Ó Kriste, Slnce pokoja,
skvej sa slávne nad nami,
zažeň hriechu rozbroja,
osvieť dom, školy, chrámy:
Nech v svätom pokoji
Tebou všetko stojí,
a potom z Božej milosti
dôjdeme pokoja večnosti. Amen.
„V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám!“ J 20, 19—21
Za zatvorenými dverami, utiahnutí od sveta, ukrytí pred ním, pre strach pred zlým svetom, skormútení a utrápení, sa nachádzajú Pánovi učeníci večer prvého dňa po sobote, dňa veľkonočného. Oni ešte nevedia nič isté o tom, že Pán vstal z mŕtvych, že žije; — vedia len to, že vydaný skrze Židov do rúk pohanov zomrel ťažkou, potupnou smrťou na kríži a že Jeho mŕtve telo bolo uložené do hrobu, privaleného veľkým kameňom. Nielen to ich kormúti, že ich milovaný Pán a Majster zomrel a že Ho už viac nemajú medzi sebou, ale i to ich desí, že už sú sami, opustení, zanechaní, bez radcu a pomocníka. Preto sú smutní a utrápení. Ale či sa máme tomu diviť, či ich máme preto odsúdiť?
Vžime sa do ich postavenia, pomyslime a predstavme si, akí bývame my, keď nás postretne niečo ťažké, keď nás Hospodin navštívi krížom, súžením, stratou, zármutkom. Bývame tiež skľúčení, rozžialení; akoby nebolo pre nás viac potešenia, ani rady, ani pomoci. Ale čo sa stalo s učeníkmi takto spolu zhromaždenými? Zrazu prišiel Ježiš a zastal doprostred a riekol im: Pokoj vám! Ten, pre ktorého sú smutní, pre ktorého neprítomnosť sú zdesení, Ten je medzi nimi; prišiel, aby ich potešil, pozdvihol sklesnuté mysle, utíšil, upokojil.
A oni: vidiac Pána, zaradovali sa.
V okamihu sa všetko premenilo. Zabudli na skľúčenosť a žiaľ, na samotu a opustenosť, — veď zase Ho mali medzi sebou, zase videli tvárou v tvár Toho, po ktorom túžila ich duša, ktorý bol ich najväčším Pokladom, jediným šťastím i spasením. To činí prítomnosť Božieho Syna, Spasiteľa Krista. Bez Neho, kde Jeho niet, je nepokoj, bieda, skľúčenosť; kde On je, tam je požehnanie stáleho pokoja a radosti ničím nemýlenej.
Požehnanie pokoja v Kristu
1. v nenávisti a rozbroji sveta;
2. v biedach a zármutkoch života.
Ako v deň svojho vzkriesenia prišiel Spasiteľ medzi svojich učeníkov s požehnaným pozdravom; Pokoj vám!, tak On, Knieža pokoja, opakuje tento pozdrav pri každej príležitosti a poklad Božieho pokoja podáva tým, ktorí po ňom túžia, ktorí sú pripravení ho prijať. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam“ (J 14,27) tak sa milostivo prihovára k svojim učeníkom, prihovára sa aj nám po všetky časy. Je to Jeho svätá vôľa, aby ten Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, hájil naše srdcia aj naše zmysly v Ňom a skrze Neho. Jeho kráľovstvo je kráľovstvom pokoja, na ktoré možno povedať slovami žalmu: Proste o pokoj pre Jeruzalem: Nech žijú bezpečne tí, čo ťa milujú! (Ž 122, 6); a údom tohoto Jeho kráľovstva platí slovo žalmu: Lež pokorní budú vlastniť zem a radovať sa v hojnosti blaha. (Ž 37, 11) Tento pokoj prikázal Pán ohlasovať, áno donášať do sŕdc a do domovov učeníkom slovami, ktoré čítame v L 10, 5-6: Keď vojdete do ktoréhokoľvek domu, povedzte najprv: Pokoj domu tomuto! A ak tam bude syn pokoja, váš pokoj spočinie na ňom; ak nie, vráti sa k vám. A apoštoli tak aj činia. Vo svojich príhovoroch a pozdravoch ku kresťanským zborom dávajú výraz svojmu želaniu hovoriac: Milosť vám a pokoj od Boha Otca a Pána Ježiša Krista.
Taký vzácny a taký drahý je ten pokoj! Ale napriek tomu, že je taký vzácny, alebo lepšie povedané, práve pre to, že je taký vzácny, je aj taký zriedkavý. Kde prebýva, kde rozložil svoje požehnané stánky, kde blaží srdcia jednotlivcov, rodín aj celé národy? Ach, niet ho tu na zemi; je to zriedkavý hosť na tomto biednom, bezbožnom svete; takže nám prichádza s prorokom Jeremiášom doznať a zažalostiť; Pokoj, pokoj, ale niet pokoja. (Jer 6, 14) A prečo ho niet? Otec nebeský nám ho dáva, Spasiteľ nám ho prináša, my ho potrebujeme — a on predsa, ten blažený Boží pokoj je tak ďaleko od nás! Vinou je ten odveký nepriateľ ľudskej duše a jej spasenia — hriech. Ním zajatý človek nechce poznať a sledovať tie vecí, ktoré by mu boli k pokoju; nepočúva Kristovo evanjelium, ktoré je evanjeliom lásky, pokoja a radosti v Duchu svätom, — ale idúc náruživo a zaslepene za žiadosťou svojho srdca, búri sa a závidí, hnevá sa a pomstou horí, hrozí požehnaniu pokoja v Kristu,
1.
nenávidí, brojí a prenasleduje — a tak namiesto lásky seje nenávisť, namiesto pokoja pôsobí rozbroj, rozdvojenie, nepriateľstvo. Len pozrite do mnohých domácností, rodín, zborov a cirkvi. Ako sa vlastní domáci nemôžu vystáť, ako sa nenávidia! Vlastní bratia, vlastné sestry radšej sami sebe uškodia, a tak si pád a skazu pripravujú, než aby si uznali, odpustili, ustúpili! Koľko nenávisti, koľko hnevu a nepokoja! — A nenávisť, závisť, nepokoj a rozbroj vyvoláva zlý svet neraz preto, aby roztrpčil život aj tých pokojnejších, tichších, zmierlivejších! Neraz práve dobrí a ústupní ľudia, tí, ktorí sa usilujú zachovávať apoštolské napomenutie: dokiaľ je na vás, so všetkými ľuďmi majte pokoj, a to druhé: hľadaj pokoj a snažte sa oň, práve títo mnoho trpia od neprajných, zlých, nepokojných ľudí. Tak často sa plní pri nás, že ani ten najpokojnejší človek nemôže žiť v pokoji, keď má zlého suseda!
Ako milo padne počuť týmto znepokojovaným, trápeným, stíhaným to požehnané slovo svojho Spasiteľa; Pokoj vám! Pokoj vám! i uprostred tej nenávisti, toho nepokoja a rozbroja sveta! Pred tými napádaniami a výpadmi, urážkami a krivdami, ktorými vás stíha zlostný, neznášanlivý protivník, utiahnite sa do prístavu pokoja, ktorý Spasiteľ dáva tým, ktorí sú tichého srdca; tam šípy ľudskej zloby nezasiahnu; a pokoj budete mať sami v sebe a v Hospodinovi, v svojom srdci a svojom svedomí, pokoj, ktorý vám svet neodníme, radosť, ktorú vám ľudská zlosť neprekazí.
A veľké je požehnanie tohoto pokoja v Kristu nielen naproti nenávisti a rozbroju sveta, ale aj
2.
v biedach a zármutkoch vlastného života.
Ako často — aj keď vôkol nás niet rozbroja, bývame zaujatí a zachvátení takým nepokojom duše, že sami nevieme, čo nám chýba; nevieme, kde hľadať a ako nájsť uspokojenie a utíšenie.
Príliš sa oddávame starostiam a trápeniu pre svetskú márnosť, pre majetok a bohatstvá, domnievajúc sa, že keď ich dosiahneme, potom budeme požívať radosť bezstarostného pokoja. A len dosť skoro sa presvedčíme, že práve čím viac majetku, tým viac starostí, čím viac pokladov, tým menej pokoja; duša, pripútaná k zemskej hrude, k mamone sa trápi nepokojom a znepokojuje sa trápením.
Alebo sme chudobní a žijeme v nedostatku a preto v obave, aká budúcnosť nás čaká, čo si počneme, ako opatríme seba a svojich. Nepokoj zavládne našou dušou, malomyseľnosť, nedôvera, pochybovanie sa nás zmocnia.
Ale tu k nám prichádza náš verný Tešiteľ a Ochranca so svojím nebeským potešením: Pokoj vám! Jedným privoláva: Nestarajte sa, nestrachujte sa — ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané; druhým: Dúfajte, utíšte sa, uspokojte sa: Nezhyniete v chudobe a nedostatku, dobrý je Boh a milostivý; lepšie je máličko s bázňou Hospodinovou, než veľký poklad s nepokojom.
Sme skormútení pre ťažký kríž, ktorý dolieha na nás; plačeme, lkáme, nariekame a žalostíme pre stratu toho, čo nám bolo najmilšie; hynieme bôľom a nevieme sa upokojiť pre nesplnené túžby, pre sklamané nádeje; i tu je blízky náš najlepší nebeský Priateľ a prihovára sa nám: Pokoj vám! Tíško, pokojne nes svoje trápenie, nehyň, nezúfaj, nerepci, ako tí, ktorí nemajú nádej — a keď pozorne počúvaš tieto Jeho potešujúce, ale aj napomínajúce a výstražné slová, iste prestane nepokoj, zastaví sa kvílenie, a utíšenie aj radosť zaujmú rozbolenú dušu, lebo došla pokoja v Kristu.
A keď povedomie hriechov nás sužuje, keď cítime, ako často a ťažko sme zhrešili, tak že sme blízko toho zvolať: väčší náš hriech, než aby nám mohol byť odpustený, — zaiste to je povedomie trápne, desivé, znepokojujúce celú našu bytosť, — ale i tu blízky je Zľutovník so svojím darom pokoja pre hriechmi zmietanú dušu: On kajúcim odpúšťa hriechy a napĺňa pokojom a milosťou a tak i radosťou v Duchu svätom, v ubezpečení o tom, že nie je žiadne odsúdenie tým, ktorí sú v Kristovi Ježišovi. Dôvodom tohoto najzrejmejšieho požehnaného pokoja pre skormútenú dušu je Pánovo slávne vzkriesenie: On zomrel pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. A bázeň sa premení na radosť a namiesto nepokoja nastúpi uspokojenie duše, ktorá našla a dosiahla milosť u Boha.
A keď sa aj bude blížiť posledná hodina, v ktorej duša opustí smrteľný stánok tela a zatrasieme sa v pomyslení ako sa postavíme pred prísny Hospodinov súd, — i tu v tejto poslednej potrebe, keď my už všetko zanecháme a i nás všetko opustí, pri nás a s nami ostane Ten, ktorý svojím zmŕtvychvstaním odňal smrti osteň a vyviedol život aj nesmrteľnosť na svetlo náš oslávený Pán a Spasiteľ — a privolá nám svoje uspokojivé, potešiteľné, požehnané, víťazné: Pokoj vám! Ja som živý, aj vy živí budete!
Raz sa prisnilo jednému človekovi, že Ten Večný sedel na svojom tróne a prichádzali pred Neho velikáni ľudstva. Osloví Mojžiša: „Čo si dal svojmu národu?“ Odpovie: „Zákon! — „A čo z neho národ spravil?“ — spýta sa ďalej Ten Večný. — „Hriech“ — znie odpoveď.
Potom sa obráti ku Karolovi Veľkému. – „Čím si ty oblažil svoj národ? — Odpovedá „Oltárom“. „A čo spravil z neho?“ — „Hranicu.“
Aj Napoleona sa pýta: „Čo si dal ty svojmu národu?“ „Slávu!“ „A čo povstalo z nej?“ — „Hanba!“
Nakoniec sa ten Večný obráti k svojmu Jednorodenému: „Povedz mi, dieťa moje milé, čo si dal ty človeku?“ — „Pokoj“ riekne On. „A čo spravil z neho?“ Kristus mlčiac do prebodnutých dlaní skryje tvár a horko zaplače!
Ježiš nám dáva svoj pokoj, ale nie ako svet dáva. Jeho nasledovníkov budú prenasledovať, s tým súvisí aj ich strach a obava. Preto ich uisťuje o pokoji. O pokoji, ktorý nie je produktom ľudskej sily a vôle, ale je to nepochopiteľný Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum a ktorý dáva jedine On. Pokoj, ktorý On dáva, to nie je stav duše, ktorý si človek dokázal privodiť vlastným úsilím, vsugerovať či nanútiť. Skutočný pokoj uprostred všelijakého nepokoja je Boží dar. Často sa ocitáme v situáciách, keď zvoláme: Dajte mi všetci pokoj! No vytúžený pokoj sa nedostaví. Je to preto, že skutočná príčina nepokoja nie je mimo nás, ale v nás samých. Tou príčinou sú naše hriechy a zlyhania. Ozajstný pokoj — to je pokoj očisteného srdca Pánovou krvou a uzdraveného Božou láskou. To je pokoj, ktorý je založený v krvi Jeho kríža.
Pokoj Vám!!
Slovak