Nepohŕdam milosťou Božou!

                                Nepohŕdam milosťou Božou!

G 2, 11 – 21: 

“Ale keď potom Kéfas (Peter) prišiel do Antiochie, osobne som sa postavil proti nemu, lebo zaslúžil si odsúdenie. (12) Prv totiž, ako prišli niektorí od Jakuba, jedával s (bývalými) pohanmi. Keď však došli, uťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál tých, čo boli spomedzi Židov. (13) A spolu s ním pretvarovali sa aj ostatní (bývalí)  Židia, takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša. (14) Keď som teda videl, že nechodia rovnou cestou za pravdou evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: Keď ty, (rodom) Žid, žiješ po pohansky a nie požidovsky, prečo nútiš (bývalých) pohanov zachovávať židovské zvyky? (15) Aj my, rodom Židia a nie hriešnici spomedzi pohanov, (16) vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. (17) A keď aj  o nás, ktorí snažme hľadáme ospravedlnenie v Kristu, bolo usúdené, že sme hriešnici, či je Kristus služobníkom hriechu? Vôbec nie! (18) Lebo ak znovu budujem, čo som zboril, sám sa predstavujem ako priestupník. (19) Spolu s Kristom som ukrižovaný (20)  a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.  A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa. (21) Nepohŕdam milosťou Božou! Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel. Amen

 

 

                     Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

            

     Rodinné striebro sa nepredáva. Je to akási nepísaná zásada, či zákon, ktorý by sa mal rešpektovať v každej slušnej rodine. Môže sa stať, že sa rodina z nepredvídateľných dôvodov dostane do finančných ťažkostí, alebo nejakej krízy a treba hľadať východisko. Práve vtedy sa má držať spomínanej zásady. Ide o to, aby sa pre prechodné ťažkosti nezbavila lacno a nerozmyselne vecí, ktoré sú cenné. Ich cena nespočína iba v množstve gramov striebra, alebo zlatého šperku, ale aj v umeleckej a často aj historickej cene, ktorá je spravidla mnohonásobne vyššia.

Aj v spoločnosti a v krajine, ktorá chce zachovať svoju budúcnosť platí to isté.  Keď sa nedávno dostalo do ťažkostí Grécko, mnohí Grékom odkazovali: predajte niektorý zo svojich ostrovov a vyriešite si finančné prblémy ! Pre Grékov to bola temer urážka. V dávnejšej i nedávnej histórii prišli o mnoho svojho územia a je to pre nich rana, ktorá sa nechce zaceliť… Na ilustráciu stačí, ak spomenieme z minulosti údel provincie Galácie, alebo nie tak dávne rozdelenie Cypru a vojenské vytvorenie Cyperskej islamskej republiky….

       

      “Rodinným striebrom” môže byť všeličo, nielen samotné striebro, či strieborný príbor, ktorým jedávavali pri stole predkovia. Niekedy je to možno zlatý krížik, ktorý nosievala na krku mama, starý Kancionál , ktorého mosadzné sponky hladili ruky predkov, porcelánová súprava, ktorá sa prestierala na stôl iba na sviatky a slúžila, keď boli všetci spolu a doma,- a tak podobne. Zdanlivo môžu niektoré veci iba zavadzať, alebo dokonca vyžadujú určité náklady na údržbu, ale ich morálna a historická hodnota  môže prevyšovať hodnotu materiálnu.

 

       Rodinné striebro sa nepredáva – platí, milí bratia a sestry aj v našom duchovnom živote a v živote cirkvi. Pre cirkev Ježiša Krista je to najmä hodnota samotného evanjelia, radostnej správy z neba  o našej spáse a o našom vykúpení. Táto správa sa má v cirkvi zachovávať neporušená a čistá tak, ako ju priniesol, ohlasoval a  realizoval Boží Syn Ježiš Kristus. Evanjelium je správa nielen radostná, ale aj nanajvýš praktická. Má hodnotu nielen pre dni sviatočné, radostné, ale aj pre dni všedné, obyčajné, pracovné a dokonca aj pre dni ťažké a smutné. Evanjelium je hodnotou a naším  duchovným “striebrom” preto, lebo je mocou Božou.  Je priamo Božím konaním pre nás ľudí a v náš prospech. Na rozdiel od Božieho zákona, ktorý hovorí a ohlasuje, čo máme my ľudia robiť, prípadne čo robiť nemáme, zvesť evanjelia je Božím konaním pre nás a pre svet, ktorý je Božím dielom a vlastníctvom. Obsah evanjelia vyjadril ap.Ján takto: “Tak bol miloval svet, že svojho  jednorodeného syna dal, aby nezahynul, ale život večný mal každý, kto verí v neho “.    

 

    Viera v Ježiša, toho Ukrižovaného, ale aj Vzkrieseného – je darom Božej milosti. Viera dosahujeme vykúpenie, spasenie a ospravedlnenie. Nebeský Otec nám cez Syna hovorí,  že sa nás nevzdal a prijíma nás napriek našej hriešnnosti a porušenosti za svoje deti. Adoptuje nás za dietky so všetkými dôsledkami tejto duchovnej adpocie. Sme Jeho synovia a dcéry a tak riadni dedičia a spoludedičia Kristovi. To, čo dal Otec Jemu, dáva skrze Neho aj nám.  Je to dar čistej milosti, dar Kristových zásluh, ktoré smieme priajať vierou, ku ktorej nás privádza Duch Svätý.

      

      Toto je rodinné striero, duchovný poklad našej cirkvi, ktorý všetci pokrstení majú poznať, opatrovať a zachovať. Ak sa niekedy stalo, že niekto z tohoto rodinného striebra cirkvi chcel niečo  “predať”-  opustiť, alebo ho dostatočne nechránil, bolo úlohou a povinnosťou iných, upozorniť ho na chybu, alebo nebezpečenstvo takého konania. V dejinách cirkvi sa to stávalo a stáva pomerne často. Cirkev sa dostáva do rôznych situácií, duchovných turbulencií a na križovatky, kde sa má správne rozhodnúť, akou cestou bude kráčať ďalej.

    

   Nie je bez zaujímavosti, že takáto hrozba postreta už prvotnú kresťanskú cirkev. Nutne to prinieslo určité napätie v cirkvi a vážnu diskusiu, ako ďalej. Ako riešiť siuáciu, keď napr. niektorí  z ľudí, ktorí chceli prísť do cirkvi, nadradzovali nad rodinné striebro cirkvi svoje  pôvodné duchovné dedičstvo. Raz to bolo dedičstvo ľudu SZ , synov starého Izraela podľa tela, a inokedy zase dedičstvo synov  iných národov, pôvodne pohanov. Tu panovala veľká rôznosť pohanských zvykov, názorov a tradíciií, s ktorými sa tí, čo chceli byť kresťanmi ťažko lúčili.

      

    Apoštol Pavel v liste galatským kresťanom píše celkom otvorene o takomto nebezpečenstve “ výpredaja, či vzdania sa rodinného striebra v ich živote. Nebolo to niečo úplne nové a nepoznané.  Pavel hovorí o tom, čo sa stalo už v Antiochii, kde prišiel na svojej misijnej ceste ap. Peter – Kéfas. Hoci bol Peter uznávaným apoštolom, práve pre autoritu, ktorú mal medzi kresťanmi v cirkvi- osobne sa postavil Pavel proti nemu a napomenul ho, keď to bolo potrebné. “Osobne som sa postavil proti nemu, lebo zaslúžil si odsúdenie” – píše Pavel. “Prv totiž, ako prišli niektorí od Jakuba, jedával s bývalými pohanmi. Keď však došli, uťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál tých, čo boli spomedzi Zidov. A spolu s ním pretvarovali sa aj bývalí Žida, takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša”.

      

    Vtedy išlo o to, že kresťania pochádzajúci pôvodne zo Židov, chceli, aby židovské zvyky, zákony a tradície zachovávali aj tí, čo pristupovali do cirkvi z pohanstva. Vládol v nich teda určitý druh zákonníctva, ako sa to prejavovalo napr. u židovských učiteľov, farizejov. Príkladom je zbožný farizej, ktorý sa modlil v chráme, považujúc sa za spravodlivého a “iných za nič nemal”.  

Pane, pane –  hovoril – ja robím toto i tamto, ja konám, ja dávam, ja obetujem a nie som ako tamten poblikán, pripomenulo nám jeho myšlienkové pozadie dnešné evanjelium podľa Lukáša.

     

   Tam bolo a je jasne vidieť vidiť to, že človek chce nadradiť svoje konanie, svoje plnenie zákona a svoje skutky nad Božie konanie . Nad Božiu milosť, nad zásluhy Pána Ježiša Krista, nad Jeho obeť a kríž a tým sa Jeho obeť znižuje, Jeho dielo vyprázdňuje a Božia milosť obchádza. Darmo bol Peter apoštolom skôr ako Pavel, ak skĺzol k zákonníctvu a opusteniu toho, že jedine Kristove zásluhy nás pred Bohom ospravedlňujú a zachránia. Vtedy si zaslúži aj Peter i každý kresťan napomenutie. Dokonca sa bolo  potrebné proti nemu postaviť. 

    Podobne aj proti iným židovčiacim a zákonnícky a záslužnícky zmýšľajúcim a konajúcim v cirkvi. Dôvody ap.Pavla sú jasné: “Vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša – pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto! 

      

     To, čo je dôležité, je naše spoliehanie sa a naša plná dôvera v Ježiša, Spasiteľa hriešnikov. On nie je iste služobníkom hriechu, ale služobníkm hriešnikov! To je podstaný rozdiel. Ako evanjelickí kresťania sa teda hlásime k tejto Pavlovej “rovnej ceste a pravde evanjelia”. Aj dnes kráčame za príklado otcov viery.

      

      Ak túto dôveru a túžbu máme a zachovávame, platí to, čo Pavel vyznáva: “Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus”. Tam, kde je Kristus naším životom, nádejou, istotou spasenia , skalou a základom vykúpenia a ospravedlnenia, tam je aj život s Ním v plnosti . 

    

     Milí bratia a sestry! 

     Nestavajme a nebudujme svoj život na sebe, na svojich  zásluhách, na svojich schopnostiach, na svojej mravnosti – ale na Kristu. Na Jeho zásluhách. “Nepohŕdam  milosťou Božou” – vyznáva ap. Pavel a verne a pravdivo vedie i nás. Vie, že skutočným striebrom a duchovným bohatsvom cirkvi je sám Boh Jeho milosť darovaná v Kristu Ježiši. “Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel”. Tento argument nemôžme prehliadnúť, ani obísť, ani podvrátiť našimi ľudskými názormi a pohľadmi. 

      

     Ak by si ktokoľvek zakladal na svojom plnení zákona, alebo na zásluhách iných kresťanov, odmieta tak Krista a Jeho vykupiteľskú smrť. Toto ako evanjelici nechceme a nemôžeme urobiť nikdy. Zákon Boží je dobrý a dokonalý, ale jeho plnenie z  našej strany nie je dokonalé!  Budujme preto svoj život na Kristu. Našou nádejou nech je iba On a Jeho zásluhy. On nám všetko – i život večný z milosti a lásky ochotne daruje, naše vlastné hriechy z nás sníma a nás aj ospravedlní dnes i na poslednom súde.  

      Rodinným striebrom nás osobne i našej evanjelickej cirkvi nech je zostane pravda evanjelia, že sme a budeme ospravedlnení z milosti, zásluhami Pána Ježiša Krista,  dôverou v Neho. Amen.

 

                         11.nedeľa po Svätej Trojici – Sobotište 2012 – Ľ.Batka st.


Komentovať