Palmarum

Palmarum

J 12, 1 – 8: 

“Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazar, ktorého Ježiš bol vzkriesil z mŕtvych. (2) Pripravili Mu tam teda pohostenie a Marta posluhovala; Lazar bol medzi tými, ktorí stolovali s Ním. (3) Tu Mária vzala funt pravej, veľmi drahej nardovej masti, pomazala Ježišovi nohy a poutierala Mu ich svojimi vlasmi. A dom naplnil sa vôňou masti. (4) Tu jeden z Jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý Ho mal zradiť, povedal: (5) Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným? (6) Ale to povedal, nie že by mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej, a keďže pokladnička bola u neho, brával z nej, čo do nej vkladali. (7) Riekol teda Ježiš: Nechaj ju, lebo mi to zachovala na deň pohrebu! (8) Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.” Amen

   Bohumilí kresťania, bratia a sestry!

   Iba tri krát počas svojho zemského účinkovania prijal Pán Ježiš poctu od ľudí. Prvý krát vtedy, keď sa Mu ešte ako nemluvňaťu klaňali mudrci od východu a obetovali Mu dary. Druhý krát v Betánii, v kruhu priateľov a učeníkov. Tretí krát a naposledy, keď prichádzal na osliatku ťažnej oslice do Jeruzalema pred svojou smrťou a prijal hold a pozdravy palmovými ratolesťami (odtiaľ Palmarum) a volanie na slávu: “Hosana Synovi Dávidovmu…”, ako si to pravideľne pripomíname na Kvetnú nedeľu. 

   My sa dnes zastavíme bližšie pri tej druhej oslave, ktorá je možno menej známa, ale predsa jedinečná a pamätná. Ako už bolo povedané, udiala sa v dome betánskych súrodencov: Lazara, Márie a Marty. Práve Mária, o ktorej je na inom mieste napísané, že rada sedávala pri Jeho nohách, vykonala vtedy skutok lásky a úcty, ktorý Ježiš prijal. Prijal aj jej obeť, pomazanie veľmi drahou nardovou masťou, lebo vedel, že Mária ako jedna z mála ľudí pochopila Jeho poslanie, keďže pozorne počúvala a vážne prijala slová o Jeho vykupiteľskej smrti a verila, že Ježiš je Syn Boží. Pochopila a prijala obeť Jeho života ako dokonalú a potrebnú pre každého človeka i pre ňu osobne. Keď si uvedomovala veľkosť a slávu Ježišovej cesty, dala na vedomie, že žiadna iná obeť, vrátane obete drahej nardovej masti nie je dosť veľká, aby vyjadrila vďaku a lásku hriešneho človeka.

   “Nechaj ju, lebo mi to zachovala na deň pohrebu!”, povedal Ježiš Judášovi, ktorý Jeho dielo nechápal a ktorý neveril, že Ježiš skutočne prišiel zomrieť za hrešnikov, a to i za takých, akým bol on sám. Myslel si, že Ježiš nevedel a nepoznal keď bral peniaze zo spoločnej pokladničky. Myslel si že Ho oklame rečami o jeho záujme o chudobných, keď možno musel vysvetľovať, kde sa rozkotúľali peniaze z pokladničky. Judáš Iškariotský bol tak podlý, že za peniaze, za púhych tridsať strieborných, za cenu otroka zradil “krv nevinnú” a môžno aj svoje pôvodné ideály.

    Lenže Ježiš skutočne bol a je významný a výnimočný pre tento svet, lebo je jeho Záchranca. Preto vstúpil do tohoto sveta a preto nikto, akokoľvek mocný, nemôže Jeho meno z dejín vymazať. 

      Mnohí sa o to pokúšali, mnohí jednotlivci i celé “izmy” programovo konali na znevážení, alebo zničení Jeho diela. Mnoho peňazí určených chudobným bolo použitých tak, že boli platené celé štáby ideológov, ktorí mali zatemniť spomienku na meno a dielo Ježiša Krista. Raz nátlakom, inokedy podplácaním výhodami, ale aj školeniami “pracujúcej inteleigencie”, napríklad na – starším pamätníkom známych: “Večerných univerzitách marxizmu-leninizmu” (VUML). Zneužití boli učitelia a pedagógovia, ktorým neostalo iné, iba sa držať známeho hesla: ”Koho chlieb ješ, toho pesničku spievaj!”. A radšej nebudem spomínať dobre známych zamestnancov polície určených na “boj s vnútorným nepriateľom”, a ich donášačov a udavačov. To všetko sa dialo verejne, v zamestnaní, cez médiá, ale aj skryte, všetko údajne v záujme chudobných pracujúcich, ako to vidídíme a počujeme už u Judáša, ich “patróna”.

    Tento tlak a zápas po určitých zmenách pokračuje však naďalej, až dodnes, keď argument “financovanie cirkvi” stále veľmi dobre “zaberá” na mnohých. Sústredený a trvalý tlak je aj na všetky zbožné “Márie a Marty i Lazarov”, a akýchkoľvek služobníkov nielen cirkvi, ale aj spoločnosti, keď sa prihlásia k menu Ježiš a k Jeho nasledovníkom.

     Súčasní “judáši” často používajú rovnaký argument ako Iškariotský: Prečo dať niečo zo spoločnej pokladice štátu Ježišovej cirkvi? A zároveň nepriatelia Krista hovoria, kto sú tí chudobní, keďže k ich chudobe svojimi krádežami sami prispeli.       

     Mnohí s veľkým napätím očakávajú na najnovšie údaje o počtoch veriacich kresťanov u nás s túžbou, aby ich bolo čo najmenej. Sú presvedčení, že ten zlomok daní, na ktorom sa podieľajú aj kresťania (a to stále vo väčšinovom počte), uberie zo slávy Pánovej, oslabí Jeho cirkev a pomôže vyriešiť dlhodobé problémy školstva, zdravotníctva a zničenej prírody. Lebo iste aj “chudobní” sú medzi nami aj dnes a budú vždy, ako aj Ježiš prorockým hlasom povedal: “Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy”. A zároveň osvedčil zmysel konania Márie: “Nechaj ju, lebo mi to vykonala na deň pohrebu”.

   V Betánii, v dome Ježišových priateľov sa na prejave úcty a vďaky k Synovi Božiemu a Spasiteľovi nešetrilo. Najmä Mária vedela, že nie je možné porovnať obeť Ježišovu a našu. Preto svoj skutok pomazania Ježia vykonala bez slov a štedro. “A dom naplnil sa vôňou masti”. Bola to posledná služba Tomu, ktorý išiel v ústrety smrti na kríži.

       Vieme, že boli aj iné ženy, ktoré chceli pomazať Ježišovo telo keď bol mŕtvy a položený do hrobu. Ale táto snaha a služba nebola možná. Prišla neskoro, pretože to mala byť služba mŕtvemu Ježišovi. Ale mŕtvemu Ježišovi slúžiť nemožno. Slúžiť možno iba živému Kristovi. Mária to urobila pred Jeho smrťou, my Mu smieme prejaviť úctu a lásku ako Vzkriesenému a “Živému na veky vekov”.

     Evanjelisti nezachovali žiadnu správu o tom, čo sa stalo s vonnými vecami určenými na balzamovanie mŕtveho, zachovali však pamiatku Márie a jej skutku vykonanému živému Ježišovi. Takú úctu, vďaku a dôveru prijal a prijíma. Podobne, ako prijal volanie zástupov na Kvetnú nedeľu. Tým, ktorí toto volanie na slávu spochybňovali, odkázal: “Keď títo budú mlčať, kamenie bude kričať”.

     Aj tieto slová, aj príklad zbožnej Márie si máme všimnúť a zvážiť, aby sme sa správne dnes rozhodovali my. Aby sme s rovnakou dôverou volali na slávu Synovi Božiemu a aby sme, ak treba, podporili Jeho viditeľné telo na tejto zemi, ktorým je Jeho cirkev.

Nezabúdajme, že platí aj dnes jednoduchá rovnica:

   ”Čím menej dávame Bohu, tým viacej nás stojí cisár!”

    Ak napríklad Pánovi slúžime tým, že tvoríme pevné manželstvá a rodiny, ak sa v nich staráme o deti ako mamy a otcovia a pripravíme ich do života výchovou k slušnosti, šľachetnosti a zodpovednosti, tým menej bude rozvodov, ktoré štát musí riešiť a tak isto menej musí investovať do starostlivosti o deti žijúcich rodičov.

      Dalo by sa iste uviesť aj mnoho iných príkladov, kde štát musí vynakladať peniaze tam, kde chýba zodpovedná výchova podľa Kristovho slova. Bolo by iste menej liečební napr. narkomanov, alkoholikov, rôzne psychicky nalomených a trpiacich ľudí. Ak ľudia konajú podľa Božích pravidiel daných pre život, ak ich ctia a rešpektujú, netreba platiť toľko strážnych služieb. O tom, koľko štát stojí boj s korupciou, kriminalitou netreba veľa hovoriť. Zákony sú dobré a jasné: Nezabiješ, nepokradneš, nescudzoložíš, nevydáš krivé svedectvo, cti si otca i matku…Nemožno sa z nich vysmievať a myslieť si, že je jedno ako človek žije, pretože dôsledky toho všetkého doliehajú na nás. 

     So smútkom, akým Ježiš zaplakal nad nekajúcim Jeruzalemom pozeráme mnohí na dnešné vysmievanie sa z kresťanskej morálky, z rodiny, ktorá žije podľa Božieho poriadku, z citlivosti, keď niekto plače s plačúcimi a raduje sa s radujúcimi. Úprimne smútime, ak sú hrdinami novodobí zbojníci, prevracači práva a šíritelia lži a nenávisti. Ak sú kajúcnici terčom útokov a posmechu a ak zlodeji, ktorí nekonajú pokánie a nasledujú obesenca Judáša sú hrdinovia. 

      Ježiš prijal pocty od ľudí, ktorí Mu dôverovali a verili, že Jeho obeť je určená aj pre nich. Je dôležitá aj pre nás, pretože On prišiel, aby sme “život mali a hojne mali”.

      Preto sa zamyslime všetci: aká vôňa sa šíri z našich domov, z našich domácností, keď prichádza Ježiš aspoň na malú chvíľu, možno na jednu hodinu v týždni vo svojom slove? Je to vôňa milá Bohu i ľuďom? Vôňa dobrorečenia, vďaky a oslavy Ježiša ako Pána?

    Alebo opakujeme volanie na slávu klamárom, pokrytcom a zlodejom? Komu stelieme palmové ratolesti my? Kráľovi pokoja, alebo hlásateľom nezmieriteľého boja proti nasledovníkom Krista ? 

     Nikdy neoľutujeme, ak z našich úst zaznieva vždy: Hosana Synovi Dávidovmu! Ak Mu dávame k dispozícii naše srdcia plné viery, lásky a nádeje a prejavíme obetavú službu jeho telu, ktorý je Jeho cirkev, ktorej dal sľub, že ju ani brány pekla nepremôžu. Amen 

      Kvetná nedeľa                                              Ľubomír Batka st.

Komentovať