Reminiscere

              Reminiscere

Na srdce naše dnes

sám, Kriste ohľad maj,

slovom nás sýť a háj,

mocou nám požehnaj!

Nech v pravde cítime,

žes náš, my Tvoji zas,

čujeme ten Tvoj hlas,

veríme, spasíš nás! Amen  (M.R.)

1 M 12, 1 – 4 a:

“ Hospodin riekol Abrámovi: vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. (2) Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. (3) Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čelade zeme. (4 a) Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin”.

   Milí bratia a sestry!

   Dovoľte na úvod malú osobnú spomienku: Moje deti neradi chodili do škôlky. Jeden syn ma vždy úpenlivo prosil, aby som na obed určite prišiel pre neho a odviedol ho domov. Súdružka učiteľka to síce nemala rada, ale on pri lúčení neustále opakoval: Ocko, ale nezabudni! Prídi…!

    Deti vždy chcú mať istotu, že to, čo im rodičia sľúbili, aj splnia a že vždy budú konanť podľa sľubu, ktoré deťom dali. Aj v našom osobnom vzťahu k nášmu nebeskému Otcovi je to podobne. Vždy nanovo sa chceme uistiť, že On nezabudne, ale splní to, čo sľúbil. Potrebujeme istotu, že Jeho zasľúbenia stále platia, že sa nezmenili a budú naplnené. Ak by predsa mal na niečo Pán Boh zabudnúť, tak len na jedno: totiž na množstvo našich vín a hriechov! To bol obsah Žalmistovej prosby k Hospodinu: “Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tie sú od vekov”.  ( Ž 25, 6) 

Z tejto prosby je vzatý aj názov dnešnej druhej pôstnej nedele: “Pamätaj…rozpomeň sa.., lat.Reminiscere…”

     Milosť je podstatou živého Boha, ktorý je večný. My nie sme “od večnosti”, ale sme stvorení v čase. To platí o kresťanskej cirkvi, práve tak, ako o ľude, ktorý si Hospodin “stvoril” v Egypte a vyviedol ho svojou rukou do zeme zasľúbenej. Dejiny spásy, ktoré svedčia o Božej milosti však začínajú už povolaním Abraháma z Chaldejska, aby sa práve on stal otcom národa, ktorý bude vyznávať vieru v Hospodina. Tak sa  stal otcom viery a praotcom ľudu, ktorý túto vieru vyznával uprostred iných národov. Abrahám nebol iný ako ostatní ľudia a hriešnici. Platí však o ňom to, čo apoštol Pavel povedal a vyznal sám o sebe: “Z milosti Božej som to, čo som a Božia milosť nebola pri mne daromná”. Hospodin však svoju milosť ponúka všetkým ľuďom. 

                                         On oslovuje i nás:

                                a – povoláva nás k novote života

                                     na svoje zasľúbenia pamätá 

                                     k slávnemu cieľu nás privádza.

      Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

       Porozumieť Božiemu osloveniu ktoré dnes pre nás má môžeme vtedy, ak správne spoznáme to základné Božie rozhodnutie a povolanie, ktoré zaznelo už Abrahámovi. Bolo to povolanie na cestu k začiatku nového ľudu, ktorý nazývame ľud Boží. Ten začiatok nebol možný inak, len tým, že sa Abrahám – pôvodným menom Abram, vymanil zo všetkých starých, polopohanských tradícií, ktorými bol spútaný. Bola to nielen pôvodná krajina a jej kultúra a viera, ale aj tradícia jeho rodiny a domu jeho otca. Preto mu zaznel pokyn: Výjdi…! V Chárane, kde žil, bol by iste dedičom všetkého, čo patrilo jeho otcovi Terachovi. Ale s hmotným dedičstvom by bol prijímal aj vieru, vtedy už preniknutú a pomiešanú s poverami pohanov a okolitých národov. Bol to vplyv silný a v pohanskom prostredí by sa mu neubránil. Potreboval novú skúsenosť a novú vieru, nezaťaženú ničím z minulosti, čo by ju ohrozovalo a znehodnocovalo.

   Abrahám, ktorý Božie povolanie a zasľúbenie prijal, stal sa tak človekom nielen s novou osobnou skúsenosťou, ale aj nositeľom Božieho požehnania, ktorá patrilo jemu, ale aj jeho potomkom. 

    Spoločenstvo SZ, ktorá sa Abrahámovou dôverou a poslušnosťou začalo rodiť, už nebolo založené na pokrvnej a rodovej príslušnosti, ale na Božích zasľúbeniach, ktoré prijal. Patria tým, ktorí sa k Abrahámovi hlásia ako k svojmu praotcovi a sú pomkami jeho syna Izáka. 

      Až dodnes sme svedkami sporu, ktorý vedú medzi sebou Židia s potomkami prvého Abrahámovho syna, ktorého mal nie so svojou zákonitou manželkou Sárou, ale so služobnou dievkou Hagarou. Ten sa volal Izmael a jeho potomstvo sa nazýva Izmaeliti. Izmael sa však nestal dedičom Božích zasľúbení. Línia požehnania národov zeme nejde cez Izmaela, ale cez Izáka. Darmo sa Izmaeliti – dnes vyznavači islamu, hlásia k Abrahámovi ako k praotcovi, keď jeho vieru neprijali a tak odvrhli aj požehnanie, ktoré je s darom tejto viery spojené. Darmo si vynucujú v celom svete pozornosť násilnými skutkami a nadamo sa vyhlasujú za pravé Božie deti.

      Nie že by nemohol byť spasený aj potomok Izmaela. Aj pre takého – ako pre všetkých ľudí, je tu však iba jedna Cesta, Pravda a Život. V súčasnosti mnohí moslimi síce opúšťajú svoju domovinu –  ale nie svoju kultúru a svoje náboženstvo. Konajú aj mesačný pôst – ramadán, modlia sa 5 krát denne a v Meke kameňujú satana, ale to sú iba zbytočné a márne skutky. Jedna časť islamu – tzv.šíiti podstupujú na svoj sviatok aj bičovanie, sebatrýznenie, iní bojujú krvavo proti Židom i kresťanom – ale žiaden ľudský skutok nemôže viesť k spáse. Ceska k spáse vedie len cez Toho, ktorý je potomkom ABRAHÁMA, IZÁKA A JÁKOBA, ktorý na narodil v plnosti času a potom trpel a bol bičovaný za nás. Ktorý porazil satana slovom Božím a evanjeliom, mocou Božou, a ktorý nás povoláva k novote života, podľa svojho príkladu.

   I keď bol pokrvným potomkom Abraháma iba jeden syn, totiž Izák, duchovné potomstvo pravej viery je veľké. Naplnilo sa tak slovo a zasľúbenie Božie: “Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa  a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čelade zeme.”  

     Toto slovo sa naplnilo v Ježišovi Kristovi, vo vtelenom Božom Synovi. Pre nás je novým začiatkom nového života Krst svätý, ktorý sa koná v meno Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. V ňom sme začlenený do duchovného spoločenstva cirkvi a ako Božie deti sme sa stali dedičmi veľkých Božích zasľúbení.

    Dedičstvo, ktoré je nám v Krste Ježišovom pririeknuté a zasľúbené je trvalo platé. Znamená odpustenie hriechov pre a skrze Krista, nášho Pána, pre Jeho zásluhy. Preto sa k tomuto pravému potomkovi Abraháma obraciame vždy s dôverou a prosbou: “Baránok Boží, ktorý snímaš hriech sveta, zmiluj sa na nami!” Pokánie a jeho najpotešitelnejšia časť – zvesť o odpustení hriechov a dar pravého pokrmu a nápoja je povzbudením vo viere, že Otec nebeský i náš Pán na svoje sľuby pamätá. Pamätá na svoje zľutovanie a milosť, lebo tie sú od vekov. 

    Bratia a sestry,

    možno sa práve pri týchto Božích sľuboch cítime niekedy zneistení, keď poznávame našu slabosť pri plnení našich vlastných sľubov. Príslovie hovorí: Podľa seba súdim teba! – ale čo je horšie, že podľa našej neschopnosti konať skutky lásky súdime aj Pána Boha, totiž Jeho milosť, o ktorej niekedy pochybujeme. (Azda ako Abram, ktorý kráčal na vrch Morija so synčekom Izákom…) Možno pochybujeme o dostatočnosti zásluh nášho Pána a preto Ho neprosíme, nevzývame a nedôverujeme Jeho sľubu o našej spáse. Je tu aj dnes chvíľa, aby sme sa v dôvere v Božiu milosť, v Jeho  zľutovanie povzbudili a posilnili, a tak aj v dôvere v slávnu budúcnosť vykúpených Božích detí. 

    Tak, ako Hospodin priviedol k dobrému cieľu cesty Abraháma a jeho rodinu, tak Hospodin plní všetky svoje zasľúbenia. Mnohé sa už v našom živote naplnili a na naplnenie toho najslávnejšieho o Ježišovom druhom príchode verne čakáme. Dôverujme a majme pevnú nádej v Trpiaceho, ale aj Vzkrieseného Ježiša Krista, nášho Pána. Kto verí v Neho, bude žiť, aj keby umrel. – Kto dúfa v Neho, nebude zahanbený ani dnes, ani na poslednom súde. Amen

                                                                            Ľubomír Batka st.

Komentovať