Oprava chrámu a oprava cirkvi

                                                     Oprava chrámu a oprava cirkvi

2 Kráľ 34,14-25,-29-33:

          

           Bratia a sestry v PJK!

 

          Dnešní ľudia, najmä mladšia a stredná generácia sa skôr vyzná v kúpe aút, ako v duchovno-náboženských veciach. Pritom je časť ľudí, ktorí dávajú prednosť skôr výkonu motora a jeho kvalitám, ale iní zasa celkovému výzoru auta, jeho forme a celkovým jazdným vlastnostiam. Samozrejem, že nikto si nekúpi auto bez motora, práve tak, ako si nikto nekúpi auto bez určitej formy. Dnes nám tento pohľad slúži ako malý príklad k pochopeniu  celkového kresťanskéhoé života. 

       Každý kresťan potrebuje vieru, ako základný zdroj pohybu smerom k Pánu Bohu a k ľuďom. Zdroj sily, ktorá nás môže niesť smerom dopredu a súčasne aj hore, k nebu.   Pritom aj náboženská formy majú svoje opodstatnenie. Ako svoju vieru pretaviť do skutkov?  Do konania, do prejavov pravej zbožnosti, ktorá je viditeľná a má význam nielen pre nás osobne, ale aj pre tých naokolo? Veď ľudia si vždy všimnú najskôr ten “obal”. Formu a spôsob kresťanského života.  -Práve tak, ako ľudia na ulici si najskôr všimnú značku, farbu,  karosériu auta a podobné veci, až potom sa možno hlbšie zaujímajú aj o to, čo je pod kapotou. Aká je hnacia jednotka a zdroj pohybu, teda motor.  Podobne vnímajú aj cirkev.

   

    Dnešný biblický text nám približuje situáciu, keď v Judsku zavládol mladý a pritom zbožný kráľ Joziáš, ktorý v duchovnom prejave nasledoval príklad svojho otca i starého otca. Preto sa snažil spravovať seba i krajinu podľa tradície otcov. Navyše, už v mladosti mal na neho silný duchovný vplyv prorok Sofoniáš, ktorý povzbudil jeho osobobnú zbožnosť a dal mu zrejme duchovné základy pravej viery. Náboženský život ľudu Božieho mal vtedy svoj rytmus a pomerne živý spôsob. Možno povedať, že krajina žila navonok nábožensky a preto aj panovala snaha opraviť a zachovať starý Jeruzalemský chrám. Snaha zveladiť ho ako dedičstvo otcov.

    

       A práve vtedy, pri oprave chrámu, keď prinášali peniaze na jeho opravu a údržbu: t.j. cirkevnú daň s cieľom platiť poctivo za materiál i za prácu majstrov a robotníkov, urobil kňaz CHILKIJA úžasný objav. Našiel v chráme to, čo už nikto ani nečakal a čo sa z nášho dnešného pohľadu zdá temer neuveriteľné! Našiel knihu zákona Božieho.

     “Neuveriteľným” totiž je to, že Izrael žil bez poznania časti Písma svätého. Bez tej časti, ktorá bola pre ľud Boží veľmi dôležitá a je dôležitá aj pre nás. Časť Písem, a teda aj niečo naozaj podstatné z Božieho slova bolo stratené a už sa temer nepoznalo! 

       Náboženský život bežal, fungoval navonok, akoby  zotrvačnosťou, žilo sa z tradície, ale nie v sile a v duchu Božieho slova. Ani Chilkija, ani mladý Joziáš, a samozrejeme ani nové generácie ľudí nepoznali a nemali v rukách to, čo my dnes povieme jedným slovom: Bibliu, ktorá obsahje Božie slovo.

    Obavenie zvitkov zákona Božieho malo obrovský vplyv na zintenzívnenie duchovno-náboženského života, ako sme to z biblickej správy počuli. Udalosti nabrali rýchly spád. Kňaz Chilkija odovzdal zvitky kníh Šáfánovi, kráľovskému pisárovi a notárovi a Šáfán ďalej priamo kráľovi. Aké to bolo bolo všetko nečakané, nasvedčujú slová Šáfánove: ”Chilkija mi odovzdal nejakú knihu”!  O Božom slove hovoril ako o “nejakej knihe” a ani netušil, aký význam má tento objav.

     Ale kráľ Joziáš, ktorý si dal knihu prečítať, okamžite pochopil tie slová zo zvitkov ako živé Slovo Božie. Nie ako nejaké zatuchnuté, staré papiere a písmená, alebo historické dokumenty, ale ako svieže, čisté a pravé slová Božie, ktoré ho hlboko zasiahli.

 

    O tom, čo to znamenalo – svedčí ďaší text.  Kráľ Joziáš urobil úkon kajúcnosti, a na znak pravého pokánia si roztrhol rúcho. Jeho osobný duchovný život i život v kráľovstve dostal novú silu. – Ak použijeme obraz z úvodu, akoby dostalo jeho kráľovstvo nový motor, silný agregát nevýdanej sily a výkonu.

 

        Už nie iba tradícia držala jeho život. Nie iba ústne zachované tradičné formy, ale živé slovo Božie začalo pôsobiť. Ako sa to prejavolo, milí bratia a sestry?

   

    Najskôr vnútorne, osobným pokáním a vyznaním svojich hriechov, nedostatočnosti pred Pánom Bohom u kráľa, a potom aj u ostatného ľudu, ktorému dal predčitovať z knihy Zákona. 

      V sile a svetle tohoto slova spoznali svoje hriechy, ale aj hriechy svojich otcov, dedov a pradedov! Vtedy pochopili,   prečo Izrael, ako ľud Boží, bol rozdelený! Prečo zanikla jednota kráľovstva a dedičstva Dávidovho a Šalamúnovho. Prečo zanikla Samária a prakticky celé severné kráľovstavo Izraela. Bolo to pre neveru, pre opustenie Božieho slova a zákona. Zrejme na úteku pred nepriateľmi, niektorí verní kňazi vtedy schovali v tajných skrýšach Jeruzalemského chrámu, ktorý ležal v južnom kráľovstve tie zvitky Božieho zákona. 

     

     My si však uvedomujeme, že aj vďaka týmto prezieravým krokom Joziášovým poznáme aj my dnes tieto časti Písma  môžeme sa z Božieho zákona učiť ako žiť. Ako odpovedať v našich podmienkach na dar Božej milosti a lásky!

 

     V dejinách cirkvi mala táto situácia obdobu napr. v reformačnom diele, keď Biblia bola akoby stratená.  Zabudnutá, či obbchádzaná Biblia bola bola Lutherom nanovo objavená, vydávaná, čítaná  a vnímaná ako živé Božie slovo: evanjelium i zákon.

       

     Druhým dopadom Božieho slova pre krajinu, bola očista od všetkého pohanského vplyvu. Od kultov pohanského náboženstva a morálky, ktorú pohanstvo predstavovalo a vnášalo do Izraela. Ľud SZ pochopil, že nemôže žiť, ako pohania naokolo!  Nemôže tolerovať nielen tie najhrubšie prejavy nemravnosti, ako bolo priášanie ľudských obetí a  tzv. sakrálna prostitúcia, ale ani uctievievanie stvorených vecí, popri Bohu Stvoriteľovi všetkých viditeľných a neviditeľných vecí!

     

    Očista bola síce tvrdá a nekompromisná, ale prinášala možnosti nového duchovného obživenia a mala aj praktické dopady na kráľovstvo, na jeho život. Dnes by sme povedali: na ekonomiku a celkovú situáciu krajiny, lebo vernosť Božiemu slovu znamená aj nastolenie práva, spravodlivosti, poriadku a zdravých vzťahov v krajine.

 

     To, čo bolo nemenej dôležité, však bolo zavedenie už zabudnutých sviatočných dní – najmä Paschy Hospodinovej.(35,1)  Už sa zabudlo na to, čo Boh v minulosti vykonal pre Boží ľud, pre jeho záchranu! (35,18). Zabudlo sa na dávne a veľké Božie skutky v minulosti a preto mnohí nevideli Božiu milosť ani v prítomnosti! Navyše hrozilo, že zopakujú chyby svojich prarodičov a sklźnu do mora pohanstva v ktorom sa nachádzali. Tu musíme, žiaľ povedať aj to, že sa to neskôr aj stalo, i keď nie za života mladého a dlho vládnuceho kráľa Joziáša. Toto všetko, milí bratia a sestry je aj pre nás dôležité ako poučenie, napomenutie a usmernenie. Pre nás ako kresťanov a evanjelickú cirkev zvlášť.

 

       My žijeme tiež neraz z určitej tradície. Vykonávame bohoslužby, hoci neraz týmto veciam mnohí nerozumejú.  Necheme ich vyhodiť. Cítime, že by to bola chyba, aj keď nechápeme celkom ich zmysel.  – A čím mladšia generácia, tým menej zmyslu pre tento náboženský prejav je a existuje. Celkove však vidíme okolo nás veľa ľudského úsilia, opravovania kostolov a fár, ale aj  všelijakého hľadania a behania hore- dole, ale Božie slovo, ako slovo živé stále ostáva akoby stratené, zabudnuté. Stojí kdesi v úzadí. Mnohí viac veria sebe a svojim rukám, nohám, hlasom, aktivitám atp. A preto sa ani nemôžu diať tie veci, ktoré sú potrebné, ako sme to videli aj v ľude SZ za Joziáša.

   

     Chýba osobné pokánie, chýba aj spoločné pokánie! Chýba  jasná vymedzenosť voči súčasnému pohanstvu a naopak, hrozí splynutie so svetom. Vidíme a cítime veľké pripodobňovanie sa tomuto svetu v nabubrelosti, vo formách, štýle, v púťových atrakciach. Boh akoby nehovoril.          Chýba “motor v našom aute”!  Ním je dôvera v evanjelium, ako živé slovo, ktoré “je mocou Božou na spasenie každému veriacemu” (R 1,16). Ale aj vonkajšie prejavy  zbožnosti- inak povedané, aj tá naša “karoséria cirkvi” má už riadne šrámy a pokrivenia.

 

 Zlé je to, že čas Božej milosti, ktorý je nám daný nevyužívame. Ideme síce ďalej – ale ako stará dychavičná a ošuntelá Škoda 12O3 na  cestách tohoto  sveta, s prepálenýám výfukom a starým, dochádzajúcim agretátom pod kapotou.

      Cítime, že sa stráca radosť zo spasenia Božieho, lebo mnohí nepoznajú zmysel kresťanských sviatkov, (ale ani nedele) ktoré sprítomňujú veľké Božie činy minulosti, ale súčasne aj otvárajú oči pre to, čo Pán Boh dnes koná a chce konať medzi nami. Vidíme, aký sme slabí, klesajúci, konformne s pohanstvom žijúci. Preto sme aj málo presvedčivý v misii. Nevidíme, že iba evanjelim, ktoré nám treba objaviť je tou mocou, ktorá nás pohne silne dopredu a že Zákon Boží je ten, ktorý nám otvorí oči pre správne formy. Pre poznanie tých starých, ktoré však treba nielen oprášiť, ale ako staré, ladné krivky  tzv. veteránov, aj vyklepať a prelakovať, aby sa zaskveli v pôvodnej kráse . Nie vyhodiť, lebo to by bolo veľmi krátkozraké.  A súčasne pri spoznaní tých starých foriem, nájdme aj nové spôsoby osobného kresťanského života v rodinách i v spoločenstve cirkvi, ktoré sa statnú evanjeliom pre svet, misiou pre tých naokolo.

   

     Keď prinášame dnes svoju malú finančnú obeť a dar, možno síce ako vec tradičnú, bežnú, tak ako už mnohokrát predtým, máme však aj my jedinečnú možnosť urobiť objav, ktorý v chráme, pri bežnej oprave zažil kňaz Chilkija, pisár Šáfán, kráľ Joziáš a ich ľud. V tých starých textoch môžeme a smieme začuť živé, svieže, mocné i nádherné slovo o spáse i o tom, ako odpovedať na Božiu milosť dnes. Kiež nám to popraje sám živý Boh a Otec všetkých, naveky požehnaný! Amen

                            6. Ned. po Sv.Tr.- 31.7.2011 Sobotište –  Ľ.Batka st.

Komentáre k “Oprava chrámu a oprava cirkvi

  1. lindavybochova

    Nech náš Pán sám požehnáva tieto tvoje slová, aby padali na úrodnú pôdu a prinášali ovocie. Lebo bez skutočného úprimného pokánia nieto milosti. Ak nás Pán láskavo zahrnie do svojej milosti a my sa staneme deťmi nášho nebeského Otca, nemôže to s nami nepohnúť. Je to radikálna zmena – veď zomiera starý človek a prichádza nový odetý do Kristovho rúcha ako časť Jeho tela. Je to znovuzrodenie, ktoré sa v nás udeje, ak naše srdce uvidí vlastnú špinu a povie Pánovi: Ja som mal byť pribitý na kríž, nie Ty, ktorý si bol nevinný!

    Je to skutočne veľká zmena, ktorá je neprehliadnuteľná. Ak sa totiž Kristus stane naším motorom, nežijeme si svoj život podľa nás, ale podľa Jeho vôle. Kam On nás pošle, tam ideme. Čo On nám dá povedať, to povieme. A vieme, že hovoríme podľa Neho, ak túžime činiť Jeho vôľu. A že sa to oplatí, je bezpochýb, On nás totiž zachránil od spravodlivého trestu a ak sme dielom Jeho rúk, potom iba v Jeho rukách má náš život zmysel a nie je premárnený.

    Buď požehnaný!

     

    Linda Výbochová

Komentovať