Príď, Duchu Svätý – koncerty v Lipt. Mikuláši, Bátovciach a Bratislave-Petržalke

Tri koncerty Príď Duchu Svätý z cyklu Duchovné impresie slovenských skladateľov z prelomu tisícročí, ktoré organizuje občianske združenie Ars ante portas sú venované  100. výročiu narodenia evanjelického kňaza, publicistu, stredoškolského profesora, politického väzňa Jozefa Juráša
(* 1. 5. 1912). Uskutočnia sa na troch miestach, kde pôsobil ako farár, v Liptovskom Mikuláši, Bátovciach a Bratislave-Petržalke.

 

V programe koncertov zaznejú diela

Dušan Martinček (1936 – 2006): Passacaglia (Malá suita pre sláčikový orchester), 1967 
Víťazoslav Kubička (1953): Hospodin je môj pastier, kantáta pre soprán a orchester (text Peter Varga), 2011

Juraj Hatrík (1941): Deti píšu Bohu, na autentické detské texty (výber), 2006
Igor Bázlik: Príď Duchu Svätý, kantáta pre sóla, detský zbor a komorný orchester (scenár Ján Juráš na texty: Biblia, Credo, Milan Kraus, Martin Luther), 1996  

 

Účinkujú: Miriam Garajová – soprán, Angelika Zajícová – alt, Ivan Ožvát – tenor, Martin Mikuš – basbarytón,  Dievčenský spevácky zbor SRo, orchester Sinfonietta Bratislava, František Kovár – recitácia,  Adrián Kokoš – dirigent.

 

Nedeľa 29. apríla 2012, 17.00 hod.,  Dom kultúry Liptovský Mikuláš

Vstup voľný, dobrovoľný príspevok vítaný

Miestenky od 10. 4. v kníhkupectvách Tranoscius v Lipt. Mikuláši a Lipt. Hrádku

 

Pondelok 30. apríla 2012, 17.00 hod., Evanjelický kostol Bátovce

Vstup voľný, dobrovoľný príspevok vítaný

Po koncerte:sadenie lipy v areáli chrámu, na znak silných koreňov viery,  ktoré v bátovskom evanjelickom spoločenstve zapustil Jozef Juráš.

 

Utorok 1. mája 2012, 17.00 hod., Evanjelický kostol Bratislava-Petržalka

Vstup voľný, dobrovoľný príspevok vítaný
Predstavitelia Konfederácie politických väzňov Slovenska odhalia Jozefovi Jurášovi v kostole pamätnú tabuľu.

 

ÓÓÓ

 

Scenár kantáty Príď, Duchu Svätý som zostavil roku 1995 pri príležitosti 20. výročia smrti Jozefa Juráša. O spoluprácu som požiadal jeho spolukaplána z Liptovskej Porúbky, básnika Milana Krausa a hudobného skladateľa Igora Bázlika. Dielo malo premiéru v roku 1996 v evanjelickom kostole v Bratislave-Petržalke. (Ján Juráš)

 

Autorom sprievodnej fotografie podujatia je pán Ľubomír Schmida z Ružomberka (www.schmida.sk). Obrázok je symbolický pohľadom na Horný Liptov, odkiaľ pochádzal Jozef Juráš. Vľavo je vrch Baranec, pod ktorým leží malá dedina Žiar, rodisko Jozefa Juráša a vpravo legendárny Kriváň. Vlastnú fotografiu holubice – čo je symbol Ducha Svätého – do fotografie vkomponoval grafik pán Alexander Klinko.

 

Juráš, Jozef (1912 – 1975)

Evanjelický a. v. farár, publicista, stredoškolský profesor, tajomník SEM, politický väzeň
Jozef Juráš sa narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš v chudobnej maloroľníckej rodine. Pokrstil ho 12. mája 1912 v evanjelickom kostole v Smrečanoch farár Vladimír Pavel Čobrda. Jurášov otec padol v 1. svetovej vojne, a tak tri malé deti vychovávala matka sama s pomocou príbuzných.
            Do ľudovej školy Juráš chodil v Žiari v rokoch 1917 až 1925. Potom začal dochádzať do Gymnázia Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši, denne pešo okolo osem kilometrov. Po štúdiu teológie v Bratislave (1933 – 1937) bol 25. júna 1937 ordinovaný za kňaza biskupom Dr. Vladimírom Pavlom Čobrdom za asistencie biskupa Dr. Samuela Štefana Osuského a profesora Dr. Jána Beblavého.
           
Dva roky študoval na univerzite v Erlangene (Nemecko), odkiaľ musel roku 1938 ujsť pred gestapom. Pri imatrikulácii totiž odoprel prisahať na Hitlera a zdraviť jeho obraz vystretou rukou. Ako plavčík na nákladnej lodi sa po Dunaji sa doplavil až do Bratislavy.

            Od 1. októbra 1938 do 26. novembra 1942 bol seniorálnym kaplánom v Liptovskej Porúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Neskôr sa oženil s jeho dcérou Darinou a v ťažkých podmienkach neustáleho prenasledovania spolu vychovali tri deti: dcéry Ivicu a Danicu a.syna Jána.

             V rokoch 1940 až 1950 Jozef Juráš s prestávkami pôsobil ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier v Liptovskom Mikuláši. Od 27. novembra 1942 bol v Bratislave tajomníkom SEM (Združenie evanjelickej mládeže) a spirituálom na bohosloveckej fakulte. V roku 1944 ušiel pred gestapom do Liptova a zapojil sa do príprav Slovenského národného povstania. Bol členom revolučného Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku, kde pracoval ako osvetový referent, tlmočník, organizátor, vydavateľ letákov a spolupracovník Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici.

           Hneď po prechode frontu začal 2. mája 1945 pôsobiť na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši ako profesor náboženstva a spevu, kde zotrval až do konca roku 1946.

            Od 1. januára 1947 Juráš pôsobil ako dištriktuálny farár pri biskupskom úrade v Liptovskom Mikuláši u biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu, kde k spokojnosti cirkevníkov zotrval šesť rokov. V tom čase tu boli postavené sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu, zaviedlo sa elektrické zvonenie a ozvučenie kostola.
            V roku 1947 bol na pozvanie Národnej luteránskej rady na polročnom študijnom pobyte v USA. To sa mu zrejme stalo osudným.

Už v roku 1949 viedol proti Jozefovi Jurášovi okresný národný výbor priestupkové konanie za usporiadanie čisto náboženského večierka 24. apríla 1949.

Ku dňu 1. marca 1950 ho Ján Chabada, národný správca Tranoscia, odvolal z postu redaktora Evanjelického posla spod Tatier. 

Dňa 26. februára 1953 o 17.00 hod. zaistili Jozefa Juráša a väznili ho na Krajskej správe ŠtB v Bratislave a kruto ho vyšetrovali, aby od neho získali priznanie o špionážnom spojení s USA a o vlastizrade, čo sa im však nepodarilo. Krajská správa ŠtB v Bratislave podala trestné oznámenie na Krajskú prokuratúru v Bratislave dňa 6. septembra 1953. Po vypočutí krajskou prokuratúrou 21. septembra 1953 bolo rozhodnuté o jeho prepustení na slobodu.

Od septembra 1953 do konca júna 1954 bol práceneschopný – musel sa liečiť z následkov vyšetrovania. Žil v Liptovskom Mikuláši bez platu aj bez nemocenských príspevkov.

1. júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a. v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote, kde sa aktívne zapojil do práce gemerského bratstva. Tam bol objektom stáleho sledovania štátnej bezpečnosti, aj miestnych udavačov. Napriek tomu cirkevný a duchovný život v obci ožil tak, že sa npor. S. z Krajskej správy ministerstva vnútra musel posťažovať: „…tento svojim vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež u samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol, i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti.“ 

 Od 1. januára 1959 pôsobil ako námestný farár v Bátovciach. Tu ho 1. februára 1962 Štátna bezpečnosť opäť zaistila a do 30. septembra 1962 ho držali vo vyšetrovacej väzbe v Košiciach a v Prahe. Proces prebiehal v dňoch 9. – 11. júla 1962 a rozsudok bol vynesený 14. júla 1962. Keďže zostal verný svojmu presvedčeniu, odsúdili ho ako protištátny živel za vlastizradu na 13 rokov väzenia. Sedel od 1. októbra 1962 do 4. mája 1968 vo väznici vo Valdiciach (bývalý kartuziánsky kláštor), kde vyrábal s ostatnými väzňami v kláštornom kostole jabloneckú bižutériu.

Vo svojich spomienkach z toho obdobia Jozef Juráš takto uvažuje:
„Proti čomu som vlastne bol?
1. Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
2. Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
3. Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
4. Proti pseudovede, ktorá vo svojom chvastaní rozkazovala aj ´vetru, dešti…´
5. Proti násilníckym metódam niektorých činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.”
           Po amnestii prezidenta Ludvíka Svobodu ho 4. mája 1968 prepustili, no až do jesene sa musel liečiť na následky väznenia v nemocnici v Bratislave.

          15. septembra 1968 Jozef Juráš nastúpil ako námestný farár do cirkevného zboru a. v.

v Bratislave-Petržalke. Tento zbor v tom čase prakticky neexistoval. V priebehu niekoľkých mesiacov ho však Juráš dokázal oživiť organizačne i duchovne spôsobom práce: „Keď nejdú ovce za pastierom, musí pastier za ovcami.“. Každý deň zaklopal či zazvonil v niekoľkých  rodinných domoch (Petržalka bola vtedy „dedina”) a hľadal evanjelikov. Čoskoro bol petržalský zborový dom (Dom pionierov navrátený cirkvi) plný cirkevníkov a naplno sa rozbiehal zborový život (krsty, konfirmácie, sobáše, aj pohreby). Pritom sa opieral najmä o fíliu Rusovce, ktorá sa nachádzala v lepšej hmotnej situácii ako Petržalka. Vo výročnej správe napísal: „Keďže sa nemáme v Petržalke kde schádzať, plne som sa doteraz venoval fílii Rusovce, kde máme slušný kostolík. Len veža je od vojnovej bomby porušená (zvoniť sa smie len na jednom zvone) a taktiež poškodený organ je rozobratý. Kostol je bez elektrického osvetlenia…“ Jozef Juráš sa pričinil nielen o opravu kostola, ale aj o obnovenie duchovného života v petržalskom zbore a v rusovskej fílii Vo svojej misijnej práci sa sústreďoval predovšetkým na prácu s mládežou a pomoc starším členom zboru.

V rozkvete práce na poli cirkvi ho však represálie postihli tretí raz: 1. júla 1972 mu bol odňatý štátny súhlas na pôsobenie v úrade petržalského farára a násilne ho penzionovali. Napísal: „V prvej polovici 1972 mi povedali štátne i cirkevné vrchnosti, že je politicky neúnosné, aby som ďalej v cirkvi pracov al ako duchovný pastier. Že mi vezmú súhlas, ak nepodám žiadosť buď do dôchodku alebo o rozviazanie pracovného pomeru s cirkvou. A ak mi budú musieť odňať súhlas, zlikvidujú aj zbor v Petržalke, ktorý som v rokoch 1968 – 1972 obnovil po jeho prvom zlikvidovaní v rokoch 1956 až 1959”. Z cirkevných služieb teda musel odísť.

Zamestnal sa v Polygrafických závodoch v Bratislave ako korektor. Jeho poslednou prácou bola korektúra prekladu Biblie do slovenčiny. Posledným bohoslužobným úkonom bol krst najstaršieho vnuka 14. júla 1974. Následky väzenia sa opäť prejavili. Postihla ho rakovina kostnej drene, a tak posledný rok života prežil zväčša v nemocnici. Zomrel v Štátnej nemocnici v Bratislave 17. augusta 1975.
            Posledná rozlúčka s Jozefom Jurášom sa konala v kaplnke pri Kozej bráne v Bratislava 20. augusta 1975. Pochovaný je na cintoríne v Liptovskej Porúbke.

Komentovať