Ondrej Bella — Blázon vraví: nieto Boha!

Ondrej Bella — Blázon vraví: nieto Boha!

(úryvok)

Len sa tmoľte po kostoloch
v lesku svetiel mátoživom,
v hmlách, víriacich sa kädivom!
Osŕkajte v svojich bôľoch
a hltajte, čo vám tára
klamár farár od oltára,
chátra hlúpa a úbohá!
Ja sa smejem: „Nieto Boha!“

Ten na vašom na oltári,
na kríž muky rozopiaty,
bol židovský blázon svätý,
ktorý moci pľul do tvári,
keď nevládal sám byť pánom,
sám na šiju stať Júďanom,
a rezať im z chrbta pásy,
kým neryhnú zlato spásy.

A ten, čo na nebi žije?
Kto ho videl, kto ho cítil,
ktože za nohy ho chytil? —
Márne všetky litánie ….
To len kňazské sú výmysly,
i tie dávno sa prekysli ….
I do chrámov parom udrie,
keď raz ľudstvo trochu zmúdrie.

No nezmúdrie, dokážeme.
My rozumy poviažeme;
svetlé čelo, smelé temä
zavalíme hrudou zeme,
slabým privalíme bremä.
Len vladárom smiete kädiť,
len im krv zo srdca cediť,
len im znášať znoj, mozole,
len im hľadať dobré vôle!

My sme páni, my bohovia;
nikto na tom svete iný!
O nás znejú len dejiny,
o nás veštia augurovia,
o nás pejú epopeje,
nám sa hymn a obeť leje;
pred nami sa všetko plazí,
síce ho náš zákon zrazí.

Vôkol nás sa, augurovia,
vycivelí, z hriechov tuční,
my sme spolu nerozluční:
Vy ste žreci, my bohovia.
Násilie je žezlo naše,
vaše: tma a otčenáše.
A kým hlúposť nevyhynie,
panstvo naše nepominie!

Ako Rozum hľadal Boha
Bol maličký chlapček, ktorému hovorili „Rozumček“. Rozumček rád pokúšal, zlostil, hneval ale tiež veľmi rád počúval rozprávky. Vtedy sedel, ani nemukol. Neskôr chodil do školy, kde počúval mnoho nových vecí.

Rozumček rástol a rástol, až vyrástol z detských topánok a viac sa nespratal do detských nohavíc. Z nášho milého Rozumčeka sa stal sa zrazu Rozum. Navštevoval ešte vyššie školy, kde mu zase mnoho a mnoho nového vraveli a ukazovali, a Rozum bol na to veľmi pyšný.

Po čase sa stal náš Rozum pánom, a tu sa raz prihodilo, že ho povolali, aby rozhodol v istom naliehavom spore. Nejaký človek prestúpil poriadok a zákon. Keď ho predviedli pred sudcu, obžalovaný sa odvolával na Boha, že to, čo urobil, bolo z Jeho príkazu. Tu samozrejme bolo treba, aby bol zavolaný odborný poradca, akým bol nás Rozum.

Rozum vypočul žalobu, zamyslel sa, išiel domov a tri dni iba v knihách hľadal, meral, vážil, skúmal. Potom krútiac hlavou sa vrátil do porotnej siene. „Boha nieto“, ozval sa jeho rozhodný hlas. „Mám mnoho vo svojich knihách, už som mnoho vyskúmal a môžem na mnohé odpovedať, ale na Boha som doteraz ešte nikdy neprišiel, a preto nieto Boha.“ Človeka odsúdili, a sudcovia si vydýchli, že majú nemilú vec z krku.

Ale Rozumovi sa nechcelo v tú noci spať, a prevaľujúc sa na posteli naraz počuje hlas, ako by niekto prehovoril jeho duši; „ A predsa je Boh.“ Rozum podráždený smelosťou neznámeho hlasu sa prudko prevalil na druhý bok. Ale v tom zase, celkom zreteľne počul ten istý prenikavý hlas: „Rozum, Boh je!“ „Kto to hovorí?“ zvolal namrzený Rozum. „Sám Boh, Rozum, Jeho Duch to hovorí i Jeho slovo, všetci Jeho svedkovia, a keby to nikto na svete nepovedal, začali by to kamene kričať. (L19, 40.) Priprav sa, na stretnutie so svojim Bohom! (Amos 4, 12.) Hovorí to aj tvoja duša.“
„Človek nemá dušu!“ vykríkol Rozum a vyskočil z postele, vzal si dávku uspávacieho prášku a zaspal. Ráno ho bolela hlava, a slová, ktoré počul v noci mu nevychádzali z pamäti. Stále musel na ne myslieť, nech robil, čo chcel. Zabral sa znova do svojich kníh, do svojich mikroskopov, ďalekohľadov, do svojich váh a mier, rozrezal množstvo živých i mŕtvych tiel, ale dušu nikde nenašiel. Veď bol Rozum a ešte nemal toľko rozumu, aby v mŕtvom tele by ani sám seba nenašiel, ba ani v živom žiadnym mikroskopom ani váhou ani mierou! — Večer, unavený všetkou tou prácou, si zase ľahol do postele.

Odbilo jedenásť, dvanásť a Rozum stále nie a nie spať. Slová, ktoré počul minulú noc, nedali mu usnúť. „Eh, taká hlúposť!“ nahováral si Rozum „Podráždené nervy a následok — chorobná citlivosť. Nemôže byť Boh, nemôže byť duša — všetko som len ja sám! Nebudem sa s nikým deliť o vládu, čuješ, hlas? Ja som jediným pánom a vládcom, mne samému musí slúžiť celý svet.“

Na to užil ďalšie prášky a zaspal. Ráno ho bolela hlava ešte viac, a myšlienka, že by mal niekomu inému prepustiť svoju vládu a moc, dráždila ho k odporu.

„Keby som aspoň tu niekde mohol chytiť svojho soka, aby som sa s ním mohol pomerať! Ale veď ho tu nie je, niet ho vôbec. Je to všetko len fantázia!“ Večer si zase ľahol, ale zase nemohol zaspať. A tu mu prichádzali také čudné myšlienky, o ktorých si myslel, že sa ich už dávno zbavil, a zatiaľ zase znova stoja pred ním ako veľké mučivé otázniky: Čo je tvoja hmota, Rozum? Molekulárne zoskupenie? A čo sú molekuly? Zložky prvkov? Ukáž mi prvok! Nemôžeš? Či je príliš nepatrný pre tvoj drobnohľad? Prečo teda hovoríš, že je, keď ho nedokážeš? Teda tá tvoja jediná hmota je niečo, čo nepoznáš, čo vlastne ani podľa tvojej náuky niet! A teda niečo iné: Povedz mi, čo je život? Z čoho je? A načo je? Aký je zmysel a cieľ všetkého stvorenstva? Či nato, aby sa slabší ničili vo vzájomnom boji a silný po najväčšom boji, aby podliehal smrti a rozpadal sa v nič? . . . .

Rozumu vystupoval studený pot na čele. Videl, že sa dotieravých otázok nezbaví. Nakoniec, úplne znepokojený, zvolá, ako kedysi Pilát: „Čo je pravda?“ Na to sa ozval jemný hlas, ktorý vravel; „Ja som ta cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ (J 14,6).

Ale Rozum, pretože bol ešte nepokorený, sa rozhodol kráčať opačnou stranou, hoci tam bolo šero, aj na mnohých miestach často úplná tma, a tam hľadal pravdu. Pri tom sadol na vysokého koňa, kde-tu posvietil si sviečkou dal sa prenasledovať Toho neviditeľného, od ktorého pochádzal tajomný hlas: „Ty ma nasleduj!“ (J 21,22). Alebo: „Hľadaj v knihe Hospodinovej a čítaj!“ Jeho odpor rástol takou mierou, ako rástla tma v ňom samom. Na ceste odporu a nenávisti sa často nejako dotrmácal, ale to všetko nestačilo, aby zlomilo jeho vzdor a pýchu.

Až raz na pravé poludnie podobne ako kedysi na Saula, udrelo na neho neslýchané svetlo z neba, že ohromený padol na zem a predesený počul hlas : „Prečo ma prenasleduješ?“ Až tu sa spýtal: „Kto si Pane?“ A hlas odpovedal: „Ja som Ježiš, ktorému sa ty protivíš.“ Hlas bol taký zvláštny, že nebolo rozoznať čo viac v ňom ležalo – či prísnosť a či nadzemská láska. A tak predesený a láskou premožený zvolal: „Môj pán a môj Boh,“ Až tu, v tomto jase porozumel slovám proroka: „V tvojom svetle svetlo vidíme“ (Ž 36, 10). Tu sa stala s Rozumom základná zmena. Išlo to síce cez mnohé pokorenia a skrúšenia ako to býva spravidla u človeka, a takto sa stal Rozum skutočne Rozumom a dostal priezvisko „Zdravý“ a „Znovuzrodený.“ Naučil sa poslúchať vyššie vedenie, a keďže bol pokorný, dal si povedať. A po všelijakých skúsenostiach vyznal, že všetky cesty Hospodinove sú milosrdenstvo a pravda tým, ktorí plnia Jeho prikázania. A od tých čias ako Rozum ozdravel, si v pokore spieva pred svojim Bohom:
„Tak vezmi moje ruky a veď ma sám
cez úzkosti a boje, až k cieľu tam.
Sám neviem, ako chodiť, ó, Pane môj
Ty ráč ma, prosím, vodiť, vždy pri mne stoj!

Bárs necítim, ó, Kriste, vždy Tvoju moc,
viem, že prevedieš ma i cez noc.
Tak vezmi moje ruky a veď ma sám
v nádherné svoje ríše ku cieľu tam.“

Pokoj Vám!!

Komentovať