Kajajme sa

„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ L19, 41−44

Kajúca nedeľa nám každoročne pripomína tragické udalosti najmä v Jeruzalemskom chráme v 70 roku po Kristu. Tie smutné udalosti Pán Ježiš pri pohľade na krásny Jeruzalem a jeho chrám dopredu oznámil. V knihách Evanjelia je napísané aj to, že dávno pred Ježišovým príchodom na svet a do Jeruzalema je zaznamenané, že nepriatelia, rímski pohanskí vojaci, obkľúčia Jeruzalem, jeho okolie, i susedné krajiny a budú to okupovať. Tí rímski vojaci si počínali veľmi panovačne v mnohom podobne ako fašistické armády v 2. svetovej vojne, v Osvienčime, čo je známe v slove Holokaust. Židia proti rimanom, pohanom, kládli odpor. Búrili sa proti nim. Preto keď v Ríme cisár Nero počúval o tých vzburách proti jeho armádam poslal do Jeruzalema okolo 60 tisíc vojakov ktorým velil vojvodca Vespasian. On po 40 dňovom boji obsadil pevnosť, do ktorej sa Židia uchýlili. Vtedy obsadil celú Galileu. Padlo pri tom 40tisíc Židov. Keďže Vespasian bol po smrti cisára Nera odvolaný do Ríma, aby on prevzal úrad cisára, do boja proti Židom pozval vlastného syna Tita, ktorý Jeruzalem obohnal valom. A keď videl strašné udalosti toho obapoľného nivočenia vyzval Židov, aby sa vzdali. Ale oni to odmietli. Potom Titus dal mnohých ukrižovať. A tých ukrižovaných bolo toľko, že sa nedostávalo dreva na vyhotovenie ďalších krížov. Titus opäť vyzval Židov, aby sa vzdali, ale oni to odmietli a zhromaždili sa vo veľkých priestoroch jeruzalemského chrámu. V meste nastal hrozný hlad. Mor dovŕšil to smutné dielo, skazu, lebo Jeruzalem bol ohňom zrovnaný so zemou a tisíce Židov stratilo život. Mladíkov víťazi určili do Titovho triumfálneho pochodu. Starších chlapcov predali do egyptských baní, alebo poslali do rímskych cirkusov a divadiel, kde ich hádzali pred divú zver. Počet všetkých, ktorí vtedy padli v boji bolo niekoľko 100tisíc. Toľko v krátkosti dlhá história zničenia mesta Jeruzalema a chrámu ako ju napísal židovský historik Josephus Flavius, ktorý bol však v službách rímskych cisárov. (poznámka: tá história sa kedysi čítavala celá okolo 10. augusta na nešporných evanjelických SLB. Kto vie prečo to tak už nie je aj v súčasnosti, žeby pohodlnosť kazateľov/kazateliek alebo nezáujem poslucháčov)

Pán Ježiš Kristus tú nepredstaviteľne veľkú tragédiu už nevidel vlastnými očami, lebo sa odohrala 40 rokov po Jeho vstúpení na nebesá. My však v našej dobe vídame časté živelné pohromy: vysoká horúčosť, nával vôd, zosuvy pôd, tornáda a búrky, zemetrasenia, kde na následky zomierajú tisícky ľudí často bez pochovania do hrobov. Cítime, že v srdciach veriaceho i neveriaceho drieme, ba kričí často otázka: ‚Prečo sa v časoch zvestovania Kristovho evanjelia odohrávajú tie hrozné tragédie, a ľudia v nich často prichádzajú o život?‘ Nebolo nikomu dané vlastnými výrokmi pokúšať samého Boha vtedy, keď sa vyskytujú tie ťažké tragédie. Boh nie je pre nás kolegom, azda k škriepkam či k dohadovaniu sa s Ním. Treba pamätať, že v dňoch Ježišovho pôsobenia na zemi Židia prepásli príležitosť získať Ježišom zdarma ponúkaný pokoj v srdci, v svedomí i medzi sebou. Židia Ježiša s Jeho darmi na golgotskom kríži potupne usmrtili. Darmo by sme sa hoci aj tisíckrát spytovali prečo sa to stalo, alebo že Ježišovi mali nielen učeníci hneď pripomenúť, že keď On vedel svojim všemohúcim slovom upokojiť rozbúrené more, keď vedel vzkriesiť mŕtveho priateľa Lazára, alebo mŕtveho mládenca v Naime, keď vedel nasýtiť telesným chlebom toľkých hladných, keď vedel mnoho iného, len dobrého a požehnaného. Prečo nezmenil človeka tak, aby sa primkol k Pánu Bohu a na každom kroku spieval radostné a vďačné haleluja? Odpoveďou zostáva a zostane Ježišov plač a Ním vtedy vyslovené slová o jeruzalemčanoch, že nepoznali čas svojho navštívenia. To sa ozývalo v tom Ježišovom plači. Nie však aj ľútosť, že Ho v tom plači pri pohľade na Jeruzalem nechávajú samotného? Že cez uši prepúšťali to čo v tom plači bolestne vyriekol? Koľko ráz som chcel zhromaždiť moje dietky Jeruzalem ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla a nechceli ste. Možno sa vtedy Židia cítili mocnejší než bol Ježiš? Je dnešný človek, ktorý na každom kroku dokazuje veľké technické a vedecké veci, keď preniká do vesmíru − je človek mocnejší než Hospodin? To sú veľmi zbytočné otázky. Múdrejšie je pamätať na Ježišovo evanjeliové slová, ktoré hovoril nielen pre tragické chvíle, ľútosti, plaču a smútku, ale aj pre dlhé chvíle dobrej pohody a pokoja tela i duše: poďte ku mne všetci, verte vo mňa, prijímajte moju lásku a dokazujte lásku Bohu milovaním svojho blížneho a miluj aj každý seba samého. Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko o čo ste príliš ustarostení bude vám pridané. Pokánie čiňte. Pretože v Kristovom evanjeliu je možno nájsť, čítať a počúvať to, čo nikde inde človek nenájde a nevypočuje. A tak v pokoji môže človek vypočuť to, čo Ježiš v tom plači vyriekol o Jeruzaleme, že v ňom nezostane kameň na kameni so zdôvodnením prečo sa tá tragédia vyskytne. To nebol plán Spasiteľa sveta, to On ako Boh vedel dopredu, pretože jeruzalemčania nepoznali čas svojho navštívenia, pretože v Jeruzaleme nedopočuli ten Ježišov plač nad Jeruzalemom, ale ani Jeho posolstvo o biblickej zbožnosti očakávaním na zasľúbený príchod – advent – Krista, Kráľa lásky, spásy a večného života. Toto jadro evanjelia mieri na každého z nás a pýta sa každého z nás: dieťa moje nachádzaš si čas k modlitbe v dôvere vo mňa tvojho Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa? Nachádzaš si čas k zamýšľaniu sa nad slovami, posolstvami Písma svätého? K zamýšľaniu sa nad sebou samým aj nad najbližšími v rodine, v zbore, nad blížnymi na ulici, v zamestnaní, v národe? Uvedomujme si každý osobne a úprimne, že nikto z nás, ani tí, ktorí stoja na kancli, nikto nie je taký čistý, že by svätý Boh nenašiel náznak škvrny, špiny, nikto z nás nie je tak pobožný, žeby spravodlivý Boh nevidel v našom živote ani najmenšie pokrytectvo, pokrivenosť a zbabelosť na duchovnom poli. A dobrotivý Pán Boh stále trpezlivo, v láske volá na nás ako tá sliepka volá a zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla. Prečo to Hospodin robí? Lebo nás takých akí sme miluje. Tak miluje celý svet. Mnohým sa to nepozdáva, že nás Pán Boh tak miluje. A preto si trúfame Boha bagatelizovať, znevažovať a pokúšať. V každej situácii, ktorá sa vo svete a na zemi udeje smieme bezplatne Kristu zjavenú a dokázanú lásku prijať aj navzájom dokazovať. A potom, áno potom, v radosti i v žalosti, v šťastnej pokojnej, ale i v tragickej situácii budovať osobný, rodinný, kresťanský život plnej krásy, pokoja, spokojnosti, šťastia, nebaženia po hrdzavejúcej hmote. Taká možnosť každý deň je, mne i tebe, ponúkaná, záleží však na každom z nás či ju prijmeme. To treba pochopiť, lebo pochopiť sa to dá, ako chápeme, že po každej noci prichádza ráno, po búrke prichádza jasný čas, po dopustení prichádza odpustenie.

Pokoj Vám!!