Cesta lásky
2 M 35, 4-5, 21 -35, a 36, 2-7:
“Mojžiš povedal celému zboru Izraelcov: Toto prikázal Hospodin: (5) Vyberte medzi sebou dávky pre Hospodina! Každý, kto má ochotné srdce, prinesie Hospodinu pozdvihovanú dávku:…
(21) Potom prišiel každý, koho tiahlo sdce a koho viedol ochotný duch” i prinášali Hospodinu dávky na práce na svätostánok, na všetku jeho službu a na posvätné rúcha. Potom prichádzali mužovia i ženy, každý ochotného srdca a prinášali sponky, náušnice, pečatné prstene a náramky, všetky druhy zlatých predmetov…….” Amen.
Milí bratia a sestry v Pánovi JK!
Ľudová múdrosť a skúsenosť hovorí, že “láska ide cez žalúdok”. Je to dôležité upozornenie napr. pre dnešné mladomanželské páry: Láska a dôvera manželov sa posilňuje pozornou starostlivosťou jedného voči druhému vo všetkom. – Aj dobré jedlo navodzuje dobrú pohodu a atmosféru, uvoľnuje endorfíny v tele, ktoré vyvolávajú príjemné pocity. O dobrom jedle hovorieval nebohý Július Satinský: “nebíčko v papuľke”. Stáva sa však aj to, čo pripomína jedna anekdota:” Kamarát sa pýta kamaráta, novomanžela: Ako sa máš ? Varí ti manželka dobre? – Odpoveď znela: ”No, pes už ušiel”…!
Naša otázka však znie, či platí aj vo vzťahu človeka k Pánu Bohu veta, že “láska ide cez žalúdok”. Ide aj v tomto vzťahu “láska cez žalúdok?”
Z Božej strany k nám to platí celkom určite. Náš nebeský Otec “vie, ako sme utvorení”! Pozná všetky naše potreby, telesné, aj duchovné a zo svojej strany urobil a robí každodenne všetko pre ich naplnenie. SZ žalmista vyznal: “Hospodine – otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš podľa ľúbosti”. Slovami nášho reformátora M. Luthera z Malého katechizmu vyznávame o Bohu Otcovi, Stvoriteľovi: ” Každý deň ma zaopatruje všetkými potrebami pre život, mňa pred každým nebezpečenstvom chráni a zachováva. To všetko činí z púhej otcovskej a božskej dobroty a milosrdenstava, bez akýchkoľvek mojich zásluh a hodností”.
Aj Pán Ježiš sa staral o všetky telesné potreby ľudí. Svojich poslucháčov nenechal hladovať, keď zotrvávali pri počúvaní evanjelia a bohato nasýtil zástupy chlebom a rybami na brehu Genezretského jazera.( Mk 8, 1-10) SZ zásadu, “hoden je pracovník svojej mzdy”, uplatňoval aj Ježiš, aj apoštolovia. Nielen jedlo, ale aj spravodlivá odmena za prácu je prejavom vzťahu lásky k ľuďom.
Tam, kde človek vie o Božej láske, ktorá sa prejavuje denne v daroch potrebných pre telo i pre dušu, tam má nastúpiť aj primeraná odpoveď zo strany človeka. Odpoveď vďaky a lásky. My si uvedomuje aj v tomto ohľade, že “ my milujeme, lebo On prv miloval nás”. Boh Otec i Ježiš, najskôr sám niečo daruje, najskôr loná v náš prospech a až potom očakáva odpoveď v rovnakom duchu. Odpoveď lásky a vďaky, ktorá sa má navonok prejaviť novou poslušnosťu a snahou o posvätenie života.
Často sa stáva, že keď hovoríme o láske k Pánu Bohu, alebo ku Kristovej cirkvi, zostanú ľudia akýsi nesvoji. Mnohí dávajú najavo svoju nevôľu, keď otvorene a priamo povieme, že aj tu platí, že “láska ide cez žalúdok”. Nestačí iba slovami hovorť o láske k Bohu a k blížnym, ak lásku neprejavíme konkrétnym spôsobom.
Mnohí nechcú nič vedieť a počuť o predchádzajúcej Božej láske, o láske Kristovej. O Božom záujme o nás a o daroch pre časný, ale aj večný život. Niektorí si Božie požehnanie a lásku neuvedomujú. Iní na všetko rýchlo zabúdajú, lebo ich premáha sebectvo, sebaláska, ktorá je silnejšia ako všetko ostatné. Presbyteri, ktorí navštevujú evanjelicko-kresťanské domácnosti pri vyberaní cirkevného príspevku, či milodarov – sa stretávajú niekdy s rôznymi poznámkami typu: Zase žobrete?
Vieme, aké emocie sa dvíhajú pri riešení, ba i len hovorení o financovaní cirkevných potrieb a cirkevnej služby a to nielen zo strany tých, čo sú mimo cirkvi, ale aj v cirkvi samotnej. Pritom stále stojíme v našej spoločnsoti pred vyriešením a spravodlivým doriešením oddelenia financoavania cirkvi a štátu. Všetci vieme, že ak cheme štát, aby bol štát sociálny, musíme si ho financovať, totiž – platiť dane. Ak chceme cirkev, a to cirkev služby schopnú, platí to isté. V oboch prípadoch platí, povedané obrazne: láska ide cez žalúdok.
O správnom, čistom a posvätnom vzťahu medzi Pánom Bohom a Božím ľudom hovorí a učí nás daj dnešné slovo. Je svedectvo o živom vzťahu, ktorý bol založený na skúsenosti záchrany Božieho ľudu pri vyslobodení z Egypta. Pokračoval aj po prechode cez Červené kore a Sinajskú púšť do zasľúbenej zeme. Išlo o zmluvný vzťah medzi konajúcim Bohom a ľudom, ktorý si stvoril v Egypte a ktorý mocnou rukou viedol k novému životu.
Pri putovaní cez púšť sa tento vzťah upevňoval bohoslužbou v prenosnom svätostánku, ktorý bolo treba vybudovať a zabezpečiť v ňom kňazskú službu. Mojžiš vtedy povedal ľudu:
” Vyberte medzi sebou dávky pre Hospodina!” Dávky pre Hospodina – to bola možnosť odpovede zo strany tých, ktorí boli zachránení a dostali možnosť života v slobode a dôstojnosti.
Pri tejto výzve k vytvoreniu spoločenstva viery platila a platí aj dnes jedna dôležtá zásada. Mojžiš o nej povedal nasledovné:
“Každý, kto má ochotné srdce, prinesie Hospodinu pozdvihovanú dávku”.
To, čo je rozhodujce pri obetiach a milodaroch je teda predovšetkých – ochotné srdce. Je to srdce človeka nové, ktoré dôveruje Bohu a vie, čo od Neho už vopred človek dostal a prijal. Ľudská obeť nie je a nemá byť- ako to niekedy bolo a býva u pohanov, akési vydieranie, alebo zaväzovanie si božstava – ale dobrorečenie a poďakovanie! Aj my kresťania vieme, za čo máme a smieme ďakovať a dobrorečiť neustále! Ak to skutočne vieme, naše srdce je posvätené a premieňané Duchom Božím a Kristovým a stáva sa ochotné a pripravené k dobrorečeniu.
A ako sa táto obeť može prejaviť? Nie je to iba zlato, striebro, peniaze alebo podobné hodnoty, čo ľud SZ prinášal ako obeť a dávku pre Hospodina. Bola to rovnako aj ochotne vykonaná práca mnohých remeselníkov, ľudí schopných a ochotných pracovať rukami a zhotovovať prenosný stánok zmluvy, alebo jeho zariadenie. “Potom prišiel každý, koho tiahlo srdce a koho viedol ochotný duch, i prinášal Hospodinu dávky na práce na svätostánku, na všetku jeho službu a na posvätné rúcha.
Je to iste zaujímavé a aj pre dnešok príkladné svedetcvo pre cirkev Kristovu. ” Potom prichádzali mužovia i ženy, každý ochotného srdca” – a prinášali, každý čo mal mohol. Vysoko vyzvihuje biblický svedok prácu a službu žien: “Každá schopná žena priadla vlastnými rukami a čo napriadla, doniesla: modrý a červený purpur, karmazín a jemný ľan, všetky ženy, ktorých srdce viedlo k zručnosti, spriadali koziu srsť. Kniežatá prinášali ónyxové kamene a drahokamy na vykladanie efódu a náprsníka” – totiž na zdobenie kňazkých rúch.
To, čo bolo dôležité v tomto nadšenom budovateľskom úsilí a čo svätopisec zdôrazňuje znovu a opäť, bolo jedno:
” …každý muž a žena, ktorých ponúkalo srdce doniesť na všetku prácu to, čo prikázal Hospodin konať skrze Mojžiša, doniesli dobrovoľný dar Hospodinu”.
Skutočný rast a napredovnie Božieho ľud bolo a je tam, kde ide o dobrovoľný, možno povedať až radostný dar Hospodinu!
Inou možnosťou ako prejaviť vdaku a lásku k Bohu a Božím veciam je to, čo spomína Písmo ďalej: “Hospodin povolal svojím Duchom Bacáela, Úriho syna a ďalších mladých ľudí, ktorí vynikali duchom Božím, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby vymýšľal návrhy na spracovania zlata, striebra, medi, na brúsenie osadzovaných kameňov, na spracovanie dreva a vôbec na robenie všektých umeleckých prác”.
Je známe, že v minulosti naši predkovia sa snažili podobne obetovať zpeniaze, prácu rúk mužov a žien, ale pokiaľ to bolo možné, chceli aj pôsobivo, umecky stvárniť a navrhovať čo najkrajšie a remeselne najprecíznejšie stvárnenené veci pre svoje kostoly. Práca umom, dôvtipom, umelecným stvárnením bola a má byť cenená v cirkvi rovnako aj dnes. K tomu pristupovala v čase Mojžišovom aj snaha učiť a vzdelávať po každej stránke mladú generáciu, ktorá sa mohla po čase postaviť do šľapají otcov a dedov. Tento dôraz na vzdelanie a výchovu remeselne zručných mladých ľudí je trvalo aktuálny aj dnes.
Všetok ten duchovný zápal a horlivosť k svätým Božím veciam , založená na “nových srdciach”, ochotných a vďačých srdciach Božieho ľudu priniesol svoj požehnaný výsledok. Predáci ľudu, zodpovední za organizáciu prác mohli ohlásiť Mojžišovi: “Ľud prináša omnoho viac, ako treba na prácu, ktorú Hospodin prikázal vykonať. I rozkázal Mojžiš rozhlásiť v tábore: Ani muž, ani žena nech už nepripravujú dávku pre svätyňu. Vtedy ľud prestal prinášať, lebo prineseného bolo dosť na vykonanie všetkých prác, ba i zvýšilo”.
Úlohou cirkvi nie je zhromaždovať hmotné statky, obetovať dary, prácu a um len preto, aby sa vytváral “kapitál” a hmotné bohatstvo pre okázalosť, alebo azda márnu pýchu. Na druhej strane však každý kresťan, ktorý vie o Božej milosti k svetu i k nám, pútnikom do nebeského kanaánu, je človekom ochotného, vďačného srdca, ktorý vie, že láska blížnemu zle nečiní. Láska ide aj cez peňaženku, alebo “cez žalúdok”. Pravá láska sa dokazuje každým dobrým slovom a skutkom. Nech dá Pán, aby aj o nás platilo apoštolské slovo Pavlovo: ” Teraz však, oslobodení od hriechu a oddaní službe Bohu, máte svoje ovocie na posvätenie a napokon večný život”.
(R 6, 22) Amen.
7.nedeľa po Sv.Trojici 2012 – Sobotište – Ľ.Batka st.
Slovak