Nič vás do toho nie je?

Nič vás do toho nie je?

„Vám všetkým vravím, čo idete tadiaľto, pohliadnite a pozrite, či je ešte bolesť ako moja, ktorú mi spôsobili, ktorou ma Hospodin zarmútil v deň svojho pálčivého hnevu.“ Žalosp. 1,12

Nič vás do toho nie je? Táto dôležitá otázka je predložená nám všetkým a bude dobre, keď sa pri nej trochu zastavíme. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že nám netreba svätiť Veľký piatok. Keď kedysi stará cirkev určila k sväteniu Veľký piatok, činila tak z toho hľadiska, aby bol aspoň jeden deň v roku, kde by sa všetci jej členovia zahĺbili do obeti, ktorá sa započala v Getsemane a skončila na Golgote. Keď teda kvôli tomu bol tento jeden deň ustanovený, môžeme my s dobrým svedomím povedať, že sa do tej obeti zahĺbame a tak si zjednávame väčšiu a väčšiu istotu, čo to stálo Baránka Božieho, aby sme boli spasení?

Prečítajme si a dajme Pánovi Ježišovi odpoveď, či vás nič nie je do tej bolesti, ktorá Mu bola učinená.

Sledujme dej, akoby On sám k nám hovoril:

„Nič vás do toho nie je, že pri mojej poslednej večeri, keď som podal skyvu chleba Judášovi, odišiel, aby ma na smrť vydal? Nič vás nie je do tej bolesti, akú moje srdce tou zradou pocítilo a ktorá sa s každým krokom stupňovala, keď putujúc s mojimi učeníkmi do Getsemane, zakúšal som strach a ľakanie smrti? Sám a sám, hrozným vnútorným bolestiam vydaný, ktoré vyvolávali až krvavý pot na telo, keby neprišiel anjel z neba, aby ma posilnil, ja by som to nemohol zniesť. A nič vás do toho nie je? Čie to boli hriechy a za nimi nasledujúci ortieľ Božieho hnevu, ktorý ma až k zemi tlačil?

A keď sa za mnou privalila rota s povrazmi a s mečmi a zradca bozkom ma im označil a oni ma zviazali a viedli! Do tej chvíle som bol Synom človeka, od tej chvíle platilo o mne to predpovedané: „Som ako červ, nie ako človek; ľuďom som na posmech, ba aj vlastní ma zavrhli.“ Tak ma vodili od jedného falošného sudcu k druhému. Kňazi, keď si išli odpočinúť, nechali ma v rukách luzy, zberby, ktorá ma celú noc ukrutne trápila. A Pilát, pohan, hoci si aj ruky umýval na znak mojej neviny a svedčil, že na mne viny nenašiel, predsa ma vydal svojim žoldnierom a tí vtlačili na moje čelo korunu z tŕnia. Priviazali ma k stĺpu a zbičovali ako posledného, na smrť odsúdeného otroka, a potom v starom šarlátovom plášti, takého zbitého a pohaneného, ma predstavili celému národu. Ale nebolo milosrdenstva: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“

Musel tu byt’ ktosi vinný, na mieste ktorého tiekla moja krv! A nič vás do toho nie je?

A keď ma nakoniec pribili na kríž medzi lotrov, a tam hodiny uprostred neopísateľných múk tela i duše som musel visieť — lebo ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby každý, kto v neho verí nezahynul, ale mal život večný! Nakoniec bola miera utrpenia dovŕšená, keď duša pocítila tú nepochopiteľnú hrôzu, byt’ opusteným od Boha! Nakoniec prišla pomoc a dovolenie zvolať: „Dokonané!“ A nič vás do toho nie je, ktorí idete tadeto tým svetom?

A či snáď platí aj o vás: „Beda, či si aj ty spomenieš na mňa!“ Do poslednej kvapky som vylial svoju krv, niet hriechu, ktorý by ona nebola v stave očistiť, ale niet človeka, ktorý by mohol byť spasený bez nej. „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme.“ Obráťte zreteľ ku mne!

Ó, duša drahá, z výšiny kríža volá Spasiteľ:
„Poď ku mne, duša stratená!
Pohliadni na mňa v mojej bolesti,
v mojej smrtiacej ťarche, úzkosti,
ó, duša večne ľúbená!

Z výšiny kríža vystieram náruč
po teba, draho vykúpená.
Hľa, ako tečie teplá krv moja
z rúk, nôh i boku. Z nej spása tvoja,
ó, duša večne ľúbená.

Z výšiny kríža s túžbou vyzerám
za tebou, duša zblúdená.
Kedy že zrak svoj ku mne obrátiš,
kedy si spásu moju privlastníš,
ó, duša večne ľúbená?

Z výšiny kríža či darmo volám,
ó, duša vzácna, milená?
Či darmo tečie krv moja svätá,
či darmo stojí hora Golgota,
ó, duša večne ľúbená?“

Teba aj mňa sa týkajú tieto Jeho otázky, ktorý obetoval všetko, aby si nás vykúpil. Akú Mu dáme odpoveď?

„Z výšiny kríža nevoláš darmo,
Baránok Boží, ja idem!
Utekám v Tvoju náruč rozpätú,
podkladám srdce pod krv presvätú,
spasená chcem byť, áno, chcem!“

Aké slávne, keď naša odpoveď zaznie podobne, veď potom môžeme dokončiť so zaplesaním:

„Z výšiny kríža prišla mi pomoc,
tam duša moja ožila,
tam našlo úkryt srdce ranené,
a teraz jasá, večne blažené,
krv Baránka ma spasila.“ (K. Royová)

Komentovať