Sobáš nepoctivých

„Tak teda vy, najmilší, vstupujete do kresťanského manželstva. Radosť, ktorá obyčajne chodieva s takouto udalosťou, nemálo je vám, bohužiaľ, skalená, čomu vy sami viete príčinu. Neprichádzate k výkonu tomuto svätému s vencom poctivosti Bohu i ľuďom milej, neprichádzate so srdcom čistým, ani s telom nepoškvrneným. Lebo povoliac mámeniu diabolskému a žiadosti tela nerozumnému a nečistému, zhrešili ste proti šiestemu prikázaniu Božiemu a v rúhaniu prišlo na vás slovo apoštolovo: ‚Lebo toto je Božia vôľa: vaše posvätenie; aby ste sa zdržiavali smilstva, aby každý z vás vedel používať telo, ktoré mu náleží, sväto a úctivo‘. Nemôžem, nesmiem o tom mlčať a musím vám to povedať, nie síce na väčšiu potupu vašu, ale pre ten cieľ, aby ste tým k úprimnému pokániu boli povzbudení. Lebo ak nebudete činiť pokánie, zahyniete. Ťažké a hrozné pokuty prichádzajú od Pána Boha spravodlivého na smilníkov a cudzoložníkov, ako mnohé príklady ukazujú. Utečte pred tým a čiňte pokánie…“

Tento vyššie uvedený text je časťou vzorového kázania v starej bohoslužobnej knihe ev. cirkvi a. v. (Agenda, práca cirkevných kňazov – Turč. Sv. Martin: Tranoscius, 1922), ktoré mohol (a určite aj mal) využiť farár ako orientačnú pomôcku. Agenda obsahuje tri typy sobášov, vrátane sobáša ovdovelých. Ale tiež sobáše tých, ktorí spolu intímne žili pred uzavretím manželstva. Už ten nadpis pôsobí trápne, nepríjemne, až to človekom trhne. A čo potom samotné kázanie, ktoré „celú vec rozbaľuje naplno“. Farár tu nijako nebrzdí, nič nezmierňuje, nezaobaľuje, ale zdvorilým spôsobom vykričí „na plné ústa“, že snúbenci mali pred svadbou pohlavný styk: budú to počuť nielen oni sami, ale aj ich rodiny, všetci hostia a z rozprávania sa to dozvedia aj ostatní. V dnešnej dobe by možno dal ženích cez obrad za také ohováranie aj päsťou do tváre. Niekto, kto toto číta sa rozhnevá: ako si môže niečo takéto farár dovoliť! Možno by zvažoval aj podanie trestného oznámenia za urážku na cti a pridal by pár nevyberaných slov.

Možno by to niekoho ani vo sne nenapadlo, že také niečo existuje – a ešte ako vzor. Pretože je to vec súkromná, a do toho nikoho nič nie je. Pre súkromie sa platí najvyššia daň, ktorej sa nič nevyrovná, súkromie ako zámienka k naplňovaniu vlastných osobných túžob (po rozkoši a slasti, nie pre sebaobetovanie pre druhých), zámienka ako presadiť svoj egoizmus, narcizmus, ako sa vyhnúť normám a obmedzeniu zo strany cirkvi, rodiny, spoločenskej slušnosti. Ten kto nemôže dopriať svojim chúťkam, kto nemôže mať sex ako by chcel a kedy chcel, ako by bol chromý, bez nohy, bez ruky, vlastne menejcenný, bez možnosti osobnostného rozvoja, deprimovaný. Dnes nie je tabu sex pred manželstvom, ale odoprenie. Možno ešte väčšie tabu je povedať ľuďom, ktorí spolu chodia, že so sexom majú počkať do manželstva, inak je to hriech.

Miernejšia povaha podotkne, že je úplne smiešne hovoriť o predmanželskej čistote. Mladí sa na žiadne konvencie neobzerajú, častokrát ani kresťania nie. Načo sa viazať pravidlami a čakať? Na sex príde tak či tak. Pravidlá a zdržanlivosť nemajú žiadny úžitok.

Zdanlivá nepochopiteľnosť, ba nehoráznosť toho kázania je svedectvom o tom, kam sme sa svojou morálkou posunuli. Ukazuje, že nie je jediná. Že je možný úplne iný prístup k manželstvu, k pôžitkom, a vôbec k životu. Všetko má svoj čas a svoje hranice. Pozornosť v dobe pred uzavretím manželstva možno zamerať na iné veci. To kázanie ďalej naznačuje, že človek nie je tvorený len telom a pudmi, ale aj dušou, že existuje niečo ako zdržanlivosť a že snúbenci majú možnosť odhaľovať jej zmysel. Že Boh a cirkev môžu hovoriť do súkromia, že existuje poriadok, z lásky daný Boží poriadok, ktorý nás prevyšuje, že ten poriadok je súčasťou cesty posvätenia a rastu viery, ku ktorej sú pozvaní nielen jednotlivci, ale aj manželia a rodiny. Že tu nie je len sloboda ako prostriedok a zámienka do seba uzavretého individualistického hľadania pôžitkov a výhod, ale tiež sloboda k zdržanlivosti a cnosti.

Hore uvedená kázeň, ktorá v minulosti mala byť použitá len mimoriadne, dnes vystihuje najčastejší prípad – a teoreticky by mala byť uplatňovaná v tej najvyššej miere. Divné, však? Výnimka sa stala pravidlom. Mala by sa teda skoro stále napomínať? Alebo vymyslieť nové kázne pre snúbencov, ktorí so sexuálnym súžitím počkali? Napr.: „Najmilší, vstupujete do kresťanského manželstva, ale nemúdro, lebo ste pohrdli toleranciou dnešnej doby, nevyužili ste právo na šťastie v sexuálnej oblasti a neokúsili ste plody telesnej rozkoše, ktorá je zásadnou formou sebavyjadrenia a realizácie slobody človeka. Vaše konanie nie je pochybné len z hľadiska vášho súkromia, ale i z hľadiska spoločenského, pretože dávate zlý príklad ostatným párom a odrádzate ich od plného rozvinutia ich lásky. Preto čiňte pokánie…“ –Nielenže dnes na sex už nie je treba manželstvo, ale ani láska. Sex dnes častokrát nie je chápaný ani ako vyvrcholenie vzťahu, ale ako jeho základný sprievodný jav: pokiaľ nebudeme mať sex, nezačnem s tebou chodiť.

Ale i človek zastávajúci predmanželskú čistotu by povedal, že také kázanie by snúbencov urazilo a odradilo od viery. Farár ich mohol napomenúť v súkromí. Ale každopádne vystihuje skutočnosť, že Boží poriadok zaväzuje všetkých a že súčasťou viery je vzájomné napomínanie, a to aj verejné. Ľuďom sa také pranierovanie nepáči. Ale tiež sa im nepáči, keď je vo vzťahoch chaos, keď chýba poriadok. Na druhej strane, prečo by malo niekomu prekážať verejné napomenutie, keď sú ľudia schopní hovoriť pred druhými aj do médií o svojom intímnom živote a nehanbia sa za to? Ľudia sú voči sebe vulgárni aj na verejnosti. Prečo by nemalo zniesť spravodlivé zdvorilé napomenutie?

Možno si pri čítaní týchto riadkov ktosi pomyslí, že je to prejav prihlúpeho, kŕčovitého a márneho vyhradzovania sa proti (aj cirkvi) dávno prekonaného života nepriateľského systému, ktorý ako kazajka zväzuje rozvoj vzťahov. A sú tí „bez kazajky“ šťastnejší a spokojnejší? Možno si niekto pomyslí, že je to bigotné, dnes je doba iná. Bojme sa, že príde doba, keď sa ľudia začnú pýtať, čo je to cudnosť a prácne, namáhavo budú hľadať jej formy.

À propos, kázal niekto, alebo počul niekto kázanie na Božie slovo „Lebo nenávidím rozvod – vraví Hospodin, Boh Izraela“ (Mal 2, 16)?

Pokoj Vám!!