Pozitíva a negatíva kňazského celibátu

 Pozitíva a negatíva kňazského celibátu

 

            Celibát (z lat. caelebs = neženatý/nevydatá, slobodný/slobodná) znamená sexuálnu zdržanlivosť, zrieknutie sa akéhokoľvek druhu sexuálnej aktivity. V rímskokatolíckej cirkvi k tomuto zaväzuje najskôr druhý lateránsky koncil (1139) všetkých držiteľov vyšších svätení (diakon, kňaz, biskup). Výnimku tvoria až od druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965) diakoni, ktorí môžu byť vysvätení ako ženatý muži zrelého veku.

            Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: "Všetci ordinovaní služobníci latinskej Cirkvi, s výnimkou stálych diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí žijú v celibáte a ktorí ho chcú zachovať ´pre nebeské´ kráľovstvo" (Mt 19,12). Sú pozvaní, aby sa zasvätili Pánovi a nerozdelení sa starali o Pánove veci. Bezženstvo je znakom nového života, do ktorého služieb sa služobník Cirkvi zasväcuje. Keď sa prijíma s radostným srdcom, žiarivým spôsobom ohlasuje Božie kráľovstvo.

            V Písme Svätom nájdeme viacero príkladov spôsobu života v celibáte. "Odpovedal im: Nie všetci chápu túto reč, ale len tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva od života matky; a sú, ktorých ľudia urobili takými; a sú, ktorí sa sami urobili takými pre kráľovstvo nebeské. Kto to môže pochopiť, nech pochopí" (Mt 19,11-12).

            "O pannách  nemám síce príkaz Pánov, ale radím ako taký, ktorého Pán omilostil, aby som bol verný. Myslím teda – a pre nastávajúce ťažkosti je to správne – dobre je človeku zostať tak, ako je. Viazaný si k žene? Nevyhľadávaj rozvod! Si bez ženy? Nehľadaj ženu! Ale keby si sa aj oženil, neprehrešíš sa, a keby sa panna vydala, neprehreší sa; ale takí trpieť budú telesne, a práve toho by som vás chcel ušetriť" (1Kor 7, 25-28).

            Je potrebné si uvedomiť jednu dôležitú a zásadnú vec týkajúcu sa kňazského povolania. Kňaz, bez rozdielu na Cirkev, je ten, kto zvestuje slovo Božie a prisluhuje sviatosti ustanovené samotným Ježišom Kristom. On je ten, ktorému je zverený ľud. Hovorovo povedané, že je mu zverené stádo oviec, o ktoré sa musí starať a venovať sa im. Nedbalosť o stádo môže byť rizikové a nebezpečné, pretože je pravdepodobné, že o ne príde. Ako pastier dáva pozor a má dohľad na ovce, tak aj kňaz by mal byť tým, ktorý sa o svoj ľud dokonale stará a vedie ich správnou cestou. Cestou, ktorá vedie do Božieho Kráľovstva a nie do záhuby a zahynutia.

            Apoštol Pavol vo svojom liste síce poukazuje na to, že manželstvo je dobré a nie je nesprávne, ale dodáva, že lepšie je byť ako bol on. Pavol žil v celibáte a bol celým svojim srdcom odovzdaný do služby na Pánovej vinici. Nebol nijakým spôsobom obmedzovaný v jeho práci. Nemusel sa venovať svojej rodine a pracovníkov v cirkvi vynechať. Práve že on videl zmysel svojho života v rodine Cirkvi. Absolútnym príkladom preňho bol Ježiš, ktorý nielenže bol Synom Božím ale sa stal aj človekom telesne cítiacim a túžiacim.

            Duchovný pastier je predovšetkým pastierom vo svojom cirkevnom zbore. On je ten, ktorý sa má venovať v prvom rade stádu jemu zverenému samotným Kristom. Týmto sľubom je zaviazaný pri svojej ordinácii (vysvätení). Je požehnaným, pokiaľ manželský pár pracuje na Pánovej žatve ako farársky pár. Služba je tak silnejšia a lepšie vykonávajúcejšia. Pokiaľ kňaz žijúci v stave manželskom má manželku, ktorá vykonáva inú prácu, je tak obmedzený, pretože sa jej musí venovať a teda aj pomáhať jej ako svojej manželke a aj svojim deťom, pokiaľ ich má.

            Aj Symbolické knihy ECAV pojednávajú o telesnej zdržanlivosti, teda o celibáte a manželstve kňazov. XXIII článok Augsburského vyznania hovorí: "Ľudia všetkých vrstiev všade na svete sa už dávno veľmi sťažovali na veľkú nemravnosť a divý život tých kňazov, ktorí nemohli dodržať cudnosť. S týmito ohavnými hriechmi to už dostúpilo do vrcholu. V snahe vyhnúť sa tomuto hnusnému a veľkému pohoršeniu, smilstvu a inej nemravnosti, niektorí naši  kňazi sa oženili. Zdôvodňujú to tým, že ich k tomuto kroku pohla a doviedla veľká tieseň svedomia. Veď Sväté Písmo jednoznačne svedčí, že manželstvo je od Boha ustanovené, aby sa tak vyhlo smilstvu, ako hovorí Pavel v 1. liste Korintským 7,2: Lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou." Práve preto nie je správne žiť v celibáte podmienkou, ako je to v rímskokatolíckej cirkvi. Cirkevné dejiny hovoria o rôznych prípadoch, kde sa celibát nedodržiaval a pošpinilo sa meno celej Cirkvi. Veď aj apoštol Peter, ktorého rímska Cirkev pokladá za prvého pápeža a Kristovho nástupcu, bol ženatý a tak isto aj prví pápeži. Celibát bol v Cirkvi zavedený pápežom Gregorom VIII v 9. storočí.

            Tak isto je celibát podmienkou aj pre tých, ktorí vstupujú do kláštora a do rehoľného spôsobu života a v Cirkvi dajú sľuby, medzi ktorými je aj sľub čistoty. V knihe Kazateľ sa uvádza: "Ak dáš sľub pred Bohom, nemeškaj splniť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, akoby si mal sľúbiť, a nesplniť" (Kaz 5, 3-4). Naozaj sa vhodne žiť s čistým svedomím a tak, ako je to dané. To isté platí aj pre kňazov v Cirkvi.

            Evanjelická cirkev je v tomto slobodnejšia a preto sa smú kňazi rozhodnúť dobrovoľne pre celibát a život zasväteným Pánu Bohu.

            Najvhodnejším spôsobom a úmyslom je žiť tak, ako je to človeku zhora dané a nejsť proti prúdu žiadostiam. Výhodou je teda to, že kňaz je bez obmedzenia na kohokoľvek zo svojej rodiny dostupný k svojim ovečkám v zbore. Nevýhodou kňazského celibátu je to, že kňaz potom telesne trpí, keď vie, že nemá zvláštny dar zdržanlivosti v sexuálnej oblasti a myslí si, že celibátom získava väčšiu svätosť pred Bohom.

            

27 Komentáre k “Pozitíva a negatíva kňazského celibátu

  1. No, tak teda, duchovny, ktory povazuje vlastnu manzelku a deti za obmedzenie a pritaz a neberie na ne -najma na deti – ohlad, musi byt vskutku "uzasnym" prikladom komunite.

    1. lubo batka st

       Ponechám nateraz oveľa závažnešie veci – napr.učenie o ospravedlnení ako vec základnú – a tiež  iné.

       Iba odpoveď na Vašu otázku: Píše sa o tom v knihe Dr.Ant.Wallensteina O.F.M-"Katechizmus kresťanskej dokonalosti"

                                                     /peložili a upravili Bratia  Najsvätejšej Sviatosti – Vyd. Olomouc 19OO.

           "Ot.č.227(str.117) Ktoré povinosti ukladá rehoľníkovi sľub čistoty?

                Sľub čistoty ukladá reh.dve povinnosti,a to: 1.aby s a varoval všetých hriechov proti 6.a 9.prikázaniu

                                                                                  2.aby nevstúpil do manželstva  /slov.preklad/

            V poznámke vysveľuje o.i." Slavný slib činí manželství hříšním i neplatným" . (  -!?)- str.117.

           " 228. Koľko hriechov by sa dopustil rehoľník, keby hrešil proti čistote?

                       Kdyby řeholník hřešil proti čistotě., dopustil by se dvou, nebo i tři hříchu,a to:

                        1.Proti Božím přikázaním (6. a 9.)

                         2.svatokrádeže pro porušení slibu,

                         3 a dal -li by svím hříchem někomu pohoršení, i hříchu proti blíženecké lásce."   – str.117

            

               Reformačný postoj ECAV a Symb. kníh je :-pápežský zákon o nutnom ,t.j. vynútenom celibáte pre kňazov  je

      1. proti Božiemu prirodzenému- stvoriteľskému zákonu 2. proti svedomiu 3. proti Ježišovmu prikázaniu: Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!- Ak niekto má dar "nemať ženu", nech žije bez ženy,( to sa deje  napr. aj v ecav..).a rovnako posvätné je, ak ktokoľvek žije v kresťanskom  manželstve, podľa B.prikázaní- (obaja čisto, bez zásluh, s vedomím- "neužitoční služobníci sme"…)

      Pokoj Vám!

             

                       

                    

       

      1. Znovu ďakujem.

        Skutočne, preberať tu učenie o ospravedlnení by bolo aj značným odbočením od témy.

        Ten katechizmus je teda z roku 1900? Potom sa nečudujem, že som sa s takýmto rozdelením nestretol. Narodil som sa 18 rokov po ukončení 2. vatikánskeho koncilu. Takže som vyrástol v atmosfére pokoncilovej cirkvi a v nej už nedominuje natoľko právnické zmýšľanie. Možno v niektorých spoločenstvách to ešte prežíva, ale je to okrajové. Aspoň podľa mojich skúseností.

         Reformačný postoj ECAV a Symb. kníh je :-pápežský zákon o nutnom ,t.j. vynútenom celibáte pre kňazov  je

        1. proti Božiemu prirodzenému- stvoriteľskému zákonu 2. proti svedomiu 3. proti Ježišovmu prikázaniu: Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!- Ak niekto má dar "nemať ženu", nech žije bez ženy,( to sa deje  napr. aj v ecav..).a rovnako posvätné je, ak ktokoľvek žije v kresťanskom  manželstve, podľa B.prikázaní- (obaja čisto, bez zásluh, s vedomím- "neužitoční služobníci sme"…)

        Nie je mi jasné, či to píšete kvôli mne, alebo kvôli prípadným čitateľom diskusie.

        Ja si nemyslím, že nutný musí byť vynútený. Každý, kto sa rozhoduje pre cestu kňazstva v RKC vie, že je tam celibát. Ak ho Boh nepovoláva aj k zdržanlivosti, tak nemá čo skúšať sa na ňu vydávať. Ján Pavol II. na to upozornil v Pastores dabo vobis 36, keď hovorí o tom, ako Božiu milosť, Božie povolanie nemožno nijako vynútiť ani nahradiť ľudským rozhodnutím.
        Ratzinger zase v Soľ zeme povedal, že kandidát k tomu nemá pristupovať tak, že "chcem byť kňazom, nuž to dajako so sebou povlečiem" alebo "aj tak nemám s dievčatami veľa do činenia, neskôr to dajako zvládnem".

        Spojenie "pápežský zákon" sa mi tiež ktovieako nepozdáva. Ako som už spomínal, celibát bol vyzdvihovaný v prostredí cirkvi oddávna. Prvý koncil, ktorý prikázal kňazom sexuálnu zdržanlivosť bol miestny koncil v Elvíre (Španielsko) okolo roku 305. Samozrejme, prvý z tých, ktorých dokumenty sa zachovali. Už som spomínal koncil v Kartágu. Podvrátenie vymenováva 7 koncilov, ktoré zakázali kňazom ženiť sa a všetky sú lokálne, ani jeden nie je Rímsky. Všeobecné zavedenie kňazského celibátu v Západnej cirkvi teda nie je nejaký vrtoch pápežov, ale dôsledok istého vývoja (Či ho už považujete za pozitívny, alebo negatívny, je na Vás).

        Zaujíma ma jedna vec: Podľa čoho má kresťan rozlíšiť, či má dar zdržanlivosti? Myslím, že to je dosť dôležitá otázka.

        Marana tha!

        1.  Nechcem sa miešať do odbornej diskusie, ale keď to tak počítam, tí Bratia najsvätejší si to veľmi zľahčujú s možným dvoj , či trojnásobným hriechom. Tan katechizmus by bolo treba doplniť nasledovne:

          4.-hriech proti vlastnému telu, ktoré urobil telom súložnice

          5.-hriech proti žene, ktorej spasenie ohrozil

          6.-hriech proti jej manželovi ( ak je nevydatá, tak proti rodičom rodičom, ktorým ostane na krku)

          7.-hriech proti dieťaťu, ktoré počala (ak použila antikoncepciu a nepočala –  platí to isté)

          Nedá sa vylúčiť ani hriech napr. proti poštárovi, ktorého rehoľník prinúti nedobrovoľne si zväčšiť rajón…Aja jáj, je to prúšvih jak Brno!

           

          1. misko

            Podľa mňa sú Vami uvedené hriechy zahrnuté v tom vyjadrení, že ide o hriech proti 6. a 9. prikázaniu. Stačí ho len chápať komplexne.

            Marana tha! 

          2. tabak

             Milý miško, nie ja, ale toti bratia začali sa piplať a vypočítavať – ja som iba ukázal na zbytočnosť takej cesty. Na peklo staší zhrešiť raz!

                                         Ale viete, aký je naúčinnejší  spôsob  bratov celibátnikov prekonať pokušenie?

          3. misko

            "Had ma naviedol!" Oni začali. Mňa nezaujíma nejaký vinník :)))

            Niektorým ľuďom vyhovuje škatuľkovanie a presné zadeľovanie vecí. Ale myslím, že to môže byť prekážkou v dozrievaní.

            No, o nejakých spôsoboch viem, ale predpokladám, že Vy máte pripravenú nejakú humornú odpoveď a moja seriózna reakcia by to mohla pokaziť, tak nech sa páči, napíšte to svoje.

            Marana tha!

          4. tabak

             Je to: druhý diel  Kámasutry.

          5. misko

            Neviem, koľko má Kámasutra dielov ani s ich obsahom nie som podrobnejšie oboznámený.

            Marana tha!

          6. tabak

             I.diel- Kámasutra

             II.diel- Sámsasutra

            III.diel- 100 spôsobov ako milovať Sovietsky zväz /Pre mladších: Sojuz nerušimych respublik svobódnych…)

                        

          7. misko

            Viete, nerád si v ekumenickom dialógu domýšľam veci. Stáva sa, že niekto robí predčasné závery, myslí si, že vie, čo ten druhý myslí a pritom sa mýli. A potom vznikajú nedorozumenia a rozdelenie sa utvrdzuje či prehlbuje.

            Tak sa radšej opýtam: čo je obsahom Sámsasutry? Z názvu by sa dalo čosi vyvodiť, ale výsledok mi pripadá prílíš plytký. A tak v nádeji, že odhalenie pravdy prinesie čosi hodnotnejšie, Vás prosím o odpoveď.

            Marana tha!

  2. lubo batka st

     Dôvodov je viac. Ak sa spomínajú koncily a cirkevné snemy, treba povedať, že  staré kánony -pred pápežom Gregorom – nezakazovali manželstvo, ani nerušili uzavreté manželstvá (viď Obranu AV XXIII.čl. ,33/ Aj tridentský koncil ponechal túto vec na rozhodnutí pápežovi a vieme, ako rozhodol!

         Neobstojí pre obhajobu ľudského zákona o povinnom celibáte kňazov najmä  uvedený text M 19.12- 13.

        Jednoduhco už preto nie, že tu Ježiš nehovorí o askéze, ani o čistote, a už vôbec nie o väčšej svätosti pred Bohom,  ale o schopnosti, či neschopnosti manželského spolužitia!

        Hovorí najskôr o dare. To sú tí, " ktorí sú neschopní manželstava, lebo sa tak narodili zo života matky".  (Ak by takí vstúpili do manželstva, bolo by to proti Bohu)

         Druhí neschopní manželstva sú tí ,, ktorými takých urobili ľudia". (napr. rodičia, alebo niekto iný násilne). 

         Tretí , ktorý sa neschopnými manželstva-  "urobili sami pre kráľovstvo nebeské". Ak  sa niekto sám dá vykastrovať, je to trvalá neschpnosť.  Tak to urobil kedysi napr.cirkevný otec Origenes. Neskôr to ľutoval.  

           Ale horieť vášňou ,trpieť, či  "zápasiť" , a  potom spravidla aj podľahnúť v "nerovnom boji" – venujúc sa  rôznym úchylkám, alebo obcovaniu s kuchárkou, či sestrami v zbore – nie je neschopnosť! (neschopný manželstva )

         

        Na druhej strane, aj rozhodnutie pre manželstvo má byť  jednoznačné,  nezvratné . A ak aj tu niekto trpí – to ešte neznamená, že týmto utrpením získava väčšiu svätosť pred Bohom.

         

               Pokus nejako obhajovať pápežské zákony a omyly nevidím ako dobrý a rozumný dar ku  blížiacej sa Pamiatke reformácie, nehovoriac o hanbe a potupe všeobecnej cirkvi, ktorú jej nielen v minulosti , ale dnes ešte viac prináša. 

              Pokoj vám!

             

     

                      

    1. Ivan Lukáč

           Pokoj Vám brat Batka,

      chcem reagovať na Vašu reakciu k môjmu článku o kňazskom celibáte. Ako evanjelik vôbec nezastávam pápežské zákony a ani ich nevyzdvihujem nad rámec. V mojom článku som podal obraz, ako sa na celibát pozerá rímskokatolícka cirkev. A poukazujem aj na pohľad evanjelickej a. v. cirkvi. 

           Je pravdou, že slová Pána Ježiša nie sú v tomto prípade použité správne. Môžeme povedať, že podali nesprávnu exegézu a vysvetlenie. 

            Verím, že aj dnes Pán Boh obdaril ľudí špeciálnym darom zdržanlivosti, ktorí majú slúžiť celým svojim životom jedine Kristovi Pánovi.

       

    2. Ak sa spomínajú koncily a cirkevné snemy, treba povedať, že  staré kánony…

      Ku koreňovému príspevku som sa neplánoval vyjadriť, hoci by sa dalo. Ale keď sa tu objavila aj Vaša reakcia, pán Batka, tak už čosi napíšem.

      Keď hovoríte o tom, ako neboli manželstvá (doplním dôležité upresnenie: diakonov, kňazov a biskupov) zakazované, alebo rušené v dávnych dobách, tak ja hovorím, že treba povedať, že od dôb ranej cirkvi bol celibát vysoko hodnotený a vyzdvihovaný. (Kto chce, tak si môže vyhľadať patristické komentáre aj k Mt 19,12-13 a aj k iným textom, ktoré hovoria o zdržanlivosti a bude to mať čierne na bielom. Keďže u nejedného cirkevného otca sa dočítate aj o väčšej záslužnosti zdržanlivého života, tak čítanie je iba na vlastné nebezpečenstvo!) A hoci celibát nebol od začiatku uzákonený, bol považovaný za čosi vyššie a vznešenejšie. Dokonca aj Luther vo veľkom katechizme hovorí o vysokom nadprirodzenom dare zachovať čistotu mimo manželstva a Melanchton v Apológii, že panictvo je vyšší dar ako manželstvo. (Ap XXIII,38) Akosi sa však túžba a úcta k tomuto daru vytráca. Ale to asi nie je nič zvláštne, veď sa vytráca aj úcta k manželstvu. :-/

      Zaujímavé je podotknúť, že napr. koncil v Kartágu nezakázal manželstvá kléru ani ich nerušil, ale vyžadoval od diakonov, kňazov a biskupov sexuálnu zdržanlivosť. Dokonca to konciloví otcovia považovali za učenie apoštolov a starodávnu prax. Nájdete to aj na http://www.newadvent.org/fathers/3816.htm v kánonoch 3, 4, 25 a 70.

      Spomínate Obranu AV. Možno sa v nej neviem orientovať, ale čo mám ja Symbolické knihy, tak tam Ap XXIII, 33 začína: "Tieto výpovede dokazujú…". Toto ste mysleli? Ako to súvisí s koncilmi?

      Odkiaľ máte, že Tridentský koncil ponechal rozhodnutie pápežovi? Veď na 24. zasadaní bola anatemizovaná mienka, že by klerici alebo rehoľníci po slávnostných sľuboch mohli uzatvoriť manželstvo a že by bolo platné napriek cirkevnému právu a sľubu. A keď už na predošlých konciloch bol celibát zavedený a jeho porušenie sankcionované, tak je pravdepodobné, že Trident to potvrdil na 25. zasadaní v dekréte o reforme, kapitola xiv, kde hovorí o tom, ako postupovať pri klerikoch, ktorí žijú s konkubínami. Neviem, ak Vy máte údaje o tom, že rozhodnutím bol poverený pápež, tak by ma celkom zaujímalo, kde to je uvedené. Nech si doplním vedomosti.

      S takým vysvetlením, aké k Mt 19 podávate Vy, som sa ešte nestretol. Nevnímam ho ako presvedčivé a to z viacerých dôvodov. Ale to nevadí, každý môžeme mať svoj pohľad. Alebo to môžem podať slovami Ivana Lukáča: podali ste nesprávnu exegézu a vysvetlenie :))

      A kde sa hovorí o tom, že Origenes neskôr svoje rozhodnutie ľutoval?

      Samozrejme, že na záslužnosti našich skutkov sa evanjelici a katolíci nezhodujú.

      Ale keď niekto hovorí o hanbe a potupe cirkvi, ktorou – ak to správne chápem – má byť povinný celibát, to sa mi nepáči. Ako keby neexistovali kňazi, ktorí ho žijú s láskou k Bohu aj blížnym. Je to voči nim dosť kruté, keď oni sa snažia a pracujú na vinici Pánovej, ale nikto ich nechváli, ešte sú aj terčom podozrení, že majú nejaké skryté úchylky.

      Pokoj aj Vám. 

      1. mustafa

        Pravoslavie, ktore je (asi bez debaty) blizsie stavu vseobecnej cirvki z prveho tisicrocia ako RKC, nema s manzelstvom knazov problem. Zaroven ma jasne urcene, ktore ulohy a posty a su vhodne pre zenatych a nezenatych knazov. Viac menej to maju podobne aj uniati.

        Ale ak mam povedat pravdu, sposob, ako detailne a intenzivne sa RKC predstavenstvo zapodieva sexom, mi pripada skor ako posadnutost. Dalsie komentare si radsej odpustim. 🙂

  3. kolarovsky

    1 Timothy 4:1  Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, 2  pokryteckých, falošných učiteľov, ktorí majú biľagované svedomie,
    3  zabraňujú ženiť sa (a prikazujú) zdržiavať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril, aby ich s ďakovaním požívali veriaci a tí, čo poznali pravdu. 4  Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré, a nič nie je na zavrhnutie, čo ľudia prijímajú s ďakovaním,
    5  lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou.

     

      1.  Vzťahuje sa práve na povinný celibát. K tomu patrí ešte aj tá pravda, že – telesné cvičenie álo osoží, ale nábožnosť je užitočná na 

        všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život.  A aké prisľúbenie Božie  má celibát? Iba to, že málo osoží.

        1. Argumentovať tým textom z 1 Tim proti kňazskému celibátu je ešte prijateľné u martina78, ktorý nemá teologické vzdelanie. Ale môj dojem je, že pán Kolarovský je evanjelický farár. Neviem, ako vy, tabak, či máte teologické pozadie, alebo nie.

          Viem, že to máte aj v Augsburskom vyznaní, ale už nie sme v 16. storočí, či áno?

          Celibát nie je telesné cvičenie. Keď ho beriete iba tak, tak naň môžete aplikovať tento veršík. Ale ak o celibáte hovoríme ako o vzdaní sa ženy pre nebeské kráľovstvo, tak je to omnoho viac ako nejaké cvičenie. A potom nájdete aj prísľub v Lukášovom evanjeliu: Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.

          Marana tha!

          1. lubo batka st

             Br.zn.misko- vyššie uviedol slová P.J.Kr.  u Lk 18, 29- 3O, ako slová zasľúbenia  údajne  pre celibát, t.j. bezženstvo kňazov.

            Čo však v skutočnosti hovorí Pán?

            Hovorí o určitom "zisku" už v tomto veku – ale najmä o zasľúbení večného života v budúcom veku. (Získa ho ľuďom On , ako o tom hovorí v nasledujúcich veršoch 18,31-34, s poukazom na jeho ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. Vtedy učeníci ešte "nechápali, čo hovoril".)

                 Ten zisk a Dar je zasľúbený tým, ktorí dajú KB a Jeho Kráľa na prvé miesto vo svojom živote, aj za prípadnú cenu opustenia toho, čo je inak dobrým a veľkým Božím darom. Všimnime si teda tieto dary, ktoré v určitej situácii môže a má  každý učeník a nasledovník  Ježiša Krista  dať "na druhé", alebo aj tretie miesto vo svojom živote. 

                Ako prvú vec spomína PJK: dom!  Ak niekto dom,( či iný majetok) , môže ho darovať, alebo obetovať pre veci KB.

            Ak pod slovom dom chápeme domácnosť , môže ju "opustiť". Ak dom, či domácnosť nemá, ako ju nemal ap.Pavel, je "slobodnejší", jeho cesta je ľahšia.

            2. Aj žena musí ísť neraz pre veci KB "na druhé miesto." Ale najskôr ju musí človek mať, ergo, musí byť ženatý, byť s ňou jedno telo, aby bolo možné hovoriť o tom, že aj žena sa dostáva na druhé miesto. (evanj.farári a najmä manželky farárov vedia o čom to je…Už ani nehovorím napr. o tých ev.farároch a ich ženách a deťoch,keď oni trpeli v komunistikom väzení) Ježiš tu však nič  nehovorí o celibáte. Ani ho nenariaďuje, ani ho neodporúča. Hovorí zjavne práve o ženatých! Totiž:

                 Ten, kto žije v celibáte , ženu nemá, ergo:  nemusí a nemôže ju ani opustiť ! Toto môže urobiť práve ten, kto je ženatý. 

                 To isté platí aj o opustení detí , kotré PJ spomína ďakej. (Ak niekto žije v celibáte nemá spravidla ani deti a – je mu ľahšie…)

                  Podobne nie každý má bratov (resp.sestry), alebo rodičov. Ide o situáciu, ak ich nasledovník JK má a ak je súčasne nutné urobiť zásadné rozhodntie. Ide o zasľúbenie /prisľúbenie / pre tých, ktorí  mali dom, ženu, deti, rodičov, rodinu-a "opustili ich pre KB, nie pre tých, ktorí tieto dary nemali a pre "nastalé ťažkosti" sa ich tak vzdať nemuseli!

               Učeníctvo stojí mnoho – veď  priamo až o nesení kríža hovorí PJ  v podmienkach učeníctva  aj u LK 14,25-27.

               "Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom". – Aj tu ide o to, že môže nastať situácia (môže, ale nemusí) že rodina: otec, matka, žena, deti, bratia –  sa môžu, ba musia dostať na "druhé miesto",  keď ide o Krista a KB, ako najvyššiu hodnotu. 

                   Treba si v tomto súvise uvedomiť, ako to( -napr.) "opustenie rodiča",  a vernosť v nesení kríža má vyzerať. Príkladom je Kristus: Išiel na smrť kríža v poslušnosti Bohu, Otcovi – a matku opustil.!!  Nezabudnime, čo urobil súčasne: v skutočnsoti ju zveril do opatery Jánovi: "Ajhľa tvoja matka!" Aj Petra tvrdo napomína (jeho postoj má v nenávisti !)- "Choď mi z očú satan!"- ale nie pre jeho manželku! Po vzkriesení mu obnovuje poverenie, ale prepustiť manželku mu Pán nikdy neprikázal. 

                  Ak má niekto dar žiť bez ženy, nech je bez ženy, najmä, "pre nastávajúce ťažkosti", ako to formuloval ap.Pavel.  Každý si "má spočítať náklad"  na "stavu veže", alebo na "vedenie vojny",  hovorí Ježiš ďalej u Lk 14,28-33!.  Preto ľuďmi prikázaný celibát ako povinný celibát je nesprávny. O tomto od začiatku hovoríme spolu s  A.V.

            Pokoj Vám!

                

             

          2. misko

            Ďakujem za odpoveď, pán Batka. Som rád, že tu prebieha vecná diskusia. Najskôr by som rád vypichol veci, v ktorých spolu súhlasíme.

            Ježiš je ten, kto nám získal večný život. Nepochybne.
            Tiež je jasnou vecou, že spomínané osoby a veci sú dobrým Božím darom. Viacerí sme si tu vedomí, že sa objavovali bludy, ktoré tvrdili, že telo a hmota sú zlé. Odmietali manželstvo, jedlá rôzne delili na tie, ktoré sa majú a ktoré sa nemajú jesť. Či to boli rôzne gnostické odnože v prvých storočiach (na ktoré zrejme poukazoval 1 Tim 4,1-5), manichejci v Augustínovej dobe či albigenci/katari v dvanástom storičí, Katolícka cirkev takéto tvrdenia odmietala (viď. sv. Ignác Antiochijský, sv. Augustín, sv. Dominik Guzmán…). Manželstvo, právo na majetok a pod. sú hodnoty, ktoré sú od Boha a treba ich ochraňovať.
            Istotne platí aj to, že v prípade, že sa proti sebe nejakým spôsobom stavajú tieto dobré, ale predsa len stvorené skutočnosti a Nebeské kráľovstvo, tak má kresťan uprednostniť to druhé. Kráľovstvo Božie a jeho Kráľ musia byť na prvom mieste u každého veriaceho.

            Dalo by sa hľadať a rozpitvávať to aj ďalej. Ale takto v stručnosti stačí.

            Za zmienku stoja aj rozdiely.

            Len ako poznámku na úvod by som povedal, že ja nezvyknem uvažovať v intenciách "prisľúbení". Na to, aby sa niekto rozhodol pre celibát stačí túžba nasledovať Krista aj čo do spôsobu života. A Kristus bol celibátnik. Ak sa niekto cíti k niečomu takému povolaný, tak je to dostatočný dôvod a nejaké prisľúbenia sú vedľajšie. Tabak hovoril o prisľúbeniach, tak ma napadli verše, ktoré som uviedol.

            Vy ste Lk 18,29-30 spojili s nasledujúcimi veršami, kde je predpoveď utrpenia. Neprijímate možnosť, že by sa niekto mohol slobodne rozhodnúť, pre manželstvo alebo celibát. (ak Vám dobre rozumiem – predtým ste totiž písali, že kto má dar zdržanlivosti, tak sa nesmie oženiť, lebo by to bolo proti Bohu) Opustiť človek môže iba niečo, čo už má. Tak to vysvetľujete Vy a taký prístup som postrehol aj v Apológii v texte o mníšskych sľuboch, ak sa nemýlim.

            Na druhej strane ja by som Lk 18,29-30 naviazal skôr na Petrove slová "Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou." (v. 28). Tiež mi pripadá ako vhodné brať to ako určitý celok s ďalšími predchádzajúcimi veršami (18-27), kde Ježiš stretol popredného muža, ktorý sa ho pýtal, čo má robiť, aby bol dedičom večného života. Ježiš poukáže na prikázania a potom ponúka možnosť vzdať sa majetku a nasledovať ho v chudobe, čo muž odmietne.

            Možno viete, že v Západnej tradícii sa rozlišujú prikázania a rady. Nachádzame to už v Hermovom pastierovi (2. stor.), u Augustína (dielo by Vám mohlo byť známe: De bono viduitatis, odvoláva sa naň totiž Melanchton v AV XXVII), tuším som to čítal aj kdesi u Hieronyma, ale už sa nepamätám. Vinulo sa to históriou tejto myšlienkovej oblasti. Človeku sú rady ponúknuté, prikázania nariadené.

            Ak Vám dobre rozumiem, tak aj Vy, aj Melanchton v Ap XXVII uvažujete o opustení vecí a osôb, ktoré sa môže udiať iba v prípade, že niekto tieto veci vlastní, alebo má k osobám fakticky existujúci vzťah. Ani u jedného z vás som nenašiel náznak toho, že by bolo možné niečo opustiť v úmysle, opustiť to srdcom.
            To je vcelku zvláštne. Veď aj v prípadoch, keď sa ľudia pri prenasledovaní pre Krista vzdajú radšej manželky, rodiny, či majetku, ako by sa vzdali viery, je dôležitejší ich úmysel ako skutočnosť, či boli tieto vzťahy reálne preťaté. Ak bol človek ochotný kvôli Kristovi vzdať sa niečoho, ale nedošlo k tomu, tak je to naplnením toho, že má Krista milovať viac ako ženu, deti atď. A ak niekto aj príde o manželku, ale nesúhlasí s tým a obviňuje Boha, tak ťažko hovoriť o nejakom vzdaní sa pre Božie kráľovstvo.
            Takže v jadre veci je postoj človeka, jeho vnútorná dispozícia. A nie skutočný stav jeho vzťahov. A keď uvažujeme týmto spôsobom, tak môžeme hovoriť aj o tom, že sa niekto vzdáva domu, manželky, detí, ktoré ešte nemá, ale môže v budúcnosti mať. A takýmto spôsobom sa manželky vzdávajú celibátnici a môže sa na nich aplikovať Lk 18,29-30.

            Okrem toho sa mi zdá, že nejako zabúdate na skutočnosť, v ktorej Peter žil. Peter hovorí, že apoštoli opustili, čo mali a išli za ním. Peter sa nevzdal manželky alebo bývania kvôli tomu, že by bol prenasledovaný. Ježiš ho povolal a on išiel. Podobne iní apoštoli. Koniec-koncov o Petrovom vzťahu s manželkou nevieme nič. Vieme, že niekedy nejakú mal, keďže Pán uzdravil jeho testinú. Ale ako vyzeral jeho manželský život počas putovania s Ježišom a potom, o tom máme nejaké správy? Akurát tu vidíme to jeho vyznanie: My sme opustili, čo sme mali a išli za tebou. A Ježiš hovorí, že každý, kto opustí atď.

            Samozrejme, že treba zabezpečiť rodinu. Ale snáď z cirkevnej histórie viete, že v prvých storočiach bola aj taká prax, že keď sa muž stával klerikom, tak prestával manželsky žiť so svojou ženou a ona k tomu musela dať súhlas. Alebo sa stávalo, že sa manželia dohodli a vstúpili do kláštorov a podobne. Rozšírme si – všetkých vás prosím – trochu obzory.

            Nakoniec – hovoríte o akomsi prikázanom celibáte. Kto Vám prikázal celibát? Asi nikto, predpokladám. Prikázal celibát niekto mne? Veru nie. Myslím, že už som spomínal, že ak sa niekto rozhodol pre kňazstvo v RKC, tak vedel, že je s tým spojený celibát. A tak ak sa rozhodol pre jedno, tak sa rozhoduje pre druhé. A toto rozhodnutie nemá byť postavené na ničom inom, ako na Božom povolaní a teda dare.
            Nikto nie je (resp. nemá byť) do kňazstva nútený a nikto ani nemá právo na vysviacku, že by sa jej mohol dožadovať a tváriť sa, že ho niekto do celibátu núti.

            Marana tha!

          3. lubo batka st

             "A toto rozhodnutie nemá byť postavené na ničom inom, ako na Božom povolaní a teda dare".

                 Povolanie k službe Pánovi JK je darom / vnútorným povolaním/ a povolaný má a môže sa rozhodnúť. Pán môže povolať neženatých i ženatých, schopných manželstva , ale aj neschopných manželstva. Pre Ježiša Krista, ako Pána Cirkvi , ako Kráľa kráľov a Pána pánov nebol a nie je celibát podmienkou učeníctva, ani apoštolstva, ani nasledovania v akomkolvek inom úrade. On je a zostáva Pánom Cirkvi. Všetky ostatné zákony cirkvi musia a majú byť "kompatibilné" s Jeho vôľou a podmienkami .

               Znovu opakujem ako príklad povolanie apoštolov a medzi nimi aj Petra, pôsobiaceho  o.i.aj v Jeruzaleme, spolu s ostatnými "stĺpmi"  –  a neskoršieho rímskeho biskupa a mučeníka. Práve vtedy/ako mučeník/ sa – dal opásať a opustil všetko – aj ženu,manželku.

            Ak prvotná apoštolská cirkev a potom celých prvých 11 storočí – do vyššie uvádzaného lateránskeho koncilu v r.1139  rkc. celibát neukladala ako podmienku kňazstva- je práve ten, kto ho zvolal, riadil a kto hlasoval ako učastník koncilu a samotný koncil ako taký -je ten, kto začal zakazovať a zakazuje manželstvo kňazom a biskupom. Práve ono koncilné uznesenie je tým zakazujúcim, na "ktorého" sa tak vehementne pýtate.

                 Píšete o Petrovi: "Niekedy nejakú mal…Máme o tom nejakí správy?"

               Ignorujete samotný fakt, že Kristus ho povolal ako ženatého a žiaden celibát ani jemu, ani ostatným neuložil. Nerobil to ani ap.Pavel . I keď nám všeličo odporúčate študovať, skúste si prečítať , čo o tejto veci hovorí ap.Pavel: Či nemám právo brať so sebou sestru – ženu, ako aj ostatní apoštolovia, aj bratia pánovi, aj Kéfas?-  /1 Kor 9,4-5/

                  Milý pán brat zn.misko – 1.list Kor. bol napísaný okolo r.57 (cca) a aj ostatní apoštolovia aj bratia pánovi  a aj Kéfas -t.j.PETER majú  so sebou ženu.  Vy staviate pápeža a koncily nad JK  apoštolskú prax a to je "problém" a tragická chyba…

                 2.ad."predtým ste totiž písali, že kto má dar zdržanlivosti, tak sa nesmie oženiť, lebo by to bolo proti Bohu" .

                   Skutočnosť je taká , že ja som hovoril a písal o neschopnosti /a schopnosti/ manželstva:"to sú tí, ktorí sú neschopní manželstva, lebo sa tak narodili zo života matky." !! Nuž – vecnosť aj ja oceňujem…

               Pokoj vám"

          4. misko

            Znovu ďakujem za odpoveď.

            OK, povolaný má a môže sa rozhodnúť. Ale služba nezávisí iba na ňom a Kristovi, má do toho čo povedať aj Cirkev. Keby to tak nebolo, tak by Pán nielen človeka povolal, ale ho aj priamo ordinoval bez účasti Božieho ľudu. A tak to nefunguje. Evanjelická teológia tuším rozlišuje medzi vocatio interna a externa. Ale nikdy som sa tým bližšie nezaoberal.

            Vzhľadom na svedectvo Písma si myslím, že celibát je kompatibilný s vôľou Pána.

            Podľa mňa Peter opustil všetko skôr ako až pri mučeníckej smrti. Sám to hovorí v Mt 19,27.

            Čo sa týka II. lateránskeho koncilu (1139), tak znovu poukážem na to, že to rozhodnutie neprišlo ako blesk z jasného neba. Jeho siedmy kánon sa odvoláva na predchádzajúcich pápežov Gregora VII. a ďalších. I. lateránsky koncil (1123) tiež zakázal klerikom žiť so ženami. A zase IV. lateránsky koncil (1215) hovorí súhlasne o kňazoch, ktorí vzhľadom na miestne zvyky majú manželky. Takže skutočnosť bola pestrejšia. Spomínal som už vyššie staroveký koncil v Kartágu. A bolo by možné uvádzať ďalšie príklady. Ale má o to niekto záujem? Každopádne nazdávať sa, že 11 storočí žiadny celibát nariadený nebol a potom niekto odrazu manželstvo kňazom zakázal, je omyl.

            K Petrovi a Pavlovi. Samozrejme, že poznám text, na ktorý ma odkazujete. Uvažoval som, že ho spomeniem vo svojom predošlom príspevku. Veď on vôbec neprotirečí tomu, čo ja hovorím, skôr naopak. Pavol hovorí o tom, že aj on má právo brať so sebou ženu, ako ostatní apoštoli. A pritom vieme, že Pavol nebol ženatý. Takže so ženou, ktorú sebou berie, manželsky nežije. A ak aj ostatní apoštoli, Pánovi bratia a Kéfas žijú so ženami, ktoré sebou berú, ako Pavol, tak potom žijú v sexuálnej zdržanlivosti.
            /Mimochodom, nielen apoštoli so sebou mali ženu. Aj Pána Ježiša sprevádzali ženy a vypomáhali mu zo svojich prostriedkov (Lk 8,2-3; Mt 27,55; Mk 15,40-41). Ale to neznamená, že mal Pán manželku./
            Preto som hovoril o tom, že nevieme, ako vyzeral Petrov manželský život z Písma. Vieme, že mal testinú (Mt 8,14), že opustil všetko (Mt 19,27), že so sebou brával ženu-sestru (1 Kor 9,5). Na základe týchto textov nemôžeme stopercentne uzatvoriť, či žil po povolaní do Pánovej služby zdržanlivo, alebo nie.

            To, že vidíte môj postoj k celibátu a katolíckej náuke ako tragickú chybu, je vec uhla pohľadu. Pre mňa to nie je stavanie niečoho nad, ale rozvinutie čohosi. A to vidíme už v Písme. Pán povolal do apoštolského zboru kdekoho. Koľkí apoštoli by spĺňali kritériá, ktoré neskôr na biskupov a diakonov kladie v listoch Títovi a Timotejovi Pavol?

            ad 2.: Čo ale znamená tá schopnosť/neschopnosť manželstva? Už od patristických dôb to bolo často spájané s dobrovoľnou zdržanlivosťou. Samozrejme to ovplyvňuje moje chápanie aj Vašich vyjadrení, ktoré vychádzajú z iného myšlienkového rámca. Ak som Vám neporozumel, tak si veľmi rád nechám Váš názor vysvetliť. Ďakujem.

            Marana tha!

Komentovať