Význam viery
Ty vieru hľadáš, Pane,
ó, nájď jej v nás –
a duch náš iste vzplanie
na Tvoj vzkaz!
Bo viera ducha živí,
ňou Ty si robil divy…
Ach, skloň sa k svojmu ľudu
a čiň zas. Amen. /M.R./
Mt 8, 5-13: “Keď vošiel do Kafarnaumu, prišiel k nemu stotník a prosil ho: (6) Pane, sluha mi leží doma porazený a strašne sa trápi. (7) Povedal mu Ježiš: Ja prídem a uzdravím ho. (8) Ale stotník odpovedal: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu; povedz len slovo a ozdravie môj sluha. (9) Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď!- ide, a druhému: Poď sem!- príde, a svojmu sluhovi: Urob toto! – urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a povedal tým, ktorý Ho nasledovali: Vpravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery. (11) Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, (12) ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.(13) Ale stotníkovi Ježiš povedal: Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Svedectvo evanjelistov o uzdravení stotníkovho sluhu v Kafarnaume nám chce vyjaviť Ježišovu slávu a súčasne povzbudiť našu dôveru v Neho ako Spasiteľa. Ak by o tomto Ježišovom skutku prinášali správu dnešné masmédiá, pravdepodobne by sa predbiehali v senzačných titulkoch nasledovného typu: “Skvelý príklad sociálneho cítenia! Stotník dokázal, že má srdce ! Rímsky dôstojník a zachoval k podriadenému ako otec” ! atp. Je nepochybné, že príkladov skutočnej ľudskosti nikdy nebolo a nie je dosť. Ak sa niekde niekto zachová humánne a citlivo, je to vzácnosť. Dobrých a nasledovania hodných skutkov je menej, ako tých zlých. Správ zlých a smutných z domova i zo sveta je mnoho. Viac ako tých dobrých. Pretože sú zriedkavé, stávajú sa centrom pozornosti ľudí.
Určite bolo veľkou zriedkavosťou, ak veliteľ stotiny okupačnej armády rímskeho vojska v Galiley, v pohraničnom meste Kafarnaum prejavil toľko citu a ľudomilnosti, že chcel zachrániť život svojho sluhu, ktorý ochorel a veľmi pri tom trpel. Iste bol rozhodnutý vynaložiť na jeho liečbu potrebné prostriekdy, ak by sa ukázalo, že je to potrebné. Jeho sociálne cítenie, jeho ľudskosť a snaha nájsť pre neho najlepšiu pomoc aj dnes určite udivuje. Možno povedať, že nielen udivuje, ale dokonca aj zahanbuje mnohých dnešných nadriadených vo vzťahu k podriadením, alebo k zdravotne odkázaným pacientom.
Titulky by mohli pokračovať aj poukazom na inú oblasť medziľudských vzťahov. Evanjelista Lukáš pripomína, že za prosbu onoho stotníka lobovali dokonca aj starší spomedzi Židov slovami: “Zasluhuje si, aby si mu vyhovel, lebo miluje náš národ a vystavil nám synagogu”. (Lk 7,5)
Spolužitie Židov a Rimanov bolo plné napätia a obojstranného nepriateľstva. Preto poukaz na veľkú mieru rasovej, národnej a náboženskej tolerancie, ktorú onen stotník prejavil a dokázal udivuje. Zdá sa, že v prostredí, do ktorého prišiel ako nevolaný hosť na rozkaz nadriadených, a kde bol vnímaný ako nepriateľ, našiel nový vzťah k Izraelcom. Našiel ho cez synagogu a cez vieru v jedného Boha. Táto viera zrejme bola tým základom, z ktorého pramenila snaha dokázať sa aj k sluhovi ako oteck synovi a k Židom, ako brat k bratom. Hoci stál v nadradenom postavení vojaka voči domácemu obyvateľstvu, prekročil hranice sociálnych, národných a náboženských bariér a priblížil sa k Ježišovi s pokornou prosbou. “Pane, sluha mi leží doma porazený a strašne sa trápi”.
V tomto oslovení Ježiša ako Pána a v dôvere voči Nemu však prekonáva celé svoje okolie. Jeho prosba je svedectvom o tom, že v synagoge, do ktorej prichádzal aj Ježiš a kde iste zaznelo posolstvo evanjelia, nesedel nadarmo a zbytočne. Počuté slovo ho oslovilo, povolalo, osvietilo a aj posvätilo k novote života. Iba skutočná viera dokáže vyznávať a konať tak, ako konal on. Prišiel k Ježišovi ako k Pánovi, ktorého sa oplatí pozvať do svojho príbytku…
Ak rodina novomanželov v Káne Galililejskej pozvala Ježiša do svojho príbytku Ježiša azda len z dôvodu príbuzenského vzťahu, stotník v Kafarnaum prejavil pokoru a dôveru, ktorá prekvapila aj samotného Ježiša: ”Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a môj sluha ozdravie”.
V týchto slovách sa prejavilo to, čo Ježiš hlásal a hľadal u svojich poslucháčov vždy. Dôveru v seba ako Spasiteľa. Dôveru v moc Jeho slova, ktoré je vždy mocou Božou na spasenie každému vericemu (R 1,16)…..Nie vždy však odozva práve zo strany pokrvného, národného a náboženského príbuzenstva bola správna a primeraná. Častejšie to bývalo naopak. Pán Ježiš “do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali” (J 1) Prišiel do spoločenstva veriacich v Stvoriteľa, do spoločenstva čakajúceho Mesiáša, ale Jeho vlastní “nepoznali čas svojho navštívenia”!
V Kafarnaume sa však ukázalo, že sejba a ponuka Ježišovho slova nevyšla nazmar a prináša svoju úrodu. “Nie som hoden aby si vošiel pod moju strechu…” – vyznáva v pravej pokore pred Ježišom, ako pred pravým Bohom onen stotník. O Ježišovej ceste hovorí ako o takej, ktorá sa koná na pokyn “zhora”. Súčasne je Ježiš ako Pán vybavný tou istou mocou, akú má pravý Boh.
Základ pravej a spasiteľnej viery prijal a uvedomil si stotník skôr, ako deti Izraela. Vyznáva to na pozadí svojho vlastného postavenia. Na jednej strane aj on je ako stotník nadriadeným veliteľom armády poslaný plniť rozkazy, na druhej strane sám velil a posielal vykonať potrebné veci iných. Preto ho poslúchali tí, ktorým velil a ktorých viedol. Poslaní idú, prídu, urobia to, či ono!
“Povedz len slovo a ozdravie môj sluha”! To je viera, ktorú slovo a celé vyjavenie Pána Ježiša chce priniesť aj nám. Táto viera je rozhodujúca pre prítomnosť i budúcnosť každého človeka. Pán Ježiš túto okolnosť aj v Kafarnaume potvrdil. “Hovorím vám, že u nikoho v Izraeli, nenašiel som takej viery”! Mnohí prídu od východu i od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy: tam bude plač a škrípanie zubov”.
Sľub a vízia, ktorú pred nás kladie Pán Ježiš Kristus je úžasná a veľmi potešujúca! Ide o stolovanie s Ním a s otcom viery Abrahámom a ľuďmi viery v Jeho kráľovstve. Ide o spoločnú radosť s tými, ktorí vo viere žili a v nej sa dokazovali. To je budúcnosť, ktorú máme a môžeme mať vždy na zreteli. Tam, kde je viera, Pán Ježiš hovorí: “Choď a staň sa ti, ako si uveril”! V príkrom rozpore s týmto údelom opisuje Ježiš budúci údel tých, ktorí uveriť nechceli a nechcú. Je ním plač a nekonečná žalosť.
Bratia a sesty v Pánovi Ježišovi Kristovi!
My sme sa skrze Krst svätý stali dietkami Božími a nimi sme! Spása a život budúceho veku v spoločenstve so všetkými vykúpenými, nie je však dôsledkom humánneho, sociálneho, ekumenického spolužitia, ani dôsledkom obetovania finančných prostriedkov na stavbu sakrálnych, či iných stavieb. To všetko je možné u onoho stotníka nájsť. O tom je možné hovoriť, ako o viditeľnom dôsledku jeho viery. O takýchto viditeľ ných prejavoch živej viery ľudí by sa dali písať zaujímavé reportáže aj dnes. Iste takéto a podobné postoje právom hľadáme aj v živote všetkých kresťanov. Ale to, čo je a bude základné vtedy, keď príde Syn človeka, je skutočnosť- “ či nájde vieru na zemi”!? Vieru v Jeho skutok služby pre nás. Vieru v Jeho svätú a dokonalú obeť za nás a za naše hriechy. Stotník, ľudsky videné, sa mal čím chváliť, ale vedel, že nie pred Pánom Ježišom Kristom! Pred Ním stál v najhlbšom postoji pravdy a kajúcnosti! “Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu…”
Dnešní komentátori a pozorovatelia Ježišovho vyjavenia v Kafarnaume by si možno nevšimli tento dôležtý posun, ale všímajú si ho a stavajú ho pred naše oči evanjelisti NZ. Aby sme si nezakladali nikdy na sebe, aby sme duchovne nespyšneli a neblúdili. Aby sme ako neužitoční služobníci to, čo máme vykonať aj vykonali. Ale ospravedlnenie, život časný i večný máme očakávať a prijímať z ruky Toho, ktorý ani nemusí vojsť pod našu strechu – a predsa Jeho slovo všetko k životu a k spaseniu v pravý čas vykoná! Amen.
3.nedeľa po Zjavení – Rovensko, Sobotište – Ľ.Batka st
Slovak