Spomienka na prvých učiteľov

                 Spomienka na mojich prvých učiteľov

     Vo svojom živote som spoznal viacerých veľmi dobrých učiteľov a profesorov, najmä na SEBF, kde som študoval. Vo svojich spomienkach však kladiem na prvé miesto svojich prvých učiteľov v mojej rodnej dedinke na Košariskách. Mám na mysli pána učiteľa Jána Malíka a jeho manželku Otíliu, ktorí po celý život učili na tunajšej dvojtriedke ( 1.- 5. ročník). Vyčovanie v škole bolo zorganizované tak, že pani učiteľka učila v jednej triede prvákov a tretiakov a v druhej pán učiteľ druhákov, štvrtákov a piatakov. To je jeden z dôvodov môho obdivu, že aj v takýchto podmienkach dokázali veľmi zodpovedne a kvalitne pripraviť žiakov na druhý stupeň školy, ktorý sme absolvovali v ZDŠ na Brezovej pod Bradlom. Žiaci z Košarísk neboli o nič horšie pripravení na druhý stupeň, ale tam plynule pokračovali s dobrým prospechom. 

     Manželia Malíkovci boli rím.katolíckeho náboženstva a pôsobili v čisto evanjelickej dedine, ale dokázali sa prispôsobiť evanjelickému ľudu. Rešpektovali evanjelické tradície a nebránili rodičom detí prihlasovať ich na náboženstvo v škole. Pani učiteľka často chodila na evanjelické pohreby a spievala s domácimi ženami pohrebné piesne. Samozrejme, socialistickjej škole sa museli prispôsobiť nielen učitelia, ale aj žiaci a rodičia a museli sme “dať cisárovi, čo je cisárovo”. Vyučovanie začínalo nie modlitbou, ale spevom Piesne práce. Oslavoval sa 1.máj, SNP, Veľká októbrová revolúcia a žiaci sa museli učiť básničky, alebo nacvičiť program na verejné oslavy. Pán učiteľ nacvičoval rád divadlá s dospelými a svoje režisérske schopnosti využil najmä pri príprave programu žiakov na oslavu príchodu Deda Mráza, ktorý vtedy v škole suploval tradičné Vianoce. Napriek všetkým aktivitám do ktorých zapájal žiakov a ktoré musel konať aj pre obec a verejnosť, pôsobil vždy mierne a citlivo. 

      Pán učiteľ bol povahou skôr introvert, ale bol mimoriadne prísny a školu viedol pevnou rukou. Učiť plnohodnotne tri rôzne ročníky v jednej triede znamenalo využiť každú minútu a preto netoleroval žiadne vyrušovanie, alebo zaháľanie. Ak to bolo nutné, používal aj telesné tresty. Rodičia (ani žiaci) sa však na jeho prísnosť nesťažovali, pretože jeho predchodca, ktorý býval aj kantorom v kostole bol prísny až do tej miery, že sa mu na ulici vyhýbali nielen deti, ale aj dospelí, jeho bývalý žiaci.  

     Pani učiteľka bola pravý opak svojho manžela: láskavá, trpezlivá a milá. Napriek tomu, ak bol niektorý žiak slabší v učení, prepadal (opakoval ročník) už v prvej triede, iste po dohode s manželom, aby ten, kto prišiel do druhého ročníka vedel už dobre čítať a písať, aby nezdržiaval ostatných. 

     Telocvičňu sme v škole nemali, ale pán učiteľ mal “športového ducha” a vždy našiel spôsob na cvičenie, alebo športové hry a súťaže. Bol aj dobrý psychológ. Keď vysvetľoval piatakom, čo je to destilácia, povedal: “To je podobné, ako keď sa “páli” slivovica. Videl to už niekto z vás?” Žiaci sa potuteľne usmievali, ale jeden štvrták sa hrdo prihlásil: “Ja! – A kde? – Doma. –  A aj si krútil?- Nie, iba drevo nosil!”  Smial sa aj pán učiteľ, ale nikoho ”nebonzol”.

     Pochopenie pre žiakov (ale aj rodičov) museli prejaviť aj na konci školského roku, keď sme sa po piatom ročníku prichádzali s domácimi učiteľmi rozlúčiť. Bolo zvykom pri poďakovaní odovzdať učiteľom aj nejaký dar, na ktorý sa žiaci vyzbierali. Neviem, kto vymyslel tradíciu, dávať učiteľskej rodine porcelánové sošky. V predajni Sklo-porcelán na Brezovej aj náš ročník kúpil pomerne veľkého ležiaceho tigra. Keďže nejaké peniaze ešte zostali, prikúpili sme aj hnedého vzpínajúceho sa koňa. Žiaľ, niekto pri preprave neopatrne prednú nohu koňovi odrazil. Prilepili sme ju späť, ale kúsok glazúry chýbal a poškodenie bolo vidieť. Po poďakovaní poznačenom trémou sme odovzdali náš dar. Pán učiteľ sa pousmial a povedal nám niekoľko slov na rozlúčku, ale pani učiteľka vyjadrila veľkú radosť a nadšenie z daru. Pritom som si všimol, že na ich klavíri ležali už dva podobné tigre a medzi ďalšími “skvostami” stál aj vzpínajúci sa kôň, ale nepoškodený. Uši mi zahoreli hanbou, ale prijatie v rodine a milé poďakovanie z ich strany bolo ukážkou citlivého prístupu k svojim žiakom, ktorých neponížili, ale povzbudili.

                                                                     Ľubomír Batka st.

Komentovať