Tichý šelest evanjelia

Tichý šelest evanjelia

Dúfame, Bože,

náš Pane milý,

vykonať mnoho, 

keď Ty dáš sily…

zvládať i svet, 

čo za hriechom tiahne,

tak mocou Ducha

zvíťaziť slávne. Amen

1 Kr 19, 7 – 12; 15 – 18:

“Nato sa ho anjel po druhýkrát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou.(8) Vstal teda, najedol sa a napil a posilnený tým pokrmom, putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóréb. (9) Tam vošiel do jaskyne, kde aj prenocoval. A hľa, zaznelo k nemu slovo Hospodinovo: Čo tu robíš Eliáš? (10) Odpovedal: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, rozborili Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len ja sám. A teraz siahajú na môj život, aby mi ho vzali. (11) Nato povedal: Vyjdi a stoj na vrchu pred Hospodinom! A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa obrovský drsný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. (12) Po zemetrasení oheň, ale Hospodin nebol v ohni; po ohni zašumel tichý šelest. – (15) Riekol mu Hospodin: Choď, vráť sa svojou cestou k damašskej púšti, a keď dôjdeš, pomaž Chazáéla za kráľa nad Sýriou, (16) Jéhuá, syna Nimšího, pomaž za kráľa nad Izraelom a Elízea, syna Sáfatovho z Abed-Mechóly pomaž za proroka namiesto seba. (17) A kto sa zachráni pred mečom Chazáélovým, toho usmrtí Jéhú, a kto sa zachráni pred mečom Jéhúovým, toho usmrtí Elizeus. (18) V Izraeli však ponechám sedem tisíc, tých, ktorých kolená sa neskláňali pred Baalom a ktorých ústa ho nebozkávali”. Amen

    Milí bratia a sestry v Pánovi !

    Kto v cirkvi už niečo “preskákal”, čiže prešiel v nej už dlhý kus cesty, vie že cesta Božieho ľudu nie je prechádzkou ružovým sadom. Aj v cirkvi, ako to v živote býva, žijeme raz radostne a optimisticky naladení, ale sú a prichádzajú aj chvíle a obdobia duchovného spánku, letargie, ľahostajnosti, ba i rezignácie. Obdobia, ktoré možno nazvať časom duchovnej hluchoty a mĺkvoty. Týka sa to nielen jednotlivcov, ale aj celých rodín, niekedy dokonca aj celého cirkevného zboru, alebo jeho časti. Obrazne povedané, aj v cirkvi sme ako na hojdačke: raz hore a raz dole.

    Čítal som príbeh o malej skupine ľudí, ktorá sa vybrala na výlet v strednom Anglicku. Cestovali autom a smerovali k akejsi malebnej dedine. Prišli na malý vŕšok, z ktorého sa im naskytol pekný pohľad na dedinu, v ktorej dominovala veža kostola.Dedina bola akoby na dosah ruky. Potom zišli do údolia a očakávali, že dosiahnu cieľ cesty. Ale zišli iba do malého údolia v ktorom sa im dedina, cieľ ich cesty, stratila z dohľadu. Bola zakrytá novým malým vŕškom.  Situácia sa potom opakovala. Dedina sa pred nimi vynorila, zišli dolu a opäť sa stratila a to sa stalo dvanásť krát, kým vošli do dediny skutočne prišli.

    Aj v živote cirkvi sa deje niečo podobné. Sú chvíle, keď sa nám zdá, že sme už blízko cieľa, ktorým je duchovná stavba cirkvi – živý a fungujúci cirkevný zbor. Možno sme vykonali rôzne “aktivity”, uskutočnili programy, naplnili mnohé plány a mysleli sme si, že sme dosiahli stav, keď môžeme so byť stavom cirkvi, alebo zboru spokojní. Možno si v duchu niekto pomyslel, že aj sám Pán Boh “musí byť s nami spokojný”  a že po naplnení niektorých cieľov – možno po oprave kostola, po slávnosti konfirmácie, po viacerých aktivitách nás čakajú už len vavríny a trvalé pocity šťastia a blaha. Zdá sa nám, že náš cieľ je na dosah ruky, ale potom prichádza cesta do údolia a cieľ cesty sa akoby vzdialil, alebo stratil. Spoločenstvo cirkvi má zrazu zmiešané pocity: niekto rezignuje, iný panikári, ďalší sa “uloží k spánku” a to všetko pri uvedomení si faktu, že v cieli ešte nie sme. Sme stále iba na ceste…Takéto a podobné pocity sa netýkajú iba starších ľudí, unavených a vyčerpaných pútnikov, ale aj mladých, ktorí sú často netrpezliví a rýchlo “vyhoria”. 

    Príbeh, ktorý sme vypočuli z prvej knihy Kráľov, hovorí o niečom podobnom. Prorok Eliáš viedol dlhý, ťažký a vyčerpávajúci zápas o čistotu viery ľudu Izraela v čase, keď samotný kráľ Achab prestal konať svoju ochrannú kráľovskú funkciu. Vzal si za manželku pohanku Ízebel (st.prekl.Jezábel), fanatickú uctievačku pohanského kultu Baala. Kráľovná doviedla do krajiny Baalových kňazov a všemožne ich podporovala. Ľud zo strachu a jedni aj z vypočítavosti sa pridal na stranu mocných. (Obraz takého počínania sme zažili v roku 1968  u nás a potom ďalej v dobe normalizácie.)

     Mnohým sa zdalo, že viera Izraela v Hospodina, Stvoriteľa a Otca zanikne a že verní vyznavači v ľude stratia. Čakalo sa, že za pár rokov viera otcov zanikne. Prorok Eliáš odvážne stál proti tomuto novému kultu a v určitej chvíli sa mu darilo dosahovať aj prekvapujúce úspechy, ale celkový zvrat jeho úsilie neprivodilo. Známy je najmä jeho zápas s Baalovými kňazmi na hore Karmel, kde síce nad nimi zvíťazil, ale zdalo sa mu, že v tomto zápase zostal napokon iba sám. Tak, ako v pašiových udalostiach je opísaný postoj ľudu na Golgote zoči – voči trpiacemu Ježišovi, aj tu: “… ľud stál a díval sa”.

    Aj Eliášovi súčasníci sa zo strachu, alebo z vypočítavosti stali “mlčiacou väčšinou”. Eliáš, po boji vyčerpaný utekal zo severného Izraela do Judska, kde dúfal nájsť pokoj a pravú vieru. Na púšti si  unavený ľahol pod kručinový ker a žiadal si smrť slovami: ” Dosť už, teraz Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia”. ( 1 Kr 19, 4) Boží muž a bojovník telom i dušou za “cirkev bez poškvrny a vrásky”, bol na konci svojich síl a nevidel už nijakú možnosť zmeny. Unavený zaspal. Keď sa prebudil, Pán Boh mal však pre neho iný plán a zámer. Pri hlave mal pripravené jedlo (posúch) a krčah vody. A Boží posol mu povedal: “Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou.” 

   Bratia  a sestry v Pánovi! 

    Toto slovo je slovom určeným aj pre nás, ktorí sme možno už dlho viedli duchovný zápas o čistotu viery a života a preto si možno hovoríme podobne: “ Dosť už Hospodine…” Iní sa ľakajú, mnohí sú ľahostajní a niektorí duchovne spia…Niet divu, cirkev a kresťania v nej, vedieme veľa rôznych zápasov o čistú a živú vieru, vediem boj o každú evanjelickú dušu, o naše deti, o mládež o účinnú misiu. K tomu pristupuje snaha o zachovanie cirkevného majetku, o opravy budov a zverené dedičstvo. Vedieme aj zápas o pravú poslušnosť, o kresťanské morálne hodnoty a vidíme, že jedni sa boja, iní len stoja a dívajú sa, ako všetko dopadne. Aj farári v našej cirkvi  sa neraz cítia ako Eliáš, sami, opustení a vyčerpaní…

    To, čo však môžeme počuť a prijať ako akutálne Božie slovo – to je slovo adresované nielen Eliášovi. Pán Boh nám dáva nový pokrm na cestu a nemyslíme len pokrm pre telo. Pripravil nám aj pokrm duchovný: svoje slovo, svoje sviatosti na občerstvenie a posilnenie, lebo máme ešte dlhú a ďalekú cestu pred sebou. Možno naša cirkev vykonala – aspoň v minulosti naozaj veľa. V oblasti školstva a vzdelávania, v diakonii, v schopnosti prežiť ťaké časy. Mám tu na mysli akciu: “Cirkev  sebe” a jej úspešné výsledky, z ktorých smieme čerpať aj dnes financie do podvýživenej cirkvi, pravda, ak by ich spravovali zodpovední šafári. Ako sme nedávno počuli, Kuratórium Beckovskej viesky si počínalo, žiaľ, inak.

    Nech však je to už s nami akokoľvek – platí pre nás Božie slovo a pokyn: “Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou”. Aká je tá naša cesta a nové úlohy v cirkvi, iste tušíme všetci.

   Prorok Eliáš poslúchol Hospodina. Je tak naším učiteľom a príkladom. Posilnil sa telesne a bol pripravený stáť v Božej službe a zápase viery aj naďalej. K telesnému a duchovnému posilneniu pripojil však Hospodin aj poučenie a povzbudenie duchovné. Poučenie o tom, ako viesť duchovný zápas cirkvi uprostred tohoto sveta, alebo akými zbraňami má ľud Boží bojovať s hriechom, neverou, ale aj vlasnými zlyhaniami.   

     Eliáš prišiel na vrch Chóreb a tu mal osamote zastať, aby poznal  tú hlavnú duchovnú zbraň a silu, na ktorú sa mal naďalej spoliehať. Na vrchu Chóreb sa strhol obrovský drsný víchor, ktorý “rozrážal vrchy a drvil bralá”. Napriek tomu Eliáš zisťuje, že v tom drvení brál a vo víchre Hospodin v skutočnosti nebol. Bolo mu tým naznačené, že hrubá sila, akokoľvek hroziaca všetko – aj nepriateľov rozdrviť – nie je Božou cestou a spôsobom, ktorý povedie k úspechu. 

   – Naši predkovia prešli cez veľmi dlhé obdobie, v ktorom na vlastnej koži skúsili moc mocných. Hrubú silu štátu i cirkevnej vrchnosti opierajúcej sa na brachiálnu moc, na vojsko, väzenie, ponižovanie. Naša cirkev napriek všetkému nepadla – na veľké prekvapenie jej nepriateľov. Pripomínajú nám to v tomto roku dve výročia: 340 výročie Šopronského snemu a jeho artikuly (25. a 26.), ale najmä 240. výročie vydania Tolerančného patentu, ktorý bol výrazným krokom k náboženskej slobode evnjelikov.

    Dnes sme podobne svedkami, ako chcú inoveriaci prinútiť a zlomiť spoluobčanov k prijatiu šaríe, islamského práva. Hrubé násilie nie je dobrá cesta pre nikoho, najmenej však nie pre cirkev Kristovu.

    Eliáš na Chórebe, pred ďalšou cestou zažil aj zemetrasenie – ale ani v zemetrasení Hospodin nebol. Zemetrasenia neprestajne ohrozujú materiálne hodnoty i život a zdravie ľudí, ale strach z nich nie je cestou k pravej viere. Ani my sa nemáme tešiť z toho, že nejaká živelná pohroma, alebo zemetrasenie – obrazne povedané “zrazí ľudí na kolená” a privedie k viere. Hospodin v ňom nebol – spoznal už Eliáš.

   Do tretice, ani oheň, ktorý sa strhol na vrchu nebol znakom Božej cesty o zápas viery – Hospodin nebol v ohni. Eliáš sa nemal spoliehať na akúkoľvek silu, alebo oheň, ktorý ohrozuje život ľudí, ani nič podobné. To je odkaz aj pre naše zápasy viery, ktoré vedieme a máme viesť.    

    Eliáš – možno na svoje veľké prekvapenie spoznal prítomnosť Božiu a Božiu moc v tichom vánku a šeleste. “Po ohni zašumel tichý šelest.” Eliáš pochopil, že je to predovšetkým tiché volanie a oslovenie človeka Božím slovom, ktoré vedie k viere a obnove života cirkvi a viery.

   Králi a tí, ktorým je zverená moc na zemi, majú síce právo moc použiť, my sa však spoliehajme na našej ceste na Božie zasľúbenia. Najmä na tie, ktoré poznáme zo slov nášho Pána Ježiša Krista. Vyznávajme: “Hrad prepevný je Pán Boh náš”… a dôverujme v slovo Pána Ježiša, keď hovorí: “…a vystavím si cirkev, ktorú ani brány záhrobia nepremôžu”. On je našou cestou a našou nádejou.

    Tak, ako Eliášovi zaznelo slovo živého Pána Boha: “V Izraeli však ponechám sedem tisíc tých, ktorých kolená sa neskláňali pred Baalom a ktorých ústa ho nebozkávali” – tak i nás povzbudzuje, že On sám napokon zachová vo viere hlúčok verných aj dnes. Tých, ktorí nesklonia kolená pred novodobým pohanstvom a nepodľahnú zvodom alebo tlakom sveta.

    Nie je všetko v zápase viery v našich rukách, v našich ľudských možnostiach, v našej múdrosti, alebo v sile peňazí. Učme sa dôverovať Božiemu slovu a Kristovmu evanjeliu, ktoré otvára uši hluchých a aj oči slepých.( Mk 7) Ktoré dáva radosť zo spasenia do našich sŕdc. Potom sa otvoria aj naše ústa k trvalej chvále, k spevu a dobrorečeniu Pánovi. To je a bude dôkazom, že Božia milosť je s nami a pri nás.

    Aj vtedy, keď sme niekedy “dole”, aj vtedy, keď možno nevidíme spôsob ako ďalej v ECAV,  náš Pán je s nami. Vedie a učí nás, ako Hospodin učil Eliáša, že je tu v tom nenápadnom “slove danom a zvestovanom”, ak je zvestované čistotne a úprimne” zvesťou Jeho služobníkov. 

   Dôverujme Pánovmu slovu a prijímajme ho s vďakou ako duchovný pokrm na našu ďalšiu cestu. Verme, že aj dnes medzi nami On ponechá zo svojej milosti “sedem tisíc “ tých, ktorí sa neskloniapred dnešnými modlami a falošnými božstavami, a  zostanú verní prvej láske, ktoru je pre nás On sám. Amen  

      12.nedeľa po Sv.Trojici –  Myjava  –    Mgr.Ľubomír Batka st. 

Komentovať