedlnení hriešneho človeka. My sami zo seba sme mŕtvi v prestúpeniach a zostávame pod Božím hnevom. Sami sme neschopní čokoľvek dobré urobiť pre spásu a večný život. Boh konal a vykonal v Ježišovi Kristovi všetko potrebné. Preto apoštol svedčí: Lebo milosťou ste spasení!

To, čo Pán Boh dal svojmu jednorodenému Synovi, nám privlastňuje v dare Krstu svätého. V ňom máme účasť na Kristovom utrpení a smrti, ale aj na Jeho vzkriesení a oslávení. “Spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, aby vo svojej dobrote k nám v budúcich vekoch ukázal nekonečné bohatstvo svojej milosti” .( v. 6, 7)

Ako skutočný refrén nielen Pavlových slov, ale aj evanjelicko-kresťanského vyznanie znejú slová: “Lebo milosťou ste spasení skrze vieru! A to nie sami zo seba, je to dar Boží!”
Aby nedošlo k nijakému omylu, držíme sa vždy pevne Pavlovho výroku: “Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.” Podobné svedectvo zaznieva aj v liste Galatským 2,16: ”Vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša…pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.” Argument najvyššej sily je zhrunutie evanjeliovej zvesti apoštolom Pavlom: “Lebo ak je spravodlivosť zo zákona – tak Kristus nadarmo umrel”.

Toto učenie je to, “za ktoré naši otcovia bojovali, ktorým žili, a za ktoré i mreli”. Ak sa inak v cirkvi káže a verí- strácame svoju tvár a odcudzujeme sa svojej evanjelickej cirkvi. V Božom slove a v sviatostiach prijímame milosť Božiu skrze nášho Pána. Cez ne pôsobí Duch Svätý a dáva novú vieru a silu k jedinej správnej odpovedi – k radostnej vďake, k dobrorečeniu a k novote života. Pavol o tom hovorí: “Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky”. Dobré Skutky a zbožný život vždy nasledujú vieru, ktorá je živá a pravá, radostná a nádejná. Veď Boh nám vždy nanovo, zadarmo, z milosti odpúšťa všetky naše hriechy a prijíma nás za svoje deti a dedičov svojho kráľovstva.

Bratia a sestry v Pánovi!
Ako evanjelici sme a buďme tými, ktorí plne dôverujú v evanjelium Ježiša Krista, Jeho “dobrej zvesti” o našom vykúpení a spasení jedine /sola/ z milosti, skrze Krista, prijímaného úprimnou vierou. Toto sú prvé a základné črty a rysy našej evanjelickej cirkvi a viery.
Sú samozrejme aj ďalšie znaky a črty. Je potrebné, dobré a správne, aby sme vedeli, kým a čím ako evanjelici sme. Nech aj dnešné prijatie Slova a sviatosti Večere Pánovej nás v našej viere povzbudí a posilní. Amen

21. nedeľa po Svätej Trojici- Predreformačná 2012- Rovensko, Sobotište- Ľ.Batka st.

Komentáre k “Spasení milosťou

  1. Wilfredo

    To je nádherná kázeň. Veľmi sa Vám podarila. Ani neviete, aké lahodné je niečo také čítať mojim očiam! A to preto, lebo stále padám pod jarmom mnohých opakujúcich sa hriechov a práve citát „nie zo skutkov zákona, ale z viery“ ma napĺňa túžbou, aby to tak aj bolo. Že Boh ma zachráni a spasí nie preto, že som sväto žil a dodržal všetky prikázania (o to horšie mi beda, keď toto o sebe práveže povedať nemôžem), ale preto, že mi to dáva ako dar, ako milosť, ako výsledok Jeho vlastnej iniciatívy, na ktorú odpovedám správnym spôsobom, a síce vierou činnou skrze lásku, a na moje ťaživé hriechy si už Pán viac nespomenie, hoci sa k nim nešťastne vraciam aj v činnej viere v Krista.

    Ach beda, prebeda mi, že sa mi v to tak ťažko verí, lebo som stále ešte nedostatočne obrátený a stále ešte žijem v katolíckej viere, ktorá ma sem tam pozdvihuje, a neraz zase veľmi ťaží. 🙁

    Každopádne, pán Batka, krásna kázeň. Určite sú Vaši farníci radi, že Vás tam majú. Želám mnoho požehnaní do ďalších dní. 🙂 S láskou, Wilfredo.

Komentovať