Vôľa k dobrému a ľudská sila
R 7,14-25:
”Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale aj som telesný, predaný hriechu.(15) Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. (16) A keď konám čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. (17) A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. (18) Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. (19) Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. (20) Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. (21) Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. (22) Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, (23) ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch.
- Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? (25) Vďaka za to Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu”. Amen.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pred týždňom sme si v našej obci pripomenuli 170.výročie vystúpenia evanjelickej štúrovskej mládeže formou divadelnej hry, ako prvé “Slovenské národné divadlo v stolici Nitranské” .
K organizátorom patril aj náš cirkevný učiteľ Samuel Jurkovič a vtedajší brezovský kaplán Jozef Miloslav Hurban. Možno teda právom povedať, že išlo o akciu, ktorá sa zrodila na pôde našej evanjelickej cirkvi. Všeličo sa spomenulo v súvise s touto významnou udalosťou, ale aj s tým, čo nasledovalo v Sobotišti, na Myjave i v širšom okolí. Aktéri nezožali iba obdiv a vďaku. Bolo to kráčanie po tŕnistej ceste života.
Spomínam to pre jednu dôležitú a základnú vec.
Táto akcia i tie ďalšie, ktoré nasledovali, boli prejavmi živej evanjelicko-kresťanskej viery, ktorá sa dokázala ”činná v láske”.
Viera je vždy: činná. V tom čase služba blížnym bola najdôležitejšia a najaktuálnejšia v oblasti národného sebauvedomovania. V podobe kriesenia národného povedomia, ktoré je znakom osobitného Božieho obdarovania. Navyše, bol to začiatok akcie, ktorá smerovala aj k iným hodnotám. K ukázaniu na ľudskú dôstojnosť, ktorú Pán Boh chce pre všetkých a teda aj pre národ, ktorý nebol “štátotvorný” . Pre národ, ktorý bol navyše aj sociálne hlboko zdeptaný a ponížený a preto sa nemohol rozvinúť do krásy ducha, podľa Pánom Bohom darovaných chariziem! Aj táto spomienka je dokladom toho, že pravá viera je dobrým základom správneho konania. Základom služby lásky k blížnym. Šulekovci, Jurkovičovci, Kolényovci a mnohí ďalší boli a dokázai sa svedkami Pána Ježiša Krista, konajúcimi podľa Jeho prikázania lásky.
K pravej viere patrí však aj miera pravej pokory, skromnosti, a tichosti, bez “nadúvania sa”, alebo hľadania márnej ľudskej slávy.
Nikto, ani náš duchovný otec Hurban a jeho neskoršie akcie , ani mučeníci Šulekovci: Vilko a Ľudovít a ani jeden prave veriaci kresťan si nezakladá na sebe a svojich skutkoch, pokiaľ ide o spásu a budúcu slávu. To sa máme naučiť od apoštolov, skrze zvesť Písem SZ i NZ.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Dnes je pred nami jedno hlboko pravdivé a úžasne pokorné svedectvo z Písma, ktoré nám otvára oči k poznaniu nielen nás a našich blížnych, ale najmä k poznaniu nášho nebeského Otca a Jeho lásky k nám.
Apoštol Pavel tu hovorí o sebe. Hovorí úžasne otvorene, čisto a s lásku k pravde. On, ktorého my bežne menujeme svätým, či Pánom vyvolenou a očistenou nádobou, hovorí o sebe: “Ja som telesný”! Ja som “predaný hriechu”! -Som úbohý hriešnik. To nie je póza, ale hlboké a pravdivé poznanie. “Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím”.(v.15) Zákonu Božieum priznáva že “je dobrý”, aj keď je to práve zákon, ktorý hriech v človeku odhaľuje.
Možno niekto dokáže zakamuflovať a zakryť hriech a prispôsobiť si zákon svojimi kľučkami tak, aby sa ukázal pred ľuďmi ako jeho ctitiľ a plniteľ. Pred ľuďmi sa to môže azda podariť, ale nie pred Bohom! Lenže zákon, ktorý bol povedaný “starým”, totiž vyvolenému národu izraelskému, Pán Ježiš vysvetlil tak, že je jasné, že “všetci zhrešili”! Že nikto sám so seba nemá slávy Božej.
Treba nám počuť jasne, čo hovorí ap.Pavel: ”Viem, totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré”. Človek je hriechom preniknutý skrz – naskrz.Telesnosť človeka je v tom, že my ako potomkovia našich rodičov a starého Adama sme v hriechu narodení a hriech zasahuje konanie, myslenie i cítenie človeka. Aj ľudská láska je preto nedokonalá. Nesie často pečať sebeckosti. Napríklad v chorobnej túžbe po chvále od iných! Pán Ježiš hovorí o tejto túžbe ľudí ktorí chcú, aby bol chválení, neraz aj oslavovaní : “Majú svoju odmenu”( Mt 6,16)…Kto chce, aby ho ľudia chválili, možno to dosiahne, aj keď spravidla iba na krátku chvíľu.
Ak som na úvod uviedol príklad viery a lásky mladých štúrovcov, alebo J.M.Hurbana, vieme, že im nešlo o seba a nejakú svetskú slávu. Skôr je pravdou to, že spolu s Pavlom v pokore vyznávali: ”Lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal!
Túto pravdu poznávame a uvedomujeme si aj my dnes. Ako manželia, ako deti, ako cirkevníci, ako pracovníci na Pánovej vinici, či na poli tohoto sveta…
Deti tohoto sveta sa vedia sami úžasne chváliť. Presviedčajú nás s buldočou vytrvalsťou, akí sú” super”, aký sú “cool”, “svetoví” atď. Apoštol Pavel nás však vedie úplne inak. Pritom však nie je akýsi “flagelant” – človek, ktorý sa chce sám bičovať a týrať, keď hovorí o svojej hriešnosti pred Pánom Bohom. Hovorí to preto, aby ukázal na hriech, ktorý prebýva v srdci, v duši a duchu každého človeka, ale aby súčasne ukázal aj cestu a východisko, ktoré tu pre človeka je a existuje!
Áno, podľa vnútorného človeka, ktorý je Kristom Pánom v Krste svätom znovuzrodený, s radosťou súhlasí s Božím zákonom, a chce ho aj plniť čo najlepšie! Ale vo svojich údoch nachádza aj iný zákon, ktorý bojuje proti tomuto poznaniu. Toto napätie spoznávajúc Pavel v sebe, vedie ho k žalostnému výkriku:” Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti”? (v.24) To je aj naše poznanie a naša otázka.
Bratia a sestry v Pánovi!
Ak by sme boli naozaj dobrí a bez hriechu, nebol by dôvod, aby sme zomierali a prechádzali samotou a údolím smrti.
Na spomínanej slávnosti som bol svedkom zaujímavého rozhovoru. Stretli sa tu dvaja dávni priatelia. “Ako sa máš”? :- pýtali sa jeden druhého. Prvý hovorí: “Chvála Pánu Bohu už dobre! Prekonal som niekoľko operáciíí a ako sa hovorí: utiekol som hrobárovi priam z lopaty…Už je to lepšie”. Druhý hovoril: “Ja sa nemám dobre, som taký nanič” . “Si aj ty chorý” ? – “To nie, ale vieš – bojím sa smrti”. Nastalo ticho. Priateľ mu hovorí: “No ,vieš, všetci tam raz musíme ísť..”. Ale tieto slová jeho priateľa nijako nepotešili…
Tie slová sú obmenou toho Pavlovho výroku: Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti!? Niekto možno bedáka: postavil som si dom, zariadil ho, zabezpečil rodinu, a čoraz viac sa blíži okamih, keď všetko stratím a zanechám! Iný sa teší z pekného konta, niekto zo spoločenského postavenia, niekto z detí a vnúčat – a vždy nanovo príde ten moment, keď človek musí volať v sebe: Biedny ja človek!? Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?
Bratia a sestry, čo teda smieme povedať viac?
Dnešná nedeľa a Božie slovo v nej hovorí: Nezúfaj, ale teš sa! Lebo smieš byť človekom nádeje! Smieš mať radosť v srdci aj keď vieš, že sa príbytok tvojho tela zborí. Smieš byť naplnený pokojom, aj keď vieš, príde chvíľa všekto opustiť a odísť tam, kde sami vidíme iba zánik, zmar a ničotu!
Prečo teda sme a môžeme byť ľuďmi nádeje, radosti a pokoja? Počúvajme tohto hriešneho a predsa ospravedlneného ap.Pavla, ktorý hovorí: “Vďaka za to Bohu, skrze Ježiša Krista, nášho Pána”!
Vďaka za to Bohu! My sme síce podrobení smrti, ale Ten, ktorý nás podrobil smrti, podrobil nás smrti v nádeji. Pán Boh nie je zlovestný démon, ktorý si praje smrť, zmar a zničenie nás, slabých a úbohých hriešnikov! Nie je ako ten zlý démon a škriatok Loktibrada zo slovenskej ľudovej rozprávky, ktorý hovori mocným junákom: ”Varíš kašu, varíš? – ale ju jesť nebudeš, nebudeš !! A aby ich napajedil, ešte dokladá: “Na holom pupku ti ju zjem…”
Bratia a sestry! Tak mnohým sa zdá, že takýto je aj náš nebeský Otec. Že my sami sme si “navarili” plné hrnce a kotle všeličoho dobrého, ale napokon je to všetko márne…lebo Boh je ten, ktorý nám to všetko zoberie.
Boh nás síce smrti podrobil pre hriech, ale podrobil nás v nádeji. (Ef 4,4) Dal sľub, že moc hriechu, smrti i diabla bude zlomená. (1 K 16, 24) A toto On aj vykonal v Synovi. Dokázal sa k svetu a hriešnikom ako láskavý , milostivý a milujúci. On skrze Krista, nášho Pána nám nič neberie, ale všetko dáva! My však ale Ježiša Krista, Záchrancu a Spasiteľa máme poznať, Jemu sa v dôvere odovzať, Jemu patriť, Jemu ďakovať, Jeho chváliť…
Bratia a sestry! Túžime po dobre, spravodlivosti, práve, pokoji, radosti a po láske? Naše túžby naplní Ježiš Kristus. Nie my sami.
Takí junáci nie sme . A predsa sme a môžme byť ľuďmi nádeje. Čo pre to máme urobiť? Je to, verím, zrozumiteľne povedané: Volať s apoštolom Pavlom a všetkými vykúpenými: “Vďaka za to Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána”! On dielo záchrany už vykonal a dal nám už v Svätom krste, skrze vodu a Ducha účasť na ňom. Pripojme aj dnes naše srdcia a hlasy k zástupom tých, ktorí na nebi, ale aj na zemi s radostnou nádejou dobrorečia Bohu, nášmu Otcovi, skrze Ježiša Krista nášho Pána! Amen. Haleluja!
11.N. po sv.Trojici – 21.8.2011 Sobotište – Ľ.Batka st.
Slovak