Oblak svedkov

Oblak svedkov

Ku Dňu matiek

 „Vierou ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že je dieťa vydarené, a nedali sa odstrašiť kráľovským rozkazom“ (Žid11,23)

Synovia izraelskí sa veľmi rozmnožili v Egypte, lebo „boli plodní, množili sa, rástli počtom“ (2M 1,7). Rozhojnili sa tak mnoho, že sa „nimi naplnila krajina“. Tu povstal nový kráľ, ktorý nepoznal Jozefa. Ten keď videl, ako sa izraelský ľud rozmohol, obával sa, aby sa vo vojne nepripojil k nepriateľom a neodišiel zo zeme. Povedal svojmu ľudu; „Nože, počínajme si múdro voči nemu, aby sa nerozmnožil“ (2M 1, 10). A tu počali Egypťania trápiť a sužovať izraelských synov. Ich sily náležite využili a nemali s nimi žiadne zľutovanie. Ale čím ich viac trápili, tým viac sa rozmáhali. Boh zlé, ktoré im stvárali, obracal na dobré ako pri Jozefovi (1M 50, 20). Nepriateľ Božieho ľudu si aj dnes nepraje, aby povolaný ľud pre Jeho meno, (Skut 15, 14) sa rozmnožoval. On dokáže použiť rôzne prostriedky na zničenie zhromaždenia, k zmalátneniu veriacich len aby bola odstránená príležitosť ku kázaniu evanjelia a aby bolo zamedzené trvalé a aj to najslabšie svedectvo. Kiež by bolo viac medzi veriacimi takých bratov, ktorý by „myslenie satanovo nebolo neznáme“, tak aby od neho neboli oklamaní (2Kor 2, 11). Za faraónom stál nepriateľ izraelského ľudu, ktorý si ho chcel použiť na vyhubenie mužského pohlavia ako si neskôr použil Atalju k zamordovaniu synov kráľovského judského domu (2Kr 22, 10). Faraón prikázal pôrodným babám, aby zabili každého chlapčeka hneď po narodení. Jeho úmysel bol taký, aby sa ľud nerozmnožil a nestrhol zo seba jarmo, ktoré mu navliekli. Satan ale mal pri tom tiež svoj úmysel, aby zabránil príchodu zasľúbenému „semenu ženy“, ktoré mu malo rozmliaždiť hlavu. O to sa vždy usiloval, len aby sa v ničotu obrátilo slovo Božie. Chcel si použiť Hámána na vyhladenie všetkých Židov Ahasvérovho kráľovstva (Est 3,6—11). Použil si Herodesa, aby zahladil „semä ženy“, keď už prišlo na túto zem a tak nechal zamordovať všetky dietky v Betleheme a okolí (Mt 2, 14—18). Boh ale vždy vedel o týchto satanových úmysloch. Preto vždy zakročí. Vždy zmaril jeho úmysly a v nivoč obracal ľudskú „opatrnosť“ a „múdrosť“, tú chytráckosť, ktorú si satan pripravil. Lebo On: „chytá múdrych v ich chytráctve“ (Job 5, 13). Faraón mohol povedať; „počínajme si múdro“, ale jeho rada nemala obstáť, lebo hoci: „je veľa myšlienok v srdci človeka, ale rada Hospodinova sa uskutoční“ (Prísl 19, 21). Tiež „niet múdrosti, niet rozumnosti, nieto rady proti Hospodinovi“ (Prísl 21, 30), a vtedy sa stalo, čo je napísané: „Hospodinova rada trvá naveky, myšlienky Jeho srdca z rodu na rod“ (Žalm 33, 11 viď tiež Iz 8, 10). S Božím príkazom aj my pociťujme a nebojme sa, že by niekto mohol zničiť Božie dielo, ktoré On koná prostredníctvom svojich dietok. Aj my môžeme povedať: Tvoje Pane Kriste je to dielo, ktoré nám je tu zverené a pretože je Tvoje, pre Tvoju cestu, nemôže byť zmarené. Tak aj my povieme s apoštolom: „viem komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa“, (2Tim 1, 12). Keď bol v platnosti ten hrozný Faraónov rozkaz, narodil sa Mojžiš. On bol synom veriacich rodičov Amráma a Jóchebed (2M 6, 20). Nebol prvorodeným; narodil sa až po Márii a Áronovi. Jeho rodičia počítali s Božím navštívením. Verili, že Boh vyvedie svoj ľud z Egypta ako zasľúbil Abrahámovi. Pre svoju vieru v Boha nemohli za to, že Boh im dáva syna, aby bol zavraždený. A tak vierou ho ukrývali tri mesiace, pretože videli krásne dieťatko a nebáli sa kráľovského rozkazu. Viera, ktorá dáva pozor na Slovo Božie, ktorá sa ho drží a v nádeji všetko očakáva, ktorá sa nekolíše a nepochybuje — taká viera bola v srdciach Mojžišových rodičov. Touto vierou v Božie zasľúbenie bola im nápadná krása im darovaného chlapčeka a znamením, že Boh má s ním nejaké úmysly. Niektorí veriaci sa domnievajú, že táto krása bola znamením, v ktorom im Boh zvlášť hovoril. To však nie je isté a tiež ani to nebolo potrebné, lebo oni verili tomu, čo Boh zasľúbil Abrahámovi o vyvedení izraelských synov z Egypta. A táto doba, tých 400 rokov sa chýlila ku koncu, keď sa Mojžiš narodil. Oni verili Bohu, že budú vyvedení aj so svojimi deťmi, ktoré im Boh dá. Nechať zabiť dieťa bolo proti ich viere v Božie slovo o vyvedení. Boli podobní Zachariášovi a Alžbete, Jozefovi a Márii, Simeonovi a Anne a iným veriacim, ktorí očakávali Mesiáša, ako aj dnes sú veriaci, ktorí očakávajú Spasiteľa z neba podľa slov zasľúbenia: „Zase príde“ (Skut 1, 11). Ľudia čakajúci Spasiteľa z neba sa držia Slova pravdy a rozumejú, podľa Slova aj nepatrným znameniam, ale svet by chcel mať nejaké ohromujúce znamenia (Mat 16, 1—4). Vierou sa nebáli Faraónovho rozkazu. Ich viera zvíťazila nad bázňou pred človekom. Tie baby o ktorých je zmienka v 2M 1, 15 mali takú istú vieru, pretože sa báli Boha a nebáli sa človeka. Viera sa skláňa pred Bohom a nie pred človekom. Ona hovorí: „Pán je mojím pomocníkom, nebudem sa báť; veď čo mi urobí človek?“ (Žid 13, 6). Kiež by sme stále boli ovládaní touto vierou, ktorá sa nebojí človeka. Potom nebudeme pod vplyvom toho, čo si ten alebo onen myslí, čo ten alebo onen hovorí; nebudeme sa báť nespokojnosti povrchných ľudí, ale pôjdeme v istote cestou viery. Budeme činiť priame kroky svojimi nohami. Rodičia skrývali dieťatko tri mesiace — vierou. Aká viera bola treba k tomuto činu, a mnoho modlitieb vystupovalo k nebesiam na záchranu dieťatka! A tu sa ich viera musela ukázať drahšia než zlato. Nepriateľ pôsobil Mojžišovým rodičom isté starosti, že detským plačom upozorní na seba špehov, alebo že zlí susedia ich prezradia. Možno im aj našeptával pri sužovaní a práci, že robota ich neuživí, že dieťa bude trpieť, chradnúť. Ale oni mu neprepožičali sluch, nepočúvali satanove reči. Oni verili, že Boh im dá na ochranu aj na výživu dieťatka všetko, čo bude potrebné. Nech sa veriaci rodičia nikdy neboja, že by pre prácu a zlé pomery nemohli zaopatriť a uživiť svoje deti, ktoré im Boh dáva. On ich nedáva preto, aby zomreli hladom. Nech teda nehľadia veriaci rodičia, keď im Boh zveruje deti, na malý plat a zlé pomery, ale na živého Boha, ktorý vládne nebom a zemou. Keď Jóchebed nemohla ďalej skrývať svojho synáčika, vzala košík z papyrusu, vymazala ho živicou a asfaltom, vložila doň dieťa. Túto myšlienku mala od Boha. Samozrejme, že plakala a dieťatko vybozkávala, skôr ako tento košík s takým drahocenným pokladom položila do vody. Jej srdce nielen žialilo za dieťatkom, ale predovšetkým verilo živému Bohu, že ho prevedie vodami smrti na miesto Ním určené. Jóchebed vo viere videla, že Boh dieťatko zachráni od smrti. Ona išla v Abrahámových šľapajách, ktorý veril Bohu, ktorý aj mŕtvych kriesi. Tak môže aj dnes každá veriaca duša žijúca v spoločenstve s Bohom hľadieť vo všetkých ťažkostiach k Bohu. Môže mať najväčšiu skúsenosť s Ním, a nedúfať v seba, ale v Boha, ktorý oživuje mŕtvych a povoláva veci na našu záchranu, o ktorých nevieme (Rim 4, 17; 2Kor 1, 9—10). Boh riadil všetko pre zachovanie Mojžiša. On riadil jeho sestru, ktorá pozorovala, čo sa s ním bude diať. On riadil kroky Faraónovej dcéry, aby sa išla kúpať do rieky. On si upotrebil plač dieťaťa, aby princezná mala súcit (2M 2, 6) a spôsobil aj to, aby sa riadila návrhom Mojžišovej sestry (v. 7—9). Tak sa Mojžiš dostal naspäť na opatrovanie do rúk svojej matky. Aký veľkolepý súhrn všetkých udalostí, ktoré On uložil a došlo k slávneho naplneniu! Malá vec: detský plač, aj to si Boh použil, aby zmaril satanove úmysly. Touto malou vecou pohol Boh srdcom Faraónovej dcéry. „Srdce kráľove je v ruke Hospodinovej ako vodné toky, vedie ho, kamkoľvek chce.“ (Prísl 21, 1). Krásou dieťaťa docielil Boh to, že si ho princezná vzala za syna. Keby bolo dieťa škaredé, aj keby ho zachovala, sotva by si ho vzala za syna. Zase úmysel Boží, aby sa Mojžišovi dostalo patričné vzdelanie a rozhľad o svojom ľude, ktoré by nikdy nedosiahol, keby bol vychovávaný u svojich rodičov. Jeho rodičia položili do srdca dieťaťa základ viery v slovo Božie, takže ho ani egyptské vzdelanie neodcudzilo Božím veciam. Naše dietky nebudú odcudzené Božím veciam vzdelaním, ak dostanú od nás dobrý základ a ak vidia na nás, že žijeme v bázni Božej a ak vidia. že sme ľuďmi čakajúcimi na svojho Pána z nebies. Nevera namietne: To boli samé „náhody“, že Mojžiš bol zachovaný, a že sa dostal na kráľovský dvor! My ale vieme, že to bolo Božie riadenie, a v tomto prípade aj odpoveď na vieru rodičov.
Kdesi trojročné dieťa vypadlo z tretieho poschodia na dlažbu ulice. Veľmi rozrušená a roztrasená matka bežala dole, nič iné neočakávala, len že uvidí svoje dieťa mŕtve v kaluži krvi. Ale dieťa jej šlo po schodoch hore naproti, usmievalo sa, a vystierajúc ruky po matke hovorilo: „Mamička, prečo si taká bledá? Mňa nič nebolí. Niekto bol so mnou a bol taký krásny a prívetivý“. — Keď po zemetrasení išli dvaja muži pomáhať nešťastníkom, prišli k jednému zborenému domu, v ňom našli v kúte chlapčeka, ktorý si spieval! Je isté, že v týchto prípadoch je viditeľná Božia ruka. Boh si používa malé veci na to, aby bolo miesto v srdci človeka pre vieru v Neho a v Jeho slovo. Všímajme si malé veci, ktoré si On použil na vyslobodenie izraelského ľudu. V knihe Sudcov je ich niekoľko: muž ľavák (3, 15), voliarske bodlo (3, 31) kolík v rukách ženy (4, 21), krčahy a trúby (7, 20), žarnov (mlynský kameň 9,53) a oslia čeľusť (15, 16). Aj dnes si Boh používa malé nepatrné veci aj ľudí. „Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh“ (1Kor 1, 26-28). Ako asi poskočilo srdce Jóchebed, keď jej Faraónova dcéra dávala do náruče jej vlastné dieťa! Prijala ho iste s takou vrúcnosťou a vďačnosťou ako Abrahám Izáka. Ako asi Bohu ďakovala, Jeho chválila a dieťatko bozkávala. Všetka bázeň a strach zmizli, pretože dieťa vzala do ochrany faraónova dcéra. Ako dobré bolo, že Boh zveril Mojžiša do matkiných rúk. O čom ona asi chlapcovi rozprávala, keď dorastal? Samozrejme, že o Bohu, o Jeho moci, múdrosti, o láske, o stvorení, o páde človeka, o potope, o Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi a Jozefovi.
Ako len načúvalo srdce malého dieťatka! Ako mnoho my rozprávame svojim deťom o Božích veciach? Aký základ im dávame pre budúci život? Čím napĺňame ich srdcia? Či ich skrývame do „košíka“ Božích sľubov, prv než ich pustíme do životného boja? A či ich skrývame pred zlými satanovými úkladmi, ktorých je plný svet? Spomeňme si, že za všetky naše deti zomrel Pán Ježiš, a že chce všetkých zhromaždiť pod svoje krídla ako zhromažďuje sliepka svoje kuriatka. Chráňme svoje deti pred vírom sveta. Odvracajme ich pozornosť a myšlienky od svetskej márnivosti. Nebojme sa pri výchove dietok opovrhnutia a nevôle svetských príbuzných, ani posudzovaniu sveta, ani jeho kniežaťa. Vezmime si príklad z Mojžišových rodičov, ktorí sa nebáli ani kráľovského rozkazu. Oni neučinili so svojim dieťaťom podľa jeho zlovôle, ale podľa ľúbeznej vôle Božej. Aj my nečiňme so svojimi deťmi podľa zlovôle sveta, ale podľa vôle Božej. Tým dosiahnu naše deti cieľ Bohom im predurčeného ako ho dosiahol Mojžiš.

Pokoj Vám!!

Komentovať