Zásadne nečítam legendy, tým menej legendy zo života svätých, ak ich vytvorila rímska cirkev. Všetky sú písané akoby podľa jedného vzoru, cez kopirák, a preto z nich priam prýšti nepravda. Ale takýmito nie sú legendy, ako ich vytvorila cirkev v prvých dvoch storočiach, keď Kristus ešte nebol úplne zatlačený do úzadia mariánskym kultom i kultom svätcov. Práve rôzne legendy, ako ich vytvorilo kresťanstvo, krásne ukazujú ako Rím vytlačil Krista z popredia a nahradil Ho Máriou a rôznymi orodovníkmi. Je zaujímavé čítať životopisy, lepšie povedané legendy rôznych ľudí z prvých dôb kresťanskej cirkvi. Kristovo meno vyniká nad všetkých, sú plné hlbokej úcty ku Kristovi a predovšetkým ukazujú na Neho ako Baránka Božieho snímajúceho hriechy sveta. Porovnejte s týmito legendami, ktoré plným právom zasluhujú názov kresťanskej legendy, s neskoršími legendami, ktoré sa zrodili nie v hlavách verných nasledovníkov Krista, ale v hlavách mníchov, z väčšej časti jezuitov! Aké sú nechutné a bezfarebné, pri tom nezanechavajú žiadne mravné povzbudenie a vedú len k poslušnosti rímskej cirkvi alebo k zachovávaniu rôznych obradov.
Jednu takú starobylú legendu, naozaj krásnu, uvediem na dôkaz toho, čo je uvedené vyššie. Je to legenda o silákovi Krištofovi čiže o „svätom Krištofovi“. V legende vidime siláka, obra, ako sa prehýba a ťažko oddychuje pod malým Dieťatkom, ktoré nesie na rameni. Kto to bol ten Krištof? Bol to vraj silák, obor, ktorý lámal železo a ako prievozník na celkom malej lodičke dokázal vzdorovať aj tej najprudšej búrke. Veľmi si zakladal na svojom siláctve.
Keď zúrila búrka, on hrdo volával: „Duj vietor, vyčíňaj búrka, aj tak ma nepremôžeš.“ A hravo riadil lodičku. Ale raz v noci, keď už spal, za prudkej búrky počul klopanie na svoje dvere. Vstal a beží sa pozrieť von, kto ho v tejto psote hľadá, ale nikoho nevidi. Zato počuje z hukotu búrky akoby hlas malého Dieťaťa. Počúva a naozaj je to hlas Dieťaťa. Kde sa tu vzalo a kde je? „Prievozník, prievozník, či ma nepočuješ?“, tak volá na neho detský hlások a on spoznáva, že to volanie prichadza z proťajšieho brehu. „Prievozník vstávaj a pomôž mi!“, tak znie neustále úpenlivé volanie. Prievozník beží k brehu, chce odviazať loďku, ale loďky tam niet, odplávala preč. Čo robiť? Uchopil brezu vedľa rieky a celou svojou silou ju vytrhol zo zeme a v okamiku držal v ruke mohutný kyjak a podopierajúc sa o neho, bojuje s divokou riekou, až sa šťastne prebrodil na druhý breh. Tu zbadal na veľkom balvane sediacie malé Dieťatko v bielej košielke. „Ako dlho na teba čakam, môžeš ma preniesť na druhý breh ?“ vravelo Dieťatko. Obor sa rozosmial. „Prečo by som Ťa nemohol preniesť, veď si ľahké a nežné ako motýlik.“ A Dieťa mu hovorí: „Ale Krištof, búrka neustále dobiedza, naozaj sa nebojíš?” Krištof smejúc sa odpovedal; „Dieťa, to nepoznáš starého siláka Krištofa. Ten sa nikdy nebál, ani pekla sa nebojí.“ A ochotne berie Dieťa na svoje bedrá, aby nastúpil na spiatočnú cestu. Ale čo to? Zdá sa mu, akoby Dieťaťu čím ďalej, tým viac pribúdalo na váhe. Ba o chviľu spoznáva, že ako žije nič doposiaľ také ťažké neniesol. „Dieťatko, Dieťatko, prečo si také ťažké?“ „Ako by som nebolo,” vravelo dieťa, „veď nesiem hriechy celého sveta!“ Ale Krištof nechápe tie slová a znovu sa namáha, aby Dieťa preniesol. A ťažko oddychuje, nohy pod ním klesajú, sily ho opúšťajú a on sa znovu pýta: „Dieťatko, prečo si také ťažké?“ „Ako by som nebolo, veď nesiem tvoje hriechy a je ich nesmierne mnoho, je medzi nimi tvoja pýcha, tvoja domýšľavosť a tvoja nevera!” A obor už chápe, spoznáva, že nesie na svojich bedrách Dieťa-Ježiša! A v tom poznaní klesá po prvý raz pod ťažobou svojich vlastných hriechov, a zdá sa mu, že je navždy stratený. A Dieťatko sa k nemu, na smrť unavenému, skláňa a dotýka sa ho a šepká mu do ucha: „Blahoslavený je ten, komu sú odpustené neprávosti a jeho hriech je prikrytý. Lebo na to prišlo dieťa Ježiš na svet, aby vzalo hriechy sveta na seba!“ Obor sa prebúdza a ešte počuje slová: „Môj si ty, lebo si ma poznal v ťažkom boji!“
Milá sestra, milý brat, ako sa ti páči tá stará legenda? Isteže, je krásna. Ukazuje na Krista, ktorý sníma hriechy sveta. Je to len legenda, náboženská myšlienka. Ale mnoho je v nej pravdy. To čo zažil obor Krištof, zažilo mnoho z nás. Ešte aj dnes z toho, kto pod ťažbou hriechu klesá, sníma Ježiš jeho hriechy, áno, On sníma hriechy sveta.
Jedna stará povesť, hoci je len povesť, ale pekná, hovorí, že keď praotec Adam umieral, kázal svojmu synovi Setovi ísť k bráne raja a prosiť o ratolesť zo stromu života, aby nezomrel. Set odpovedal: „Otče, ja nepoznám cestu.“ A Adam na to: „Ach, synu milý, ty ju nájdeš. Ak pôjdeš cez Hebron na východ, nájdeš tam stopy po šľapajách, kadiaľ som s tvojou matkou išiel z raja. Naše šľapaje uschli, takže ich žiadny dážď nezmyje a žiadna tráva na nich nerastie. Len choď po nich a prídeš k bráne Edenu.“
Táto povesť nám chce naznačiť, že Adam nemohol zabudnúť na raj, a stále po ňom túžil. I celé ľudstvo nemohlo zabudnúť na stratený raj, na stratenú nevinnosť, blaženosť a pokoj Boží.
Avšak Boh dal zasvietiť v tomto temne Svetlo nádeje, ktoré bolo rozsvietené už tým zasľúbením daným našim prarodičom v raji, že semä ženy zničí hada — diabla. A svetlo nádeje bolo zosilňované mnohými proroctvami a zasľúbeniami, dávanými vyvolenému ľudu. Jeho pôsobením v ľude rástla túžba po víťaznom semene ženy, po Spasiteľovi, ktorý by vykúpil ľud; ale nielen v ľude vyvolenom sa zmáhala tá túžba, ale aj v pohanských národoch nemajúcich zákon (R 2, 14). Čím viac sa však blížil čas naplnenia Božieho sľubu, tým viac plnilo srdcia zbožných radostné očakávanie, ako to bolo u Simeona, prorokyne Anny a mnoho iných. A nakoniec prišlo k očakávanému naplneniu keď zaznelo slovo: „Priblížilo sa kráľovstvo nebeské!“
Na prvé Vianoce sa priblížilo kráľovstvo Božie na zem narodením Syna Božieho, ktoré ho založil svojim životom i učením, svojim utrpením i smrťou. Kráľovstvo Božie prichádza i k nám, zvlášť v tento vianočný čas. Neodopierajme si jeho príchod, ale prosme nebeského Otca, aby nám dával svojho svätého Ducha, aby sme Jeho svätému slovu skrze milosť verili a pobožne živí boli, tu časne a tam potom večne. Potom bude Ten v Betleheme narodený Syn Boží v nás žiť, potom bude kráľovstvo Božie v nás a medzi nami!
Pokoj Vám!!
Slovak