Môj zrak sa tratí, údy klesajú,
každý krok pôsobí nohám muky.
Sluch vypovedá, dech sa úži,
práca vypadá z trasúcej ruky.
Čo so mnou teraz? Kam sa podejem?
Kde zložím v noci umdlenú hlavu?
Kto že privinie, kto mi poslúži?
Nikoho nemám na šírom svete,
domova bránu nikde nezriete.
Ach, ktože, biednu, ktože privinie?
Dokiaľ som ešte mohla pracovať,
chlieb svoj si skromný zahladať verne,
muža opatriť, deti odchovať,
(no, oni klesli pod hrudy čierne),
mali sme domov, nie svoj, platený,
a teraz pre mňa už miesta neni.
Sama som, kol mňa cintorín, hroby,
a v srdci ťarcha pustej siroby.
Čo bude so mnou? Kam sa podejem,
kým k bránam smrti aj ja dospejem?
Do prázdna márne vystieram ruky!
Môj Bože, pomôž, skráť moje muky!
Žobráčku biednu, krokom slimáka
vidievala som neraz chodievať,
o dvoch paliciach, v uzlíčku dary
milosti ľudskej s sebou nosievať.
So strašnou biedou chodila — spadla.
Nevstala viacej, niesli ju iní.
Či aj ja tak mám raz život skončiť?
Môj Bože, odpusť mi moje viny,
nejedala som, znáš, chlieb žebroty.
Či ozaj musím aj ja po tejto
ceste ísť a tak v prachu zomierať?
Ako zvieratko uhnané, staré,
nemá tvar, čo dosť ľuďom slúžila,
kým ju staroba prácou ubila?
Môj Bože, čože iné ma čaká,
ak už na zemi vymrela láska!?
Slovak