Hore na Golgotu ‒ celou mysľou, túžbami a starosťami, či prebývate v hlbokých údoliach alebo na vysokých stráňach; vzduch tejto svätej hory potrebujeme všetci! Je to predivný vzduch, v ktorom umierajúci lotor rýchlo preniká k novému životu a stotník sa stáva iným človekom; predivný vzduch, v ktorom sa behom tisícročí uzdravili milióny ľudí, keďže skôr nepoznali nič iné než žalospevy a teraz spievajú chvály; predivný vzduch, v ktorom sa im to malé, úzke, chladné a tvrdé srdce tak rozšírilo, že sa v ňom vždy nájde viac miesta pre radosti i žiale iných; tento vzduch Golgoty potrebujeme všetci!
Hore na Golgotu! K púti vás pozývam; áno k evanjelickej púti, ktorá neriadi naše kroky raz tam a znova inde, k „mnohým pomocníkom, ktorí nám nič nevydobyli“, k takej púti pozývam, ktorá len jednu cestu pozná a jeden cieľ má pred očami: cez Golgotu do neba!
K takej púti pozývam každého zvlášť toho, aby išiel pre to čo potrebuje, aby sa stal šťastným a šťastným zostal, teda pre odpustenie hriechov, večný život a spasenie, a aby si šiel pre to tam, kde jedine môže nájsť, k ukrižovanému Pánovi, ktorý dodnes každému na Golgotu takto putujúcemu, kajúcne veriacemu, pokorne sa modliacemu otvára bránu raja.
Pôstna doba nám pripomína utrpenie Pána. Kristus sa nachádza na ceste k svojmu krížu. Aké myšlienky a pocity sa zmocňovali Jeho duše, keď tak stál v Getsemane pred svojimi nepriateľmi ozbrojenými mečmi a kyjakmi, a Judáš zradca pristupuje z ich stredu, aby bozkom naznačil: je to Tento, Toho chyťte! Ako Mu bolo, keď bol predvedený pred Annáša a Kaifáša a tu počuje tie nepravé žaloby, ktoré proti Nemu vedú falošní svedkovia! Učeníci, až dosiaľ verní, opustiac Ho utiekli. Peter Ho trikrát zaprel. A už Ho vedú k Pilátovi a kričia: Ukrižuj, ukrižuj Ho! A odtiaľ je zasa poslaný k Herodesovi a ten si z Neho robí posmech. Od Piláta potom znovu je predvedený s lotrom Barabbášom pred ľud. A ľud rozhodol, prepustený má byť Barabbáš, Ježiš však je odsúdený na smrť kríža. Bijú Ho palicami, pohlavkujú Ho, pľujú na Jeho tvár, bičujú, dávajú Mu tŕňovú korunu na Jeho hlavu a vyvádzajú von z mesta na popravné miesto, tu Ho pribili na kríž a ešte sa Mu rúhajú. Aké množstvo múk, trýzne telesnej i duševnej! Ktoré utrpenie sa mu vyrovná! A predsa nič zlé neučinil, naopak láske zasvätil svoj život.
Takýto obraz stavia pred naše oči pôstna doba. Cirkev spieva piesne o kríži, kazatelia vydávajú svedectvo o Ukrižovanom. Doba to tichá, vážna, nútiaca k premýšľaniu, sebaskúmaniu.
Mnohí prichádzajú, aby z Kristovho kríža čerpali útechu a posilnenie vo svojich ťažkostiach života. Niet na to lepšia príležitosť ako táto. Človek cíti, ako mu ono lahodí, ako sa liečivo dotýka jeho srdca a duše, ako mu dáva prameň potešenia a vzpruženia, k trpezlivosti a nádeji vo všetkých jeho bolestiach, nech sa volajú a nazývajú tak či onak. Je nám vítané, ak niekto šiel pred nami tou cestou utrpenia a my sa môžeme jeho skúsenosťami poučiť a občerstviť. Ak nie sme sami v bôli, ak to niekto spolu s nami skúsil, je nám, pre nás kríž poľahčujúci. Priateľské zväzky naše súženie skutočne umenšuje. Ale nazbierané skúsenosti vo svete bývajú obyčajne také, že pokiaľ sa nám dobre vodilo mali sme dosť priateľov, v súžení však bývame osamotení. A tu žiale neubúdajú, ale viac rastú. Spravidla si potom myslíme, že nás bôľ je ten najväčší, že nikto toľko netrpí ako práve my. Svoj bôľ radi vyvyšujeme, cudzí znižujeme. Každé trápenie pokiaľ je prítomné, je smutné — vraví apoštol. Každý z nás o tom vie. Kde-kto — už trpel, alebo iste bude trpieť. Trápenie prichádza samo, nezavolané, a rastie i množí sa ako trávnik nikým nepestovaný. Pôstna doba, doba Kristovho kríža nutne vedie k týmto a podobným úvahám.
Ale vedzme, že tu nie sme sami, že nás Spasiteľ predišiel na ceste utrpenia, a On trpel viac ako ktokoľvek a kedykoľvek z nás, ba viac než my všetci dokopy. My trpiaci máme aspoň občas poľavenie. My trpiaci sa aspoň z chvíľky na chvíľku utešujeme tým, že zase bude lepšie. My trpiaci si musíme povedať, že trpíme zaslúžene, lebo trpíme pre svoje hriechy. Avšak On trpel bez viny, trpel za iných, nie za seba, a trpel po celý svoj život až do poslednej chvíle. Jeho lkanie prevyšuje všetko naše lkanie, ba naše ľudské chápanie. My trpiaci sa bránime, reptáme, zúfame; On trpel bez obrany, trpel bez slova hnevu, trpel ako baránok. Trpieť nemusel, ale trpel dobrovoľne, obetavo, v neskonalej láske k nám a za nás, a pri tom utrpení dal vznešený príklad trpezlivosti, tichosti, vernosti, odpustenia, keď v poslednej hodine sa ešte modlí za svojich vrahov; „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ Nemáme obdivovať tú Jeho hrdinskú myseľ, Jeho šľachetnosť, Jeho obetavú, vykupiteľskú lásku? Ako by bolo možné nemilovať tú drahú Hlavu, plnú trýzne, bied, rán i súženia, toho žriedla večnej priazne, z ktorej pramení spása!
Však povedzme sami, ako sa staviame k Tomu Pánovi, ktorý všetko to utrpenie pre nás znášal? Sme pripravení vzhliadať k Nemu ako k Veľkňazovi a Pastierovi svojich duší, ktorý pomáha premáhať naše mdloby a naše súženia? Ideme k Jeho krížu ochotne s pravou vierou a s tým prianím, aby Jeho sila sa zmocnila i nášho zmietaného srdca plného pochybností, bolestí a nepokoja? Uznávame tú Jeho milosť, ktorou sa stal pre nás tak chudobným, aby sme Jeho chudobou zbohatli? Chápeme, že je ranený pre naše prestúpenie, aby uzdravil naše rany?
Ježiš, Trpiteľ z Golgoty, to je zjav, cez ktorý nemožno ľahostajne prejsť bez povšimnutia. K ukrižovanému Kristovi sme dĺžni zaujať stanovisko. Zo vzťahu k Nemu sa pozná, čo je človek a aký je smer a cena jeho života. Kristus, Jeho osobnosť, Jeho učenie, Jeho dielo — to nie je zjav len náhodný, zjav histórie, minulosti, zjav snáď prechodný a preživší, to je zjav obrovského významu, veľmi dôležitý i pre dnešného človeka. Čo je bez Krista všetko naše pachtenie, naše túžby, naše žiale, naša smrť i večnosť? Kristus, Spasiteľ drží človeka, aby neklesal, vlieva do jeho duše útechu, silu i pokoj, skrze Neho prichádza ozdravenie do našich žíl, do nášho života. V Kristovi sa spája to najväčšie požehnanie života. Už prešli veky a mnoho povstalo tých, ktorí s Kristom chceli byť pripravení, ale v celku ľudstvo vždy znovu sa vracia k Nemu, musí, inak nemôže, ľudská duša je s Ním spojená a nemôže sa s Ním rozísť, pretože On je nám učinený múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a spasením.
Požehnané buď meno nášho Spasiteľa! Nanovo vďačne Ho oslavuje naša duša v tejto pôstnej dobe a volá: „Hoden je Baránok zabitý vziať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie!“
Požehnaný pôstny čas!!
Slovak