Od hrobu Spasiteľa kráča slabá žena,
veď zomrel jej Pán, preto plače, kvíli.
Snáď vzali Ho? A ak Ho vzali,
ach, kdeže, kde Ho položili?
Tak želie, smúti. Ach, veď zlomená je žiaľom,
veď vidí dosiaľ pred duševným zrakom
tú scénu smrti, Jeho utrpenie,
keď slnko zakrylo sa hustým, tmavým mrakom.
I obzrela sa na ten smutný oltár lásky
a videla za sebou záhradníka stáť
i riekla: „Pane, ak ty si Ho vzal,
daj telo Jeho, chcela by Ho pochovať!“
A záhradník, ten záhradník jej riekol: „Mária!“
A ona poznala Ho, padla k Jeho nohám
a skríkla hlasom najvýš radostným:
„Rabbúni, Majstre!“…
Ach áno, teraz poznala už Spasiteľa svojho,
poznala v záhradníka vzkrieseného Krista,
a obrodená, pokojná si kľakla k Jeho nohám.
Slovak