(F 3, 12-14)
Ó mužu veľký z Tarzu, mužu Boží, svätý,
na teba, apoštole Pavle, spomínam:
jak bežíš, náhliš túžbou svätou silno jatý,
cestou, čo vedie k spásy, k slávy výšinám.
Čo za tebou je, na to zapomínaš cele;
čo pred tebou je, to tvoj záujem najvyšší:
ta uprels‘ zrak i dušu — bežíš, náhliš smele
ku cieľu spásy, slávy v Kristu Ježiši . . .
Spomínam — Hľadím vôkol s žiaľnym premýšľaním
jak mnohý za tebou ni vôbec nekročil:
svet tento zdržal, zdŕža márnivým ho zvaním,
a on, hľa, ostal, stojí, v chládok zabočil,
v rozkoše sveta toho ponoril sa cele
a v jeho péče, záujmy — klesol do hriecha,
a na cieľ slávy — (ach, veď má on iné ciele)
nie nepomýšľa, tobôž k nemu nespiecha . . .
Iný zas mnohý zatúžil po tom cieli slávy
i rozbehol sa k nemu — však, hľa, ustáva
a klesá, klesá, padá. — Jako býľa trávy
je viera jeho slabá, mdlá a maznavá,
a svätá túžba v ňadrách jeho vždy viac hasne,
pred matným jeho zrakom sa mu stráca cieľ
hľa, zaostáva — ostal, a hoc zúpel hlasne
nad sebou, — nevie ďalej, čo by ako chcel . . .
Tvoj príklad, apoštole, svieti zápalisto
i svätú túžbu spásy, slávy nieti v nás,
tvoj príklad učí stále, bezpečne a isto
ta k cieľu túženému vzhliadať v každý čas,
tvoj príklad ukazuje, ako bežať načim
však, ajhľa, zdŕža nás v tom mdloba preveľká,
svet, diabol, telo vždy nás pätí, hatí dačím
i ustávame, slabí, len čo duša lká . . .
My v svojej mdlobe veľkej voláme na Teba,
ó Jezu Kriste! Tvoja moc a dobrota
náš obráť zrak na jedno, čo nám je treba
a vznieť v nás túžbu spásy, slávy, života
a zachyť, zachyť nás a tiahni stále, iste,
aby tak každý cieľa toho dosiahol
a ztriumfoval: Sláva Tebe, Jezu Kriste,
i ja som tu, kde Ty, kde veľký apoštol!
Slovak