Opustiť, či odpustiť?
2 Tim 4, 9 – 12, 14:
“Poponáhľaj sa, aby si rýchle prišiel ku mne, (10) lebo Demas ma opustil, zamilujúc si tento svet, a odišiel do Tesaloniky, Krescens do Galácie, Títos do Dalmácie. (11) jediný Lukáš je so mnou. Marka pojmi a priveď so sebou, lebo mi je veľmi užitočný na službu. (12) Tychika som poslal do Efezu. – (14) Alexandros, kováč, spôsobil mi mnoho zlého, Pán mu odplatí podľa jeho skutkov.” Amen
Bohumilí kresťania! Bratia a sestry v Pánovi!
Je samozremé, že zloženie obyvateľstva sa neustále mení.
Aj zloženie našich CZ podlieha tomuto prirodzenému zákonu. Tak je to aj v našom zbore. Keď sa po nejakom časovom odstupe vraciame do rodnej dediny, alebo mestečka kde sme vyrástli alebo prežili určitú časť života, vidíme, akoby sa tam ľudia a rodiny vymenili. Aj v chráme vidíme nové tváre a na druhej strane mnoho známych nám tu zase chýba. To je zvyčajný beh vecí, že sa zloženie zboru mení či už narodením, alebo úmrtiami, alebo sa ľudia jednoducho presťahujú.
Zo zborov odchádzajú aj farári a prichádzajú noví. Tak to bolo vždy a hovorí o tom aj apoštol Pavel, keď píše Timoteovi, aby za ním rýchle prešiel. Jeho spolupracovníci odišli do rôznych miest. “Krescens do Galácie, Títos do Dalmácie, Tychika poslal do Efezu.Iba lekár Lukáš s ním. Súčasne ho prosí, aby priviedol so sebou Marka, lebo mu bol “veľmi užitočný na službu”. Takáto výmena je bežná a prirodzená.
Nemôže nám však uniknúť veľmi smutné Pavlo slovo o ďalšom bývalom spolupracovníkovi, keď napísal:” Demas ma opustil, zamilujúc si tento svet a odišiel do Tesaloniky”. Tu už nejde iba o bežnú výmenu spolupracovníkov, nejde len o opustenie samotného Pavla, ale o opustenie celého bratského spoločenstva cirkvi.
Písmo sväté pozná viaceré prípady, keď sa cesty tých, čo spolu žili a pracovali zmenili a ľudia sa vybrali iným smerom. Zo SZ poznáme cestu Abraháma a Lóta z Ur Chaldejských do do novej krajiny. V istej chvíli sa museli rozdeliť a rozlúčiť. Abrahám dal mladému synovcovi Lótovi možnosť, aby si vybral, či pôjde naľavo, alebo napravo. Lót si vybral krajinu v jordánskom Okolí, pri Sodome, lebo sa mu javila bohatšia na pastvu jeho oviec a tak výhodnejšia pre život.
Sú však aj smutné a boľavé rozlúčky v živote cirkvi. Nie všetci, ktorí vykročili na cestu za Kristom, dokážu po nej kráčať verne a vytrvale až do konca. Zo slov samotného Pána Ježiša vieme, že cesta s Ním a brána k Nemu je “úzka a tesná”. Ľ.Štúr povedal o svej družine: “My vybrali sme si cestu života tŕnistú”. A takou skutočne aj bola.
Tí, ktorí chodli s Ježišom, tiež nevydržali pri ňom všetci. V jednej chvíli položil Pán svojim učeníkom otázku: “Či aj vy chcete odísť?” Mnohí totiž pri Ňom hľadali iba pominutenľý pokrm a slávu a nevideli to väčšie nepominiteľné dedičstvo a nepominuteľný pokrm, ktorý On dáva a ponúka človeku.
Aj od apoštola Pavla odišli niektorí spolupracovníci a bola to rozlúčka veľmi smutná a boľavá. “Démas ma opustil”, píše Pavel so smútkom a sklamaním nad takýmto rozhodnutím. Je zrejmé, že viac ako opustenie jeho osoby ho ako dobrého dušpastiera trápil dôvod tohoto rozhodnutia. Démas si totiž zamiloval tento svet. Láska k svetu bola u neho väčšia, ako láska ku Kristu a Jeho zasľúbeniam.
Zamyslime sa, čo pre nás znamená Ježiš a Jeho zasľúbenia a čo tento svet. Apoštol Ján odhaľuje jasne a presne, čo ponúka, alebo poskytuje tento svet. Vo svojom 1.liste napísal o tom, čo je a panuje vo svete:” ..žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života”. Súčasne však platí, že “svet však hynie, aj jeho žiadosť hynie, ale ten, kto činí Božiu vôľu, zostáva naveky”. (1 J 2, 16-17) Na druhej strane platí: ”Kto má Syna má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života”. (1J 5,12).
Bratia a sestry!
Musíme si uvedomiť, že Písmo sväté nemyslí pod slovom “svet” to, čo Pán Boh stvoril pre človeka. Neodsudzuje časné dary, ale jednostranné zameranie na dary, bez vzťahu lásky k Dárcovi a potom najmä hriešny spôsob života. Nejedná sa o hriešnych ľudí – lebo takými sme všetci. Niektorí si však myslia, alebo aj verejne hovoria, že hriešni sú iba tí druhí…
Je možné, že dôvodom Demasovho zlyhania a zbehnutia z duchovného zápasu nebola túžba po hmotnom majetku a bohatstve, ale skôr snaha zachrániť si život, čiže snaha vyhnúť sa utrpeniu, poníženiu a odsúdeniu, čo bolo pre prvotnú cirkev a vtedajšie generácie kresťanov veľmi ľahko možné. Jeho zlyhanie bolo pravdepodobne dôsledkom zlyhania odvahy viery, v ktorej sa mal dokázať. Keď sa situácia uväznenného apoštola Pavla začala zhoršovať, keď sa vynorilo nebezpečenstvo prenasledovania zo strany cisára Nerona, Demas zrejme nevydržal a odišiel od apoštola, ktorý bol ako vedúca osobnosť cirkvi v centre pozornosti. Odchod do Tesaloniky možno znamenal snahu vyhnúť sa mučeníctvu. Zrejme nemal takú odvahu a silu viery ako apoštol Pavol.
Nie je to dôvod ospravedlnenia, iba dôkaz pravdivosti a vážnosti slov Pána Ježiša, ktorý hovorí:” Nájomník a ten, čo nie je pastier a ovce nie sú jeho, keď vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká”. Dokiaľ vládol pokoj a bezpečnosť, osvedčoval sa ako ten, ktorý miluje Pána a ovce jeho pastvy, v skúške však zlyhal.
Nejde nám o to, aby sme odsudzovali Demasa a povyšovali sa nad neho, najmä keď vieme, že mnohí kresťania v nie tak dávnom čase opustili Pána a Jeho cirkev pre oveľa malichernejšie dôvody. Jedni preto, aby si vybudovali lepšiu životnú postať, iní hovorili, že to urobili kvôli deťom aby mohli študovať a iste mnohí aj pre obyčajný “strach židovský”. Zrejme by sme mohli dlho vymenovávať rôzne dôvody, prečo ten – či onen cirkevník opustil svoj zbor, svoju cirkev, ale aj svojho Pána. Ale nechceme odsudzovať nikoho, alebo sa povyšovať nad iných.
2. Bratia a sestry!
Niekto možno povie, že odišiel z cirkvi kvôli tomu, či onomu farárovi. Je tu však otázka, či sa vráti do spoločenstva vtedy, keď príde do zboru iný kňaz, alebo kňazi. Isteže, nikto nie je bez chyby.
Stojí však za povšimutie aj slovo a svedectvo apoštola Pavla, ktorý píše: “Alexandros, kováč, spôsobil mi mnoho zlého, Pán mu odplatí podľa jeho skutkov”. Aj kňazi neraz zažívajú sklamanie, plynúce zo zlyhania svojho blížneho.
Apoštol však nezanevrel na ľudí, na svojich blížnych a na cirkev Pánovu. V cirkvi nemáme a nechceme nikoho “odpisovať”, alebo “vylamovať suché ratolesti”. To nie je naša úloha. Sám Otec, ako hovorí Pán Ježiš v podobenstve, suché a neužitočné ratolesti odrezáva a dáva “na oheň” a tak čistí vínny kmeň.
Je však pravda, že tí, čo opustili spoločenstvo viery, Pánovu cirkev, obyčajne rýchlo duchovne hynú. Možno si aj Demas a Alexandros mysleli, že budú na inom mieste slúžiť Pánovi a svojim blížnym. O tom sa však v apoštolových listoch nedozvedáme.
To, čo je isté a potešujúce pre nás, je vedomie a poznanie, že sám Ježiš Kristus hľadá hynúce a stratené ovce. Pán Boh nechce, aby ktokoľvek zahynul, ale aby činil pokánie a dosiahol napokon život večný a spasenie.
Za Jeho milosť Mu smieme a máme ďakovať všetci. Tí, ktorí zostali a zostávajú v Pánovej službe a v spoločenstve, i tí, ktorých On sám hľadá, pozýva, a skrze dar viery napokon zachraňuje k životu večnému. Amen.
5.nedeľa po Sv.Trojici – Myjava 22 – Mgr.Ľubomír Batka st.
Slovak