Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči
Na tomto mieste – pred rokmi –
sa niesol duch otcov k Tebe, milý Pane,
na tomto mieste ľud Tvoj ďakoval,
že dielo stánku Tvojho dochystané…
Na tomto mieste v šťastí, v nádejach
pod Tvojím nebom skláňame čelá…
Na tomto mieste požehnaj nám dnes
pre Jezu Krista – nášho Spasiteľa. Amen
Dan 12, 3: ” Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky . Amen
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry a bratia v Kristu !
Spomíname dnes na dve pamiatky posvätenia cirkevných budov na Podbranči. Prvá je spomienkou na posvätenie bývalej cirkevnej školy, postavenej v roku 1882 a posvätenej 4. novembra 1883 vtedajším seniorom Jánom Leškom. Druhá je spomienkou na posviacku dvoch nových zvonov v roku 1928, v 13.nedeľu po Svätej Trojici. Je to zaujímavá kombinácia budov: školy a zvonice so zvonmi, ktoré boli odovzdané na službu Bohu i ľuďom.
Škola na Podbranči sa stala totiž aj chrámom Božím najmä pre deti, ale aj pre dospelých, lebo sa v nej nielen učilo, ale aj zvestovalo Božie slovo. Zvonica, ktorá tu stála už od roku 1905, slúžila k oslave Pána času a vekov, ale aj pri odprevádzaní ľudí k tichému odpočinku tela do dňa vzkriesenia. Stojí na mieste niekdajšej starej zvonice a sme radi, že je k dnešnému 92 výročiu opravená a skvie sa v novom “rúchu”. Toto sú historické skutočnosti.
My však neoslavujeme budovy z kameňa a tehly a neoslavujeme ani ľudí, staviteľov týchto cirkevných budov. A to aj napriek tomu, že mnohí vtedajší budovatelia sa dokázali aj ako štedrí darcovia a najmä svedkovia viery a lásky v svojej dobe. Vieme, že patrili k tým, ktorí dobre poznali vyznanie žalmistu: ”Nie nám, Hospodine, nie nám, ale Tvojmu menu patrí česť a sláva”.
Ak teda dnes spomíname a oslavujeme niekoho, tak je to predovšetkým Ten, ktorý sám skrze svoje slovo prostredníctvom týchto budov a zvonov slúžil naším predkom, otcom a matkám vo viere a ich potomkom a slúži aj nám. Stavby sú pre cirkev dôležité, ale nie rozhodujúce. Sú vždy iba prostriedkom k duchovneje službe medzi nami. Sú prostriedkami duchovnej služby tak, ako tí, ktorí tu stáli ako služobníci Božieho slova v každom čase. Podobní Mojžišovi, ktorí slúžil ľudu Božiemu SZ v Egypte, alebo prorok Daniel v babylonskom otroctve.
Takými boli osobnosti, ku ktorým patril vtedajší duchovný pastier Pavel Beblavý, ale aj vtedajší presbyteri a horlivý starosta a darca jedného zvonu na tunajšiu vežu: Ján Jankových. Boli tu však aj dobrí učitelia na tunajšej cirkevnej škole: Pavel Kulíšek, Michal Boor a Ján Grečner. Žiaľ, po nich už prišli roky “suché a menej úrodné”, keď fília a cirkevný zbor “šetril” na nesprávnom mieste. Tým prvým, múdrym a obetavým by sme ako vďační potomkovia mali skôr – či neskôr zhotoviť aj pamätnú tabuľu na tomto mieste. Ten výrok pisateľa textu Písma svätého “Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy…” by sme nemali chápať ironicky, v zmysle krátkeho trvania ich pamiatky, že síce zažiarili ako blesk, ale potom už prestali byť osobnosťami a služobníkmi na ktorých možno zabudnúť.
Preto dnes chceme poďakovať Pánu Bohu za všetkých a všetko dobrodenie tunajšiemu ľudu Božiemu slovami 103 Žalmu: ”Dobroreč duša Hospodinu a na žiadne z Jeho dobrodení nezabúdaj!” Slovo Božie nám hovorí o tom, že tí, ktorí mnohých privádzali k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky. Nech im sám Pán popraje účasti na svojej sláve.
Milí bratia a sestry!
Otázka, ktorá sa tu vznáša nad nami, či už vyslovená, alebo nevyslovená je, či tí, ktorí prijali a uverili v Božiu spravodlivosť nájdu aj dnes nasledovníkov medzi nami. Nemali by sme si myslieť, že Písmo hovorí o múdrych ľuďoch tak, ako sa to zjednodušene chápe dnes. Že ide len o ľudí vzdelaných, ktorí majú stredné, alebo vysoké školy. Alebo dokonca o takých, akých spomína apoštolské slovo a napomenutie, keď hovorí: “Nebuďte múdri len pre seba”! Takých “mudrákov” je aj dnes okolo nás dosť a možno máme pocit, že dokonca viac ako kedykoľvek predtým.
Lenže iná je múdrosť svetská a iná múdrosť Božia. Svetská múdrosť nie je ničím iným, ako púhym egocentrizmom a sebectvom. Keď človek myslí iba na seba a sleduje výlučne svoj prospech, keď neslúži svojimi hrivnami a darmi iným, ale koná zištne, vypočítavo, či dokonca špekulatívne. Keď zo summy Božieho zákona “milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou mysľou, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého” zostáva v mysli a v srdci človeka neraz iba to posledné slovo: milovanie seba samého. Takáto múdrosť je v skutočnosti múdrosť prevrátená a démonská.
Na druhej strane múdrosť tých, čo sa usilujú o dobro pre blížnych, ktorí slúžia Pánu Bohu a preto aj blížnym, je obrazom múdrosti Božej a Kristovej. Iste nikto z ľudí nie je dokonalý v tejto službe, tak ako bol Ježiš Kristus, ale človek sa má snažiť o Jeho nasledovanie a o obnovovanie obrazu Božieho v sebe.
Bratia a sestry v Pánu!
Spomienka na posvätené objekty, ktoré boli vybudované a potom oddelené(= posvätené) pre službu Pánu Bohu a ľuďom, spolu so spomienkou na ich budovateľov má v sebe silný morálny náboj a odkaz pre nás. Ak by si však tento odkaz, túto ochotu slúžiť blížnym, snahu iných učiť a privádzať k spravodlivosti nevšimla nová generácia (cie), môžeme prorockým hlasom povedať, že by to bol návrat k pohanstvu a medziľudské vzťahy v treťom tisícročí by sa stali obrazom pekla a jeho večných múk a trápení.
Bratia a sestry!
My všetci sme azda prešli aspoň školským vyučovaním náboženstva a vyučovaním konfirmačným. Keďže sme boli slovom Božím vyučovaní, stali sme sa Ježišovými žiakmi, učeníkmi. Učeníkmi, ktorí možno nemajú toľko duchovných darov a schopností, ako mnohí naši evanjelickí velikáni, ktorých poznáme z dejín cirkvi. Pán Boh nám iste aj mnoho premeškaní odpúšťa. Môže odpustiť mnohým aj nedostatok osobnej statočnosti, keď sa napríklad v nedávnej minulosti evanjelici “naučili” hanbiť sa, ale aj báť sa byť kresťanom. Nie každý vedel byť a dokázal sa odvážny vo viere, statočný v konaní a nasledujúci verne Pána. Mnohí pripomínali a pripomínajú dodnes apoštola Petra, utekajúceho z Ríma v čase súženia, ktorý sa prichádzajúceho Ježiša Krista pýta: “Quo vadis, Domine”- “Kam ideš, Pane?”, ako o tom písal H.Sienkiewicz v rovnomennom románe. Nevera v Ježiša znamená Jeho nové križovanie.
Bez viery sa nikto nemôže ľubiť Bohu. Bez viery nemôžeme byť ospravedlnení. Ak sa stávame, alebo zostávame “vlažní”, akým bol zbor v Laodicei, Pán Ježiš o takom hovorí: “…vypľujem ťa z úst.”
K požehnanému životu v časnosti a daru večného života v nebesiach vedie vždy len viera, ktorá je činná v láske. Preto buďme nasledovníci Toho, ktorý povedal: “Horlivosť za Tvoj dom ma strávila”. Preto volám aj ja dnes najmä vás, mladých k obnove horlivosti a viery vo vašich srdciach. Pán Boh dal za nás svojho Syna, ktorý musel vyznať: “Ako črep vyschla moja sila” a zomrel za nás.
Preto múdro rozmýšľajme, komu dáme svoje srdce, svoju lásku a svoje sily. Pri oprave zvonice som bol povzbudený tým, že viacerí mladí ľudia prišli pomáhať. Tu, na Podbranči je iste aj dnes dosť takých evanjelikov, ktorí chcú žiť a konať múdro a aj iným pomáhať k spravodlivosti. Taká múdrosť nie je z nás a nejde ani o našu spravodlivosť, ale o spravodlivosť Toho, ktorý nás sám skrze Krista Pána ospravedlnil a tak prijal za svoje deti. Privádzať ľudí k spravodlivosti v biblickom zmysle, znamená privádzať ľudí k Tomu, ktorý je “Slnko spravodlivosti” a plnosť spravodlivosti. Preto je možný náš návrat k Pánu Bohu skrze Krista, Baránka Božieho.
Iba prijatie tohoto Daru vierou má zasľúbenie požehnaného života v časnosti i vo večnosti. To boli ciele aj tých, ktorí nám zanechali cenné dedičstvo nielen v tých budovách, ale najmä vo svojej činnej láske: nebyť múdry iba pre seba. Takým platí zasľúbenie: “ Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.” Amen
Pamiatka posvätenie cirkevných budov na Podbranči – XIII.ned.po Sv.Trojici 1997 – Mgr.Ľubomír Batka, ev.farár sobotištský
Slovak