Hody na Katarínsku nedeľu
Ó, Pane, buď s tými, čo chrám vrúcne milujú,
požehnávaj svoj ľud, aj tých čo ho spravujú.
Prebúdzaj k ochote a vznieť lásky plam,
prinášať obete, zveladiť tento chrám. Amen. (M.R.)
Ž 84, 2 – 8:
(2)“Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine mocností!
(3) Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových;
srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému.
(4) Aj vtáča našlo si domov a lastovička hniezdo,
kde ukladá si mlaď: oltáre Tvoje, Hospodine mocností,
Kráľ môj a Boh môj!
(5) Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome,
oni Ťa stále chvália. Sela.
(6) Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu,
tí, čo majú na mysli cesty do chrámu!
(7) Keď prechádzajú suchým údolím, premieňajú ho na prameň
a požehnaním pokrýva ho jesený dážď.
(8) S pribúdajúcou silou kráčajú,
aby sa ukázali pred Bohom na Sione”.
Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Náš myjavský cirkevný zbor dnes svätí 236. výročie Pamiatky posvätenia tohoto chrámu Božieho. Pri Pamiatke posvätenia sa celkom prirodzene vraciame v myšlienkach do minulosti, keď naši predkovia slávili veľkú a mimoriadnu slávnosť. Bolo to posvätenie v poradí už štvrtého kostola, ktorý nám slúži až doteraz a pozýva nás k oslave Hospodina mocností.
Aby sme lepšie a hlbšie pochopili tie radostné okamihy, ktoré naši predkovia prežívali pri posviacke chrámu dňa 8.novembra 1785, je potrebné si uvedomiť, čo všetko tieto chvíle predchádzalo.
Na prvom mieste chcem najskôr spomenúť smutné a tragické okrúhle 400.výročie zničenia prvého evanjelického kostola, ktorý – ako iste viete – stál na dnešnej Starej Myjave. Bolo to v roku 1621- 25.novembra na deň sv.Kataríny, keď kozáci vypáli Myjavu i s kostolom. Pri Betlenovskom povstaní sa totiž Myjavci pridali k povstalcom, tiahli na Moravu a tam, pri Rohatci, prepadli a porazili menší oddiel kozákov. Cisárska strana sa veľmi rýchlo zorganizovala a spolu s Nemcami, Čechmi a Slezanmi vykonala odvetu, dorazila na Myjavu a kostol, do ktorého sa ozbrojený ľud zavrel, dobíjala a podpálila.
Z oboch strán padlo mnoho bojovníkov. L.Pauliny spomína že padlých útočníkov odvážali na desiatich vozoch. Ale padlo aj mnoho domácich a ako už bolo povedané, vypálený bol kostol i obec.
Obec i kostol boli síce postupne obnovené, ale evanjelici si museli kostol chrániť i naďalej. V roku 1654 prišiel na Myjavu istý rím.kat.kňaz a kostol evanjelikom zaujal. Myjavci sa vtedy obrátili na cisára o pomoc a od jeho komisárov dostali v Tokaji 21. júla 1646 ochranný list. Následkom toho bol kostol evanjelikom vrátený. V neskorších rokoch však bol kostol evanjelikom opäť niekoľkokrát odobratý na kratšiu, alebo dlhšiu dobu. Napríklad v rokoch 1661 (360 rokov) až do roku 1683 tu evanjelického farára nebolo, pôsobili tu len rímsko-katolícky plebáni. Naposledy bol tento druhý kostol odobratý 17.apríla 1699, keď arcibiskup L.Kolonič obžaloval Myjavcov u cisára ako buričov. Daniel Krman, ktorý kázal v jednej stodole na kopaniciach Krížle (Kržle), podľa iných to bolo na Polianke, bol chytený a uväznený v Čachtickom zámku. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a odišiel do Nemecka, kde hľadal pomoc zahraničných evanjelikov. Táto jeho snaha bola napokon úspešná.
Neskôr D.Krman postavil nový kostol v dolnom mestečku a kostol na Starej Myjave dal zbúrať. Aj tento nový, dnešný rím.kat.kostol bol násilne naším predkom odobraný v roku 1731 a následne bolo odobratých aj 6 zvyšných evanjelických kostolov v senioráte brančsko-čachtickom. TENTO KRMANOV KOSTOL SA DO EVANJELICKÝC RÚK UŽ NIKDY NEVRÁTIL. Evanj. cirkev živorila iba v tzv.artikulárkych miestach a chrámoch, ktoré boli v každej stolici povolené iba dva. PRE NÁŠ KRAJ TO BOLA PRIETRŽ.
Počas nasledujúcich 50 rokoch bola evanjelická cirkev cirkvou odsúdenou na zánik, keď prišla pomoc z miesta, z ktorého to nikto nečakal. Jozef II., syn Márie Terézie, ktorý už za jej života ako spoluvládca začínal robiť odvážne reformy, po tom ako sa stal cisárom, vydal 25.okt. 1781 TOLERANČNÝ PATENT. S veľkou a neskývanou radosťou evanjelici patent prijali, na druhej strane s neskrývanou nevôľou bol odmietaný a bolo znemožňované uskutočnenie tejto radikálnej reformy. V nitrianskej, ale i v iných stoliciach sa tak stalo až o dva roky. V tomto roku teda slávime 240.výročie tohoto významného dokumentu a počinu, na základe ktorého sa obnovil aj myjavský CZ, keď si za farára povolal Juraja Jozefyho, ktorý prvé služby Božie vykonal už 20.júla 1783 v obecnom dome.
Základný kameň tohoto kostola bol posvätený 21.4.1784 a posviacka kostola sa konala 8. novembra 1785. Tento deň sa teda stal tým dňom radosti, keď sa tu konali prvé evanjelické služby Božie a spievali chvály a vďaky “v ústrety Bohu živému”.
I keď Tolerančný patent evanjelikov len toleroval a pre evanjelické cirkvi platili ešte mnohé obmedzenia, bol to veľký a nečakný pokrok a skutočný prejav Božej milosti, pomoci a záchrany. Postupne prichádzali aj ďalšie uvoľnenia a uznanie evanjelikov štátom sa udialo o 10 rokov neskôr, zákonným článkom z r.1791.
Veža ku kostolu bola pristavená o 70 rokov neskôr.Pripomeňme si ešte, že kostol a jeho zariadenie si evanjelici, ktorých sa podľa povinného sčítania ľudu prihlásilo vyše 1000 rodín, financovali sami, z vlastných prostriedkov, milodarov a formou dobrovoľnej práce, čo dávalo a dáva dodnes do našich sŕdc a myslí radosť, hrdosť a nové odhodlanie budovať a chrániť si dedičstvo našich evanjelických predkov a s ním aj to duchovné dedičstvo, o ktoré v podstate išlo vtedy a ide aj dnes.
Teraz iste môžeme pochopiť radosť našich predkov vo viere, ktorý sa s dobrorečením priznávali k vyznaniu nábožného žalmistu, ako sme ho vypočuli zo známeho 84.Žalmu pri posvätení aj tohoto chrámu:
“Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine mocností!
Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových;
srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému.”
Za všetkými tými úpornými snahami, kde naši evanjelickí otcovia nasadzovali “svoje hrdlá, česť i majetok” – bola túžba po živom Božom slove, po čistom evanjeliu Pána Ježiša Krista, ktoré v evanjelickom chráme zaznievalo a má zaznievať. Aj pre nás, dnešné generácie je práve toto základná a bytostná otázka:
Túžia naše duše po živom Bohu, ktorý chce náš život požehnať?
Prahneme aj my dnes srdcom i telom po spoločenstve s Tým, ktorý prišiel, aby sme “život mali a hojne mali”? Totiž, aby sme mali istotu večného života a dosahovali život v plnosti. Aby sme v tejto možnosti videli plný a pravý zmysel nášho časného žitia a bytia.
Žalmista ukazuje na milý a známy obrázok z prírody, zo života sťahovavých vtáčatiek, lastovičiek, ktoré si stavali svoje hniezda na múroch jeruzalemsého chrámu. Boli to pre ne dôležité miesta prebývania, kde v teplom podnebí prežili zimu, keďže tam, kde sa sami narodili a kde sa vyliahli ich mláďatá, vládnu nevhodné podmienky pre ich život.
Podobne aj naše domy a naše zemské príbytky sú vzácne pre každého z nás. Máme radi naše rodisko, priťahuje nás tak, ako keď sa u nás vyliahnuté lastovičky na jar vracajú do svojich hniezd.
Ani naše rodné domy nie sú naše trvalé príbytky. ”Bo rýchle prejde a my odletíme”, hovorí Mojžiš v 90-tom žalme o našom časnom živote.
Dom Boží, ktorý je posvätený, oddelený od ostatných domov a budov ktoré stavia človek, nám pripomína už svojou existenciou Toho, ktorý je Svätý a Večný a ktorý je Darcom a Pánom nášho života. Preto žalmista vyznáva: “Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome”. Nie, nejde nám prioritne o tieto staré mohutné múry, ktoré tak mnoho videli a tak mnoho pamätajú! Ide nám o to, že tu, na mieste oddelenom pre bohoslužbu, slúži nám Pán Boh svojím slovom a kde Mu potom my spoločne môžeme slúžiť naším ďakovaním, oslavou a dobrorečením. To je obraz trvalej budúcnosti, ktorú pre svoj ľud pripravil Hospodin. Ľudia sú a môžu byť blahoslavení, teda šťastní a spokojný, keď svojho Stvoriteľa a Darcu všetkých dobrých darov vo zvestovanom slove v chráme poznávajú ako svojho nebeského Otca.
Nielen pre našich otcov a nielen pre naše súčasne generácie, ale aj pre tie budúce platí a bude platiť skúsenosť Žalmistu: “Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome, oni ťa stále chvália”.
Pretože tí, čo Božie slovo a Božiu pomoc hľadajú, “tí čo majú na mysli cesty do chrámu”, tí Božiu pomoc práve tu v Božom slove poznávajú a nachádzajú.
Niekedy nás Pán Boh vedie cestou skúšok, ako sme to videli v dejinách našej cirkvi i zboru. Učí nás preto i trpezlivosti v kríži a v súžení, aby tým viac vynikla Jeho moc a pomoc. Človek by si nemal príliš veľa myslieť o sebe, zakladať si na sebe, na svojej múdrosti a dobrote srdca a na svojich schopnostiach. Ak sa tak deje, človek je sklamaný, frustrovaný, nešťastný a následne agresívny. Preto vidíme dnes tak veľa nelásky, zloby a hnevu voči blížnemu.
Chrám a bohoslužba v ňom a v nej Božie oslovenie vedú človeka k zmiereniu, k pokore, k trpezlivosti v kríži a k blahoslavenej nádeji. Žalmista vyznáva: ” Tí, čo majú na mysli cesty do chrámu – keď prechádzajú suchým údolím, premieňajú ho na prameň a požehnaním pokrýva ho jesený dážď. S pribúdajúcou silou kráčajú, aby sa ukázali pred Bohom na Sione.”
Bratia a sestry v Pánovi!
Spomenuli sme už Daniela Krmana a jeho pôsobenie pre ľud Boží, pre cirkev i pre národ. Kto môže poprieť, alebo oddiskutovať toto požehnanie? – Spomenúť môžeme aj iné generácie našich predkov, napr.Šulekovcov, Kolényovcov, J.M.Hurbana i mnohých cirkevných učiteľov, ktorí tu, v našich končinách zanechali svoje živé stopy a priam premieňali suché údolia cirkvi i národa na úrodnú pôdu, ktorá rodila nový život a pripravovala novú budúcnosť.
Všetci títo, ale aj mnohí menej známi, možno jednuduchí ľudia bez vyššieho vzdelania, pracujúci len na úzkych roličkách tohoto kraja, dokázali sa dobrými synmi a dcérami svojej cirkvi a dokázali sa i “na národa roli dedičnej”…Božie slovo, ktoré smieme v chráme na službách Božích počuť a prijať, nás nielen volá a inšpiruje k životu služby a lásky, ale aj dáva vždy novú silu a odvahu ísť za Kristom a nasledovať Jeho šľapaje.
Preto aj dnes, pri 236. výročí pamiatky posvätenia tohoto Božieho domu vyznávajme a odovzdávajme budúcim generáciam, našim deťom a vnúčatám radostné vyznanie: “Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine mocností”. Nehanbime sa dokazovať ako potomkovia otcov a matiek, ktorých duše túžili, áno “prahli po sieňach Hospodinových”. A aj my sami sa vo svojich srdciach i v celom prejave svojho života dokazujme sa ako tí, ktorí plesajú a radujú sa zo spoločenstva s Pánom Bohom už tu v časnosti a očakávajú trvalú radosť aj vo večnom živote v nebesiach. Amen
Pamiatka posvätenia chrámu – Myjava 2021- Ľubomír Batka st.
Slovak