Pavel, apoštol pohanov

Tento veľký nosič kríža Ježiša Krista uzrel svetlo života v krajinke Cilícia v meste Tarzus (Sk 22, 3). O jeho rodičoch je známe veľmi málo. Boli z Benjamínovho kmeňa (F 3, 5), prísnymi nasledovníkmi zákona, preto dali vychovať svojho syna za Farizeja. Ako každý Žid, tak aj títo rodičia chodievali do Jeruzalema na slávny veľkonočný deň; a pretože 12-roční chlapci bývali už zákonníci, brávali aj ich so sebou. Deťom bolo dovolené nielen počúvať vysvetľovanie zákona, či tomu nerozumeli, ale aj sa pýtali (L 2, 46). Pri tejto príležitosti Farizeji spoznávali dary a schopnosti chlapcov a tých najschopnejších vyberali, a keď rodičia privolili — čo sa obyčajne stávalo — aj pre svoje ciele vychovávali.

Skoro každý rodič sa teší tomu, keď iný chváli jeho dieťa a tak lichotí rodičovským slabostiam. A keď to Farizeji činili verejne v jeruzalemskom chráme v prítomnosti známych aj neznámych, ktorý rodič by sa nemal cítiť uvelebeným, vidiac že jeho dieťa prichádza do spolku týchto svätých, že je hodné mať s nimi spoločenstvo a raz s nimi aj panovať? A dnešní rodičia nemajú toľko odvahy, aby pred očami farizejov chytili za ruky svoje dietky a odviedli ich od nich! Či tak neučinila Mária, Ježišova matka?

Farizeji vedeli, že keď chcú udržať svoje panovanie a svoju slávu; keď svojou hlavou musia aj steny prebíjať, že so slabými nič nevykonajú; že potrebujú aj tvrdé hlavy. A keď celý národ k nim vodil svojich synov a oni ich mohli skúšať, nemali si vyberať? Oni to dobre vedeli, že kto má v ruke výchovu, má všetko, preto vychovávali sami — pre seba.

Či zostal Saul už teraz v Jeruzaleme alebo neskôr, to nevieme; predsa však je tam vychovávaný pri nohách Gamalielových, ktorého ako najstatočnejší a najznášanlivejší a čo do ducha zákona najvniknutejšej duše poznáme v kolégiu farizejov (Sk 22, 3; 5, 34—39). Z úst tohoto muža prijímal upevňovanie sa vo viere; jedine on mu dával zbožný smer až dotiaľ, dokiaľ nedostal iného Učiteľa, ktorý ho uviedol do pravdy. V tomto čase sa Pavel naučil aj remeslu; vyrábal stany (Sk 18, 3), z ktorého v druhej polovici svojho života mal toľko osohu.

Ako sa z chlapca stal mládenec, to nevieme; myslieť si však môžeme, že prospieval vekom, múdrosťou a odhodlanosťou; lebo keď ho vidíme vo verejnom živote, vidíme ho zaujímať popredné miesto medzi svojimi kolegami.

V roku 37. po Kristovi padol za obeť Židovskej zlosti prvý kresťanský mučeník, Štefan; a pri tejto príležitosti sa stretáme s mládencom Saulom. Už ako mládenec bol sudcom, lebo aj on vyriekol nad Štefanom ortieľ smrti! A pretože jeho horlivosť za zákon a farizejskú slávu bola známa, slávna rada mu zverila úlohu vykonať popravu a spokojne sa naňho spoľahla; veď pri jeho nohách zložili svoje rúcha svedkovia Štefanovej smrti (Sk 7, 58; 8, 1). Tento horlivec sa neuspokojil so Štefanovou smrťou, ba práve pri nej bol „pokrstený“ krstom farizejov; t. j. sebectvom. Tu sa povzniesol jeho duch nad všetkých prístojacich, bol uvelebeným a mohol si lichotiť, že sa mu musí poddať muž v plnej svojej sile. A pretože každý sebec vykoristí všetko len pre svoje milé JA a iných šťastie a domáci pokoj ničí ako maličkosti, teda aj jeho hnala náruživosť do kresťanských domovov! Či preto, aby tam vysvetľoval zákon? Alebo aby vyvracal ich presvedčenie? — Len pohliadnime na množstvo historických, moc majúcich egoistov, ako to títo robili — kadiaľ kráčali, všade len plač a kvílenie, smrť a prelievanie krvi! Šiel teda aj Saul do kresťanských domov, aby zväzoval a dával do žalára bez rozdielu, mužov aj ženy (Sk 8, 3). A pretože je známe, že kto len pre seba pracuje, ničím sa neuspokojí a nikde nemá miesto, i Saulovi sa stal Jeruzalem malým! Jeho cieľom bolo v roku 38. po Kristovi si vyžiadať listy od biskupa a odísť do Damasku, aby tých, ktorí by boli „na tej ceste“, zviazaných priviedol do Jeruzalema (Sk. 9, 1—2).

Ale kto poznal myseľ Pánovu, alebo kto Mu radil? On pozná cesty zo všetkých ciest a aj táto sa ukázala byť Jeho cestou!

Saul aj so svojimi sprievodcami sa blíži okolo poludnia do Damasku. Už vidí ako bude viazať nasledovníkov Ježiša, ako sa títo budú pred ním triasť a ako bude kráčať do Jeruzalema ovenčený zásluhami na ich čele; ako ho bude vítať slávna rada a ako sa opäť prinavráti vážnosť urazenému zákonu. Uprostred tohoto dumania a rozpálenia sa obrazotvornosti, tu, kde si sľuboval mnoho svetskej slávy, ho z neba obkľúčilo veľké svetlo; hrôza ho naplnila natoľko, že bojac sa, triasol sa a padol na zem, zostal slepým a počul k nemu hovoriaci hlas: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ Spasiteľ sveta, Ježiš Kristus zjavil mu seba samého a posielal ho do Damasku, tam sa dozvie čo má robiť, kríž Ježiša Krista priniesol spasenie aj križovateľom; tu teda križovateľ je povolaný ten kríž niesť a preňho dať sa aj križovať. A on, vzpiera sa prijať túto úlohu? Jeho srdce razom zmäklo ako vosk v lúčoch slnka a jeho ústa úzkostlivo volajú; „Kto si, Pane?“ — A na slovo tohoto Pána sa uberá do Damasku, kde vnuknutím Ducha Svätého pobožný muž Ananiáš otvára jeho oči a káže mu dať sa pokrstiť a obmyť svoje hriechy a vzývať meno Pánovo s tým cieľom, že Jemu má byť svedkom všetkým ľuďom (Sk 22, 6, 1G; 9, 3—18).

Takto Pán povoláva schopné duše do práce! Či Petra neobkľúčila hrôza tam na Genezaretskom jazere? On padol k nohám Pána (L5, 8), ale Saul ako raz oni v Getsemane (J18, 6) na zem; však s tým rozdielom, že oni sa zatvrdili ešte viac, ale Saul sa chopil milosti.

Po svojom pokrstení — podľa neho samého R 6, 3 — po pochovaní starého človeka, Saul zotrval len niekoľko dní v Damasku; lebo nemal tam čo činiť. Do hĺbky Kristovho učenia ešte nebol pohrúžený a zasvätený; nasledovníci Ježiša by sa ho ešte báli a nedôverovali mu; ba aj on sám so svedomitosťou vyučený otcovskému zákonu, mohol mať pred očami povolanie Mojžiša a jeho slová k Hospodinovi 2M 4, 1: Veď mi neuveria a nepočúvnu hlas, ale povedia: Nezjavil sa ti Hospodin.“ a preto nezostal v Damasku. A čo by robili Židia? V svojej zlosti, že už aj on sa korí Nazaretskému, keby začal učiť, boli by ho zabili. Následkom toho sa odobral do Arábie (Gal. 1, 17).

Čo je pre Ježiša púšť zajordánska, to je pre Saula Arábia. Aby sa uskutočnilo každé obrovské dielo, potrebuje uváženie na všetky strany; lebo niečo ľahkomyseľne počaté sa musí rozpadnúť; musí priniesť svojmu zástupcovi len posmech a hanbu a tým, ktorí sa dali zviesť, nepokoj. Preto, kto svedomito berie prácu, tomu sa hneď vyskytnú na jej začiatku nasledujúce otázky: či poznáme ťažkosť diela, ktoré berieme pred seba? Či sme my dosť silný premôcť všetky do cesty stavajúce sa prekážky? Či seba samého zaprieť, a keď bude potrebné aj život položiť? Akým smerom budeme kráčať? O koho sa opierať? A či v mene Božom pre Jeho slávu a ľudské spasenie odhodlali sme sa účinkovať; či od poznanej pravdy ani napravo ani naľavo sa neuchyľovať, môžeme si byť istí, že i k nám prídu anjeli a budú nám slúžiť? Či neslúžil Pavlovi Pánov anjel? On sám ho posilňoval, aby mohli vypiť horký kalich až do dna. Ježiš Kristus bol v škole svojho Otca, tu poznal Jeho vôľu a prijal ju za svoju; tu prejavil, že len svojmu Bohu a žiadnemu inému klaňať sa nebude! Saul bol v škole Ježiša Krista; Ten ho znovuzrodil, posvätil a ukázal cestu, po ktorej by mal chodiť, a keď bol už čas plnosti, poslal ho zvestovať svoje meno pohanom (G 1, 12; 16).

Pozrime teda, aké vyšlo toto nové stvorenie z Kristovej školy!

Jeho veľká a všestranná vzdelanosť v písmach starého zákona a práve tak bola doma ako aj v pohanskej filozofii a písomníctve — ktorá chcú brániť len pokrytectvo a pokrytcom vystavené hradby; dostala osvetu Ducha Svätého, následkom ktorého sa postavil na Kristovo stanovisko a mohol byť Žid Židom a Grék Grékom, t. j. mohol bez ich obrazov individuality porážať zákonom a podmaňovať Kristovi, iných zas filozofiou a nebáť sa, že sa od nich znečistí.

A či jeho srdce zostalo chladným? Či nepocítilo velebnosť Kristovej lásky?

Neposvätené srdce nikdy nebude volať ku svojim žiakom: bratia moji túžobne milovaní, moja radosť a veniec, takto stojte v Pánu, milovaní! (F 4, 1) A kto kedy zo smrteľníkov napísal taký slávospev na lásku (1 Kor. 13) ako on? Zastav sa teda, ó človeče! Zastav len pred ním a obdivuj ho! Alebo sa spojíš s jeho nepriateľmi a budeš ho volať fanatikom? Fanatik je náboženským divým zverom a fanatizmus sa vzťahuje len na život; a pretože sudcom života je svedomie, svedomie fanatika je jeho vlastným strašidlom; toto ho ženie k činom a ukazuje mu cestu, preto ona aj čo sa koná na nej, je krvilačný. Či aj Pavlovo svedomie bolo také? Ani vtedy, keď bol Židom! Vtedy ono len blúdilo!

On sám pred súdom vraví o sebe, že bol dôkladne vyučený otcovskému zákonu a že bol aj horlivým milovníkom Boha (Sk 22, 3). Boh a zákon, ktorý je v nebi a je z neba a ktorý velí; nenávidieť budeš svojho nepriateľa, boli jeho vodcovia; im podrobil do služby svoj život, lebo bol presvedčený, že zákon Bohom daný je spásonosný a obživujúci. A pretože tento zákon ako keby zrástol s jeho životom, od všetkých požadoval, aby ho tak plnili ako on; ba majúc moc v ruke podľa toho zákona, cítil sa byť aj oprávneným jemu vzdorujúcich k tomu prinútiť. On sa domnieval, že má pravdu, ale tú len tí dostanú dedične, kto sa znovuzrodí!

Jeho viera bola vierou mocnou, založenou na pevnom základe, na základe lásky. Ona mu dávala krídla, aby mohol zaletieť aj tam, kam povznesie sa len málo smrteľných. Ona mu ukázala velebnosť Boha a ľudskú hodnosť; otvorila srdce Boha a ľudské prsia; aby odtiaľ bral a sem vkladal. Ona v ňom zničila moc zákona a splodila milosť s tou istotou, že len milosťou sme spasení. A pretože táto milosť sa zjavila v Kristovi, v Jeho smrti a v Jeho zmŕtvychvstaní; preto nič iného nechcel vedieť, len Krista a to Toho ukrižovaného!

Na Pavlovi vidíme, že veriaci sa môže skrze svoju vieru spájať, stretávať so svojim Spasiteľom; že tu uprostred všetkých nerestí okúšať blahoslavenstvo blahoslavených. Veriaci kresťan sa nad tým nepohoršuje! A prečo by sa aj mal pohoršovať? Či jeho viera je ešte mdlou?

Medzi dvanástimi koľko bolo hodných požívať túto slasť na hore Tábor? Aj na poli ducha platí; čo kto seje, to žne!

Túto moc a vlastnosť viery hmotári a rozumkári taja, preto vravia aj o Pavlovi, že bol vizionárom, že ako aj sám hovorí, často bol vo vytržení ducha; a toto všetko pripisuje jeho mdlému telu (2 K 10, 10); ba aj ten osteň, ktorý mu je daný do tela, anjel satan (2K 12, 7), že nič iné nie je, len telesná choroba a že ono časté „zjavenie a videnie“ je len jeho následkom. Čo sa tela týka, on sám vraví, že je mdlým. Či si ale Duch neutvorí vlastný svet? Či silný Duch nie je v stave použiť aj slabé telo za veľmi užitočný nástroj? Čím bližšie k Bohu, tým ďalej od zeme, a čím je kto duchovnejší, tým má menej hmoty! — Ten osteň, je len hriech, ktorý panoval nad Pavlom, a ktorého sa zbaviť nemohol. (Či to nie je rozpomienka na svoje židovské časy?). On sám hovorí, že vie, že nič dobré neprebýva v jeho tele (R 7, 18); on úzkostlivo volá; biedny ja človek! Kto ma vytrhne z toho tela smrti? (R 7, 24) On teda trikrát prosil Pána, aby to odstúpilo od neho, aby ho tá rozpomienka neprenasledovala; ale pretože aj on nielenže hrešil ale aj počatý bol v hriechoch a pokiaľ v tomto stánku prebývame aj oni budú panovať nad nami. Preto, čo mu povedal Pán? Ja som ťa vykúpil a aj v tvojich hriechoch zjavil svoju moc; ja som hriech premohol a aj teba hriešneho použil za nástroj zjavenia mojej moci: len ver vo mňa a nasleduj ma a tak dosť máš na mojej milosti (2 Kor. 12, 7—9)!

Takto Ježiš Kristus a viera v Neho učinili zo Saula nové stvorenie. V duchu a v jeho srdci vzišlo Slnko spravodlivosti a preto bol aj on spravodlivejším. Láska Kristova, ktorá všetko znáša, ho posilňovala znášať mdloby iných a tie utrpenia, ktoré sa jemu pre ne dostávala za podiel. Ona ho naučila skláňať sa aj k nízkym, aby ich k sebe pozdvihol, či už milovaním, či napomínaním, či trestaním v duchu tichosti a tu robí rozdiel medzi starými a mladými, medzi mužmi a ženami podľa toho, na koľko kto prospieval buď vo veku, alebo v láske.

Z Arábie, kde pobudol tri roky, musel utekať, čo však bolo príčinou, kto vie? A prišiel do Damasku (G 1, 17), však pre spor so Židmi proti nemu a aj následkom obliehania Damasku vojskom Arety, arabského kráľa, ktorý ho chcel dať do väzenia, ušiel v noci v koši cez hradby (2 K 11,32—33) a uberal sa do Jeruzalema roku 41 po Kr., aby svojmu Spasiteľovi za Jeho ochranu sa tu pomodlil, a aby sa ešte posilnil k dielu, ktoré na Jeho príkaz mal začať pred tvárou celého sveta (Sk 22, 17—21). Tu videl len brata Pánovho, Jakuba a spoznal Petra, u ktorého pobudol len pätnásť dní (G1, 18), šiel cez krajiny sýrske a cilícke (21) a teraz už v spojení s Barnabášom do Antiochie (Sk 11, 25), kde spoločne účinkovali jeden rok a kde ich práca priniesla aj hojné ovocie. Tu založil Pavel prvý zbor, v ktorom si na čas oddýchol pred svojim ďalším účinkovaním.

Tento zbor sa stal príkladom kresťanstva; vyznával Ježiša Krista a skrze toho nasledovala aj deliaca sa láska; lebo keď r. 43 po Kr. nastal v Jeruzaleme hlad, títo vzdialení bratia zaviedli medzi sebou zbierku a jej výsledok poslali skrze ruky Barnabáša a Saula jeruzalemským (Sk 11, 28—30; 12,35). Že tento zbor bol vystavaný pohansko-židovským posmievačom, kto by to tajil? — Pretože však každý verný má vryté zlatými písmenami vo svojom srdci: „Nehanbím sa za Evanjelium Kristovo“, preto keď aj nepriatelia posmešne volali: kresťan! kresťan! oni to meno prijali a ako poctu ho prijali aj všetci ostatní nasledovníci Kristovi (Sk. 11, 26).

Doterajšie Pavlovo účinkovanie je len predhovorom k tej veľkej knihe, ktorú teraz mal písať v srdci celého človečenstva, totiž ku knihe rozširovania kresťanstva. Učeníci ho už poznali a dôverovali mu; lebo ukázal sa kňazom, našiel sa čistým. A pretože sám Duch Svätý nás povoláva hlásať Evanjelium, Pavel teda hovoril antiochinským prorokom a učiteľom: „Oddeľte mi Barnabáša a Saula pre prácu, do ktorej som ich povolal.“ A keď modliac a postiac kládli na nich svoje ruky, prepustili ich (Sk 13, 1—3).
Pavel s Barnabášom a Markom nastúpili na svoje vierozvestovateľské cesty, ktoré trvali od roku 45 až do jeho smrti, teda do roku 67 po Kristovi; aby Pánovi Ježišovi podmanili národy; aby ich vyviedli z tmy k Svetlu, v ktorom by mohli dostať dedičstvo im pripravené.

V roku 45 po Kristu sa vybrali títo muži z Antiochie, obdarení rozličnými pokladmi, ktorými boli v stave sa brániť proti všetkým nepriateľom. Aké to boli poklady ? Či zlato a striebro? Alebo odporúčacie listy, ktorými by si mohli obstarať pohodlie? — Kto sa vydal do služby ducha, ten po nich netúži! Vzali si so sebou, ako Pavel odporúča Efezkým 6, 14—17, pravdu, spravodlivosť, pohotovosť k Evanjeliu pokoja, štít viery a prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie. Takto obohatení, prišli skrze Seleukiu na ostrov Cyprus, kde už sa začína židovské protivenstvo.

Vládca tohoto ostrova Sergius Pavel si dal povolať Barnabáša a Saula, aby od nich počul slovo Božie; veď čosi už vedel o Kristovi, pretože Pavel tu už kázal ešte pred nastúpením tejto cesty. A kto hľadá Pána, kto sa pýta po Ňom celým svojim srdcom a celou svojou dušou, ten Ho nachádza navzdor tomu, že aj diabol tu seje svoje semä. Aj tu Barjezus = Elymas, falošný prorok, Žid, sa namáhal odvrátili vladára od viery, lebo aj on, ako syn tohoto sveta, bol opatrným vo svojich veciach. Takíto ľudia zaprú za peniaze a za pohodlie aj svoje najlepšie presvedčenie a udusia svoje srdce; ba na posmech obracajú aj iných a vykladajú všetko na zlú stránku, preto aj on chcel zaslepiť oči svojim remeslom apoštolom aj vladára a víťaziť v mene diablovom. Ale rúhanie sa Duchu Svätému nebude odpustené! Tento nepriateľ oslepol na Pavlovo slovo, a vladár sa poddal Kristovi a Saul prijal meno vladára – Pavel (Sk13, 4—12).

Najpamätnejšou a najdôležitejšou udalosťou z prvej cesty pre budúci vývin a rozširovania kresťanstva je konvent apoštolov a starších v Jeruzaleme; v záležitosti pochopenia kresťanstva a evanjelia.
Na svojich ďalších cestách (netreba ich tu bližšie opisovať) bral so sebou ďalších bratov, iných zanechával. Aj vo väzení Pavel zvestoval Ježiša Krista, ktorého Hospodin vzbudil Izraelovi za Spasiteľa z Dávidovho semena, mocne dokazuje, že len v Ňom je ospravedlnenie skrze vieru a to také, v ktorom dosahujeme odpustenie aj tých hriechov, ktorých sme sa nemohli zbaviť Mojžišovým zákonom. Zúčastňoval sa zhromaždení, zakladal zbory, šíril Kristov kríž, šíril semeno evanjelia, kázal proti modlám, napomínal, vydával dobré svedectvo, trpel posmešky a protivenstvá, ostro bránil Kristovo evanjelium, odrážal útoky Židov, hádal sa o učení kráľovstva nebeskom, o obriezke, o jedení mäsa, uzdravoval, písal listy, súdili ho, kameňovali ho, stroskotal; nevzdal sa, lebo kto raz okúsil Krista, kto Ho prijal za svojho Vodcu, ten neopustí, ale sa drží Ho v živote aj — v smrti. Dobrý boj bojoval, beh dokonal, vieru zachoval.

Pokoj Vám!!

Komentovať