Pavel Štefánik: Či sa pamätáš?

Pavel Štefánik: Či sa pamätáš?

Či sa pamätáš…keď v zelenom sade

Letným večierkom spolu sme si sedeli

Mlčanlivo, tklivo – len v oka pohľade

Tlmočiac si navzájom duše pocit vrelý.

Na nebi zaskvel sa jas severnej žiare,

Vše vôkol zrumeniac – i na naše tváre

Usadil sa odlesk šťastia, lásky, blaha…

Či sa pamätáš na ten večer drahá?  

Potom odznel hlas večerného zvonu

Pozvoľne hasli barvy nebesklonu…

Všetko zatíchlo – len šelest vetríka

A tlkot našich sŕdc so spevom slávika

Pojili sa v harmóniu…

Tu vzrušil nás oboch

Pocit božský, svätý

A ty spočinula

Si v mojom objatí.

Slasti nadzemskej pal

Srdcá naše schvátil

A prvý bozk lásky

Zväzok náš spečatil.

Oj, kto by bol tenkrát

smel nám riecť: že to len

Klamnej vidiny tieň,

Blaha prchavý sen.

Po šťastí smädných

Duší márna snaha…

Či sa pamätáš na to všetko drahá?

A potom stanulas so mnou pri oltári

Vonným kvetom Myrty ovenčiac si vlasy;

V beloskvúcom rúchu –  s úsmevom na tvári

Plná pôvabov nevinnosti, krásy:

Zrela s okom plným nehy, blaženosti

V jasnom rámci – obraz jasnej budúcnosti;

V zraku nebe – v srdci pevnú vieru:

Že Boh iste na nás zošle šťastia mieru.

(úryvok)

(Pavel Štefánik: Zápis do pamätníka v deň 25.jubilea manželského sobáša – 4.júla 1896).

Komentovať