Kde budeme stanovať?

                                                         Kde budeme stanovať?

Lk 16, 1 – 9:

 

“Povedal aj učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára. Toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. (2) Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúva o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť. (3) Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. (4) Viem, čo urobím, aby ma prijalo do svojich domov, keď stratím šafárstvo. (5) Zavolal si každého dlžníka Pánovho a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi?(6) Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. (7) Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat. 

(8) I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla. (9) Aj vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby, keď sa pominie, prijali vás do večných stanov.” Amen

 

 

     

Bratia a sestry v Pánovi!

 

Uprostred leta a dovolenkového obdobia sa ľudia vydávajú na cesty za oddychom a poznávaním nových krajín, alebo atraktívnych turistických destinácií. Kedysi naši ľudia hovorili, že “idú za hranice všedných dní”. Obyčajne mali na mysli nejaké stanovanie pri vode, prípadne v horách, alebo kempovanie v Juhoslávii. 

Ani my, ktorí sme prišli pod klenbu nášho chrámu však nechceme zaostať. Preto sa dnes, aspoň v duchu, vyberieme na miesto, o ktorom veríme, že bude miestom nášho budúceho prebývania. Chceme nazrieť –  pod “stany večné”.

    

    Vedie nás k tomu dnešný sv. text Písma, ktorí sa končí výzvou Pána Ježiša Krista: ” Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby, keď sa pominie, prijali vás do večných stanov”.

Hneď na začiatku som povinnný zdôrazniť, že miesto v nebi, alebo  “ v stanoch večnosti”  si nikto z ľudí nemôže ani kúpiť, ani nijako zaslúžiť. Samotná účasť na sláve a moci Ježiša Krista, účasť v Jeho kráľovstve je darom milosti, daný skrze vieru v zásluhy nášho Spasiteľa. Nikto si nesmie mysieť, že ide o možnosť človeka, alebo dôsledok nejakej ľudskej snahy, či dokonca “moc peňazí”, za ktoré sa ,vraj, dá všetko kúpiť. Spása a večný život sa kúpiť nedá. Je však isté aj to, že jedni do večných stanov prijatí budú a iní nie.

    

     Nie je zvykom v našej cirkvi, aby sme o nebi a budúcnosti vykúpených Božích detí a dedičov Kráľovstva Božieho nejako konkrétne kázali, hovorili, či svedčili. Zostávame v tomto ohľade veľmi triezvi a strohí, bez kvetnatého opisovania neba. Skôr výstrahou ako príkladom by mohla poslúžiť jedna kázeň evanjelického a potom katolíckeho kňaza Jonáša Záborského, z ktorej úryvok som kedysi čítal…Predsa však sú momenty, ktoré prebleskujú cez závoj, oddeľujúci časnosť od večnosti. Patrí k nim poznanie, že v nebi “spolu s Pánom budeme”, ale aj s tými, ktorí milovali a vierou prijali Jeho evanjelium. Preto sa môžeme tešiť už dnes na poznávanie mnohých zaujímavých ľudí, ktorých dnes poznáme iba z rozprávania Písma. Tiež na spoločenstvo s tými, ktorých sme poznali osobne. 

 

    Pán Ježiš hovorí o možnosti, mať medzi spasenými aj mnoho osobných priateľov. Na túto možnosť máme myslieť už dnes a teraz. To znamená v tomto časnom živote. To je zmysel dnešného evanjelia, ktoré sme vypočuli. 

     

   Na prvý pohľad by sa zdalo, že tento evanjeliový text zneje ako návod na korupčné správanie sa, alebo navádzanie na hriech. To iste nie je cieľom Pánovým. My, ľudia žijúci na Slovensku návod na takého správanie ani neprotrebujeme, ba vedeli by sme poslúžiť aj iným národom a krajinám pestrou škálou príkladov reálnej korupcie. Nie, že by azda v iných častiach sveta korupcia neexistovala, alebo že by boli nejaké “staré – zlaté časy” , keď korupcie nebolo. To iste nie  – iba môžeme skromne dodať, že v  tomto ohľade sme na Slovensku “preborníkmi”. Azda je to podmienené aj naším historickým vývojom, podmienkami a snahou o prežitie v ťažkých dobách.

    

    Takto azda môžu vyznievať slová nespravodlivého šafára, ktorý márnil pánov majetok, keď si uvedomil, že jeho bačovaniu je koniec a keď mu zaznela výzva:”Vydaj počet zo šafárenia”. Šafár si vtedy povedal: ” Čo urobím? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo. – A ako sa rozhodol, tak aj urobil. – Zavolal si prvého pánovho dlžníka a povedal: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen ? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: tu máš úpis, napíš osemdesiat”.

      

      To, čo znie tak prekvapujúco a nečakane je skutočnosť, že pán, ktorému majetok reálne patril – namiesto trestného oznámenia  – “pochválil svojho nespravodlivého šafára, že opatrne urobil”.

 Pochvala a uznanie mu iste nepatrilo za pokračujúce márnenie a defraudáciu jeho majetku, ale za to, že mal zmysel pre budúcnosť a pamätal na budúce časy. Pri hospodárení všeobecne, je plánovanie, v ktorom sú zahrnuté aj krízové časy, dobrá vlastnosť. Biblický Jozef, ktorý bol šafárom egyptského faraóna, pamätal  v čase bohatých úrod na budúcnosť a chudobné roky, keď sa obilie neurodilo. Faraón ho nielen pochválil, ale aj povýšil v jeho postavení. Pamätať v hojnosti na neúrodné roky, alebo  roky krízové, alebo na časy staroby a dôchodkový vek – to je samo o sebe vždy hodné pochvaly . Opatrnosti – hovorí aj naše príslovie – nikdy nie je nazyvyš. Avšak to, čo si pochvalu nezasluhuje, je spôsob, akým to šafár urobil, keď mamonu a hmotné bohastvo, ktoré mu nepatrilo, zneužil vo svoj prospech.

    

      Lenže toto podobenstvo Kristovo nie je morálnym hodnotením nejakého neznámeho šafára, ale –  je to slovo o nás! 

My všetci sme totiž šafári. My, ľudia, nevlastníme nič. Sme iba správcami a šafármi. Správcami zeme, ktorá nám nepatrí, lebo ona je Božia. Správcami zemských a telesných hodnôt, ktoré nám Boh dáva do užívania a spravovania, ale vždy iba do času. Každý z nás, skôr, či neskôr stratí svoje šafárstvo. Skončí sa náš život pozemský a začne nová budúcnsoť! Otázka je – aká bude? Ako sa pripravujeme my na budúcnosť, ktorá je pred nami? Sme v tomto ohľade ako kresťania dosť opatrní? Uvedomujeme si, že tu nie sme naveky, a že sa približuje čas, keď nám zaznie Boží hlas: ”Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť”?

       

    Pán Ježiš  hovorí, že “synovia tohoto sveta sú veľmi opatrní”, keď ide o budúcnosť. Všetkými možnými spôsobmi, – korupciu a  krádeže nevynímajúc, používajú na to, aby  “sa zabezpečili” a aby zabezpečili aj svoje rodiny, deti, vnúčatá a pravnúčatá…

Synovia tohoto sveta vedia, že šafáriť nebudú naveky a preto keď môžu, hneď a v prvom rade sa zabezpečujú… Neváhajú vytvoriť si finančné a iné istoty a vlastné rezervy. Keďže otvorene veria v mamonu, a nie v Boha a v Boží súd, konajú podľa svoje viery a svojho presvedčenia…šafária od buka, do buka. To je ich viera, to je ich náboženstvo, to je ich spôsob, ako sa pripraviť na budúcnosť. Sú materialisti. Myslia na seba a na to, že príde čas, keď  “kopať nebudú vládať a žobrať by sa hanbili”. Nehanbia sa však správať korupčne.

   

    My však hovoríme o sebe, že sme kresťania – a naša viera a nádej je iná. Aj naše konanie má byť preto iné v tejto časnoti. Ale aj naša budúcnosť je iná!  A tu nám Pán Ježiš hovorí, aby sme si z nespravodlivej mamony  –  totiž z nespravodlivo rozdelelenej a rozdeľovanej mamony rôznymi šafármi tohoto sveta – a zo všetkých časných statkov ktoré dnes my spravujeme,  “robili priateľov pre budúcnosť!”  Pre tú budúcnosť, ktorú nám On sám pripravil. 

   

     Milí bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

     

     Ak teda dnes dokážeme z toho, čo my spravujeme, čo si na druhý svet neodnesieme, prejaviť pomoc, možno skutok milosrdnej lásky k blížnym, a to nielen svojím najbližším – robíme si tak prieteľov aj pre nebo!  Vo večných stanoch môžu byť spolou s nami tí, ktorým sme pomohli z prostriedkov, ktorými dnes disponujeme. Možno  sme z nich pomohli postaviť, alebo opraviť kostol, možno niekomu pri povodni, zemetrasení, alebo v nejakej núdzi. Lebo, ako sa hovorí: v núdzi poznáš priateľa!  V nebi môžeme mať nielen svojich príbuzných, ale aj mnohých, ktorí sa s nami vždy radi stretnú a považujú nás za skutočných priateľov raz navždy. Priateľstvo je vzťah, ktorý nemusí byť a trvať iba v tejto časnosti, ale vzťah, čo pretrvá i smrť. Rozumne a s láskou využité prostriedky, ktoré dnes spravujeme, môžu nám prinesť požehnanie a radosť aj “vo večných stanoch”. V živote budúceho veku, ktorý nám pripravil a získal náš Pán Ježiš Kristus. Amen  

 

                                                    9.nedeľa po Sv.Tr. – Sobotište 2012- Ľ. Batka st.

 

2 Komentáre k “Kde budeme stanovať?

  1. Ďakujem veľmi pekne. O tomto podobenstve som často premýšľal a Vy ste ho – nielen mne – tak krásne vysvetlili. Ešte raz ďakujem – aj za všetky Vaše ostatné kázne.

Komentovať