Prvé zasadanie synody

Prvé zasadanie synody ECAV na Slovensku očami redaktora Cirkevných listov:

Keď oslávený biskup českobratský, veliký trpiteľ a vyhnanec český, Ján Amos Komenský, opúšťal vlasť a lúčil sa s ňou, povedal pamätné prorocké slová: „Věřím i já Bohu, že po přejití vichřic hněvu, hříchy našimi na hlavy naše uvedeného, vláda věcí tvých k tobě zase se navráti, ó lide český, a pro tuto naději tebe dědicem činím všeho toho, co jsem koli po předcích svých byla zdědila a přes těžké a nesnadné časy přechovala, nýbrž i v čemkoli dobrém skrze práci synů mých a požehnání Boží rozhojnění jsem přijala, to všecko tobě odkazují.“

Na tieto prorocké slová odvolával sa Masaryk, keď — ako prvý prezident osvobodenej Československej republiky — čítal svoje prvé „posolstvo“ Národnému Shromaždeniu dňa 22. decembra 1918. Začal ho tým: „Proroctví- modlitba Komenského vyplnila se doslova; náš národ je svobodný a nezávislý, a vstupuje vážen a podepřen všeobecnou sympatií do společnosti evropských národů“.

A my, slovenskí evanjelici, môžeme povedať podobne: proroctvo-modlitba Komenského vyplnila sa doslova i — v cirkvi Kristovej. My, slovenskí evanjelici, hoc sme boli v prevažnej väčšine v bývalej ev. cirkvi uhorskej, boli sme z „vlády věcí svých“, zo správy cirkve, temer úplne vytvorení. — O nás, o veciach našich rozhodovali zväčša druhí, cudzí, a to často priamo proti nám, neraz práve i bez nás. Úrady biskupské a seniorské, hodnosti generálneho, dištriktuálnych a seniorálnych inšpektorov, podobne ostatné úrady a hodnosti na celej čiare administrácie cirkevnej, áno, čím ďalej, tým vo väčšom pocte i úrady farárske a učiteľské prechádzaly do rúk vyvolených, ale nám, nášmu ľudu evanjelickému cudzích, neprajných, nepriateľských ľudí, ktorí postavili cirkev do služby politiky, výslovne maďarizačnej, a v tejto službe ponížili ju za púhu slúžku — ancillu — štátu.

Ale víchrice, zaiste i našimi hriechami vyvolané, alebo aspoň pre našu neraz nedbanlivosť, ľahostajnosť a obozretnosť svetskú na hlavy naše uvedené, preletely — zaletely… Prorocká modlitba Komenského sa vyplnila: vláda vecí našich navrátila sa k nám … Takto mohla zasadnúť prvá slovenská synoda evanjelická; prvá synoda v duchu slovenskom, v znamení evanjelia, pravej lásky Kristovej a naprostej spravedlivosti.

Po prevrate štátnom správu cirkve ev. a. v. na Slovensku prevzala Generálna rada, vymenovaná — na návrh cirkevných mužov — ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska; a na nižších fórach administrácie biskupskí, seniorskí a inšpektorskí administrátori, volení Gener. radou, vlastne dištriktuálnymi a seniorálnymi radami. O štáto- a cirkevno-právnej správnosti a zákonitosť tohoto pokračovania nechcem hovoriť tu, i tak bude o tom reč na inom mieste, v súvise s deklaráciou nemeckých a maďarských údov synody. Ale je charakteristické, že práve tí rečnili najhlasnejšie o urazení autonómie a lamentovali najboľastnejšie nad „zmarenou soľou cirkve“, ktorí celé desaťročia dovolili urážať, obstrihovať autonómiu a mariť soľ cirkve z príčin  čisto politických a to v pomeroch normálnych, v čase pokojnom, keď na to ozaj nebolo nijakej potreby a príčiny.

A my ani nechceme tajiť, že sriadenie cirkve, ako sa stalo po prevrate, sme i my sami považovali len za mimoriadne, priechodné, len prevratom a zmenou štátnou vynútené, ale v dávnych pomeroch práve v záujme čisto cirkevnom za jedine možné a správne. A túžbou našou bolo od počiatku: len čím skôr môcť sa dostať do tichého, pokojného prístavu autonomne-zákonitého stavu. Že sa to nestalo už prv, vina nebola v nás, ale v rozháraných, nekonsolidovaných a ustavičnými politickými a protištátnymi ašpiráciami a rejdami vždy len väčšmi rozvracaných pomeroch, ktoré hádzaly vlny i na pole cirkevné. Ale že sa predsa už stalo, tešíme sa z hlbín duše. Ó, by budúcnosť dokázala, že obavy, ktoré sme v mnohom ohľade prechovávali, neboly oprávnené, a že sa nám splnily nádeje, ktoré sme viazali — k prvej ev. synode slovenskej.

Voľby synodálnych vyslancov dialy sa v druhej polovici decembra a prešly pomerne dosť hladko. Volieb súčastnily sa takmer všetky cirk. sbory a všetky školské ústavy. Istý dissonancný hlas vniesla do volieb len maďarská cirkev prešovská, ktorá na konvente 21. novembra vyniesla uzavretie: „Konvent v súvise s voľbou synodálnych vyslancov na základe všeobecnej nálady a mienky drží za potrebné a uzavretím upravuje predsedníctvo, aby dalo prípisom na vedomie cirkevnej vrchnosti, že pri voľbe synodálnych vyslancov pri tejto príležitosti p. dr, Jánovi Rumanovi, županovi a kollegiálnemu dozorcovi, vzhľadom na jeho vynikajúcu osobnosť a konciliantné držanie protikandidáta nestavia, ako i to že svolanie synody považuje s jednej strany za predčasné, lebo vyzdvihnutá cirk. autonómia je ešte nie nazpäť uvedená, s druhej strany nedrží terajší čas za primeraný pre synodu následkom rozrušených a do krajností prechodiacich verejných pomerov“. Z iných príčin a dôvodov, — údajne pre nedostatočné zastúpenie učiteľstva na synode — odmietavé stanovisko zaujala proti voľbám i čiastka novohradských učiteľov, ale na zakročenie bisk. administrátora Zocha „laudabiliter se subjecit.“ Len v gemerskom senioráte bolo asi 5—6 cirk. sborov, ktoré sa ostentatívne nesúčastnily voľby. Vyšetrovanie dokáže, či cirkevné sbory nechcely voliť a či to bola svévoľa patričných farárov.

Výsledok volieb bol nasledujúci: Vyvolení boli:
A) Vo východnom dištrikte: v Turci Otto Škrovina, senior a farár svätomartinský, dr. Ján Vanovič, advokát; v Orave Pavel Novák-, senior a farár dolnokubínsky a dr. Vladimír Pivko, župan; v Liptove: Vladimír Čobrda, farár ružomberský a dr. Bohuslav Klimo, advokát a clen Nár. Shromaždenia v Prahe; v podtatranskom senioráte: Karol Kalláth, senior-farár v Spišskej Slovenskej Vsi a dr. Tibor Kéler, advokát v Kežmarku; v spišskom mestskom senioráte: Albert Kübecher, senior-farár v Ľubici, Emerich Varga, farár v Poprade, dr. Ľud. Hritz, sedriálny sudca v Levoči, dr. Hugo Kalchbrenner, advokát v Spišských Vlachách; v Gemeri: Ľudevít Hoznek, senior-farár v Revúci, Július Chriašteľ, farár v Ratk. Bystrom, dr. Milan Botto, advokát a Rudolf Viest, priemyselník v Revúci; v Malom Honte: Jozef Kolbenheyer, senior-farár na Píle; dr. Vlad. Daxner, leg. kapitán v Tisovci; v šarišskom senioráte: Matej Slabej, farár v Bardiove, dr. Ján Rumann, župan v Levoči a v Košiciach; v abaujzemplínskom: Alfréd. Margócsy, senior-farár v Užhorode a Milutín Križko, býv. župan v Michalovcach. Z počtu stredoškolských professorov: dr. Jur Hronec v Kežmarku a Ladislav Thern v Novej Vsi; z počtu ľudových učiteľov Fridrich Dérer, učiteľ v Lipt. Sv. Petre.

B) V západnom dištrikte: Vo zvolenskom senioráte: Ján Slávik, senior-farár na Dobronivej, Jur Hurtay, farár na Ostrej Lúke, dr. Ján Vesel, advokát vo Zvolene, dr. Vladimír Fajnor, unifikačný minister; v novohradskom: Michal Laciak, senior-farár v Hornom Tisovníku, Štefan Algőver, farár na Závade, dr. Ľud. Bazovský, býv. župan, advokát, Daniel Bodický, škôldozorca v Lučenci; v hontianskom senioráte: Samuel Kramár, farár v Lišove, Ivan Čičmanec, farár v Hodruši, Samuel Sekan, učiteľ na odpočinku v Pukanci, Gustáv Šuhajík, úradník banky v Krupine; v trenčianskom senioráte: Cyrill Bodický, farár v Mal. Stankovciach, dr. Karol Štúr, advokát v Trenčíne; v nitrianskom: Pavel Sekerka, senior-farár v Hlbokom, Dušan Fajnor, farár v Čáčove; dr. Ľud. Šimko, lekár v Senici, dr. Rudolf Markovič, býv. župan, advokát v Novom Meste nad Váhom; v bratislavskom stoličnom: Vladimír Jurkovič, senior-farár na Kráľovej, dr. Otokár Jamnický, býv. župan, advokát v Bratislave; v bratislavskom mestskom: dr. K. E. Schmidt, senior-farár, Julius Schmidt, veľkoobchodník; v tekovskom: Ondrej Bándy, senior-farár v Leviciach, St. Kosztolányi, statkár. Z počtu stredoškolských professorov: Pavel Styk z Banskej Bystrice, Kolm. Blaškovič z B. Štiavnice; z počtu ľudových učiteľov Dan. Kopa z Modry. Za ev. theol. akadémiu v Bratislave Michal Bodický, dekan.

Okrem volených synodálov údami synody boli z úradu: biskupskí administrátori Jur Janoška a Samuel Zoch, dištrikt, inšpektori Ján Ružiak a dr. Milan Ivanka, a podpredsedovia Gen. podporovne: referent Ján Šimkovic a dr. Emil Stodola.

Všetkých spolu bolo 59. Už tu poznamenávame, že všetci údovia synody brali živú a činnú účasť na prácach synody, a to nielen vo výboroch, ale i na plenárnych zasadnutiach. Vyjmúc Rudolfa Viesta, ktorého Pán života a smrti odvolal náhle z radu živých pred samým započatím synody; ďalej dra Vl. Daxnera, ktorý sa pre inú zaujatosť poďakoval z údovstva a konečne spišského dra Tibora Keléra, ktorý sa len raz ukázal na synode a zmiznul. Údajne vraj ochorel. A ozaj, o chorobnom stave jeho svedčí i grobiansky, nekvalifikovaný list, ktorý napísal z domu predsedníctvu synody.

Svolaná bola synoda do Trenč. Teplíc na 18. januára.
Dňom vopred, tedy 17. januára, bola prípravná porada pri valnej účasti synodálov. Hoc vodca, spiritus movens, ba počas celej synody spiritus regens, maďarských a nemeckých synodálov, senior Schmidt z Bratislavy, ešte nebol prítomný, už táto prípravná porada dala tušiť, aké bude ich stanovisko. Oproti synode vôbec i v akom smere pôjde ich „spolupôsobenie“. Hneď z prvého ich vystúpenia bolo zrejmé, že sa od prevratu mnohému už naučili od svojich politických vodcov v pražskom Národnom Shromaždení, a že Lodgeman a jeho spoločníci nechodili na darmo po Spiši, po Košiciach a po Bratislave; našli hodných a verných učeníkov… Videli sme jasne, kam ich túžby nesú, kam ich srdce tiahne. Porada táto mala popretriasať, ustáliť, vlastne len podrobnosti slávnostného otvorenia synody, a ako by udrieť pečať na vypracovaný už vopred programm otvárajúcej slávnosti. Ale toto spišských bratov neuspokojilo. Veď im ani nešlo o slávnostné otvorenie synody, na ktorom i tak nechceli mať účasť. Im šlo o to, aby už do porady vniesli rušivé momenty. Úlohu túto — v neprítomnosti vodcovej — prevzal na seba dr. Hritz a bez akéhokoľvek súvisu s tým, o čom vlastne bola reč, prednášal svoje obavy o nezákonitosti synody, o hlasovacom práve údov synody z úradu atď. Ale keď už nastolil tieto otázky, hoc i nie v pravý čas a nie na pravom mieste, dostalo sa mu vysvetlenia, poučenia, zavrátenia dľa toho, kto mu odpovedal. A odpovedali mu viacerí: dr. Markovič, M. Bodický, dr. Ruman, Janoška a najráznejšie dr. Vanovič.
Dr. Hritz porazený opustil síce bojište, ale docielil, čo chcel. Debatta bola vyvolaná, ľad preborený, cesta otvorená.

Ináč porada skončila, svoju prácu v duchu tichosti, jednomyseľne. Vyslovila, že v ustavujúcom zasadnutí budú predsedať dosavádni predsedovia Gsn. rady, J. Janoška a dr. Ivanka, zápisnicu budú písať štyria — vekom najmladší — údovia synody:

Ustálila programm zasadnutia: Synodu otvoria biskup Janoška modlitbou, gen. dozorca primeraným prívetom. Prečítajú sa: prosba predsedníctva Gen. rady o povolenie synody a odpoveď vlády, prečítajú sa písomné a vypočujú sa ústne pozdravy, — a tak sa synoda vyhlási za otvorenú.
Predporada sa skončila. Ale dojmy, ktoré sme si odniesli z nej, dlho zamestnávaly mysle synodálov. Našli sa i haruspexovia, ktorí chceli hneď v prvý deň vidieť do budúcnosti a videli secessiu, exodus nemeckých a maďarských bratov; nech — vraj — len prídu Schmidtovci z Bratislavy! A my, ktorí sme p. seniora Schmidta poznali len z chýru, a o jeho spolubojovníkovi — tiež Schmidtovi — sme dosial vôbec ani nepočuli nikdy… čakali sme ich ozaj so zvedavosťou. Keby len prišli skôr!
Ale prv, než prišli Schmidtovci, prišiel 18. január, pamätný deň slávnostného otvorenia prvej ev. synody slovenskej.

Hneď ráno, ako sme otvorili oči, čakalo nás milé prekvapenie. Celá príroda obliekla sa cez noc do bieleho — ako by ku pocte prvej slovenskej synody — do slávnostného rúcha. — A my — akosi slávnostne naladení, s istými radostnými citami v srdciach — hrnuli sme sa k električke, ktorá nás mala dopraviť do Teplej. V Teplej čakal nás osobitný — ovšem nekúrený — vlak a zaviezol nás do Trenčína. Cesta táto mi dlho nevymizne z pamäti. I mimovoľne ožila mi v duši rozpomienka na slávnu dobu, keď sa v hradbách hradu trenčianskeho i okolo nich ozývala reč slovenská, a zámok bol na široko-ďaleko postrachom vrahov života slovenského. A zase zaletela mi myseľ do ďalekej budúcnosti, keď pod hradbami hradu už zase nebude počuť iného slova, ako slovenského, a to čistého, rýdzeho, zvučného slovenského slova, nekazeného, a nehyzdeného všelijakými maďarónskymi a židovskými krivopysky.
Z myšlienok slastnodumných vyburcoval ma len hlas sprievodcu vlaku na stanici trenčianskej: „Trenčín!“

Vlak zastal. Von z perronu stál neveľký zástup ľudí — na cele s biskupom Zochom — pozdraviť, privítať prišlých synodálov a v prvom, rade prišlého s nimi na slávnostné otvorenie synody ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, dra Martina Mičuru.
Prvý prehovoril biskup Zoch, privítal ministra a zástupcov rôznych korporácií. Potom hovorili jeden za druhým trenčiansky župan dr. Bellay, inšpektor cirkve L. Stanek a trenčiansky meštanosta Svoboda. Zvlášte dojemná bola jednoduchá ale hlboko premyslená, vrelé precítená a citne povedaná reč inšpektora cirkve Staňka. Na privítanky odpovedal prvý minister Mičura. Na vrelé uvítanie dal vrelú odpoveď. Z každého slova bolo vycítiť, že nehovorí len zo zdvorilosti a nie len obvyklé, konvencionálne frázy, ale — hoc sám neevanjelik — že sa zo srdca spolu raduje s nami slniečku svobody, ktoré vzišlo konečne i nám, slovenským evanjelikom. V mene synodálov ďakoval biskup Janoška.

Pred stanicou stál neprehľadný rad automobilov a kočov, počtom vyše 40, na ktorých zaviezli sme sa jedni na faru, druhí do školy trenčianskej, aby sme sa pripravili k slávnostným službám Božím.
Hoc počasie nebolo veľmi priaznivé, sišlo sa i prespolného ľudu toľko, že sme sa ledvy pomestili do kostola. Pri službách Božích liturgoval theol. professor Jamnický pri spoluúčinkovaní seniorov Hozneka a Škrovinu, kázal biskup Janoška. Kázeň, založená na liste Judovom (17—21.) urobila hlboký dojem na prítomných. I remeniscencie do minulosti, ktorých sa dotknul v úvode, i pravdy, ktoré prízvukoval, zásady, ktorých sa má pridŕžať i zamýšľaná synoda, — boly ozaj časové, primerané, správne vystihnuté a s presvedčením prednesené. Trefne napísaly o kázni „Národné Noviny“: „A možno úprimne vysloviť, že kázeň biskupa Janošku vymyká sa z rámca tuctových kázní, a i tí, ktorí nepočuli Janošku prvý raz kázať, boli nadšení klassickým obsahom kázne.“ Pred kázňou spievali sme mohutný, triumfálny hymn Lutherov: „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“ Celé shromaždenie povstalo s miest, a človek cítil sa nevšedné povzneseným, akoby každý nový verš novú silu, nové silné povedomie evanjelické bol nám vlial do žil, do srdca, do duše.
Po tomto speve biskup Zoch prisluhoval velebnú večeru Pánovu synodálom. V prenikavej prímluve zdôraznil ťažkú úlohu, aká synodálov čaká a označil mdlobu, nedostatočnosť, hriešnosť našu, čo všetko nás neodolateľne ponúka hľadať podporu, pomoc u Toho, ktorý riekol: „Beze mne nic nemůžete učiniti“, u pôvodcu a dokonavateľa viery našej, Pána Ježiša Krista, ktorý podáva sa nám vo svojom tele a svojej krvi. Toto svätenie hodu beránkovho v túto slávnostnú chvíľu bolo vskutku dojímavé i celému chrámovému shromaždeniu… Po službách Božích, pri ktorých spevokol trenčianskeho sboru, obratne vedený správcom školy Izákom, svojim spevom, vedľa spevu celého shromaždenia, značne prispel k povýšeniu slávnostnej nálady, — hneď tam v chráme nasledovalo slávnostné otvorenie synody. Predsednícke miesta zaujali predsedovia Generálnej rady Janoška a Ivanka. Janoška hlasom od pohnutia rozochveným hovoril modlitbu: „Prvé slová, ktoré v tomto shromaždení hovoríme, sú slová vrúcej modlitby k Tebe, Hospodine, Bože, Otče náš nebeský…“ a prosil o dar Ducha svätého, Ducha múdrosti, moci, Ducha pravdy na všetky práce synody. Za tým Ivanka predniesol úvodný prívet, vystihujúci význam, dôležitosť i úlohy prvého zákonodarného snemu svobodnej cirkve v svobodnej otčine. Uverejňujeme ho v celom znení.

Zapisovateľ zasadnutia Čičmanec prečítal prosbu o povolenie synody a povolenie …
V odpoveď posiaty bol prezidentovi republiky Masarykovi tento telegrafický pozdrav:

Synoda cirkve evanj. a. v. na Slovensku, ktorá po prvý raz zasedá v svobodnej vlasti, v meste Trenčíne, s pocitom nebývalého, potešenia prijala súhlas Vašej blahosklonnej priazne pri svolaní synody. Najhlbšiu svoju vďaku venuje Vám, ako tvorcovi republiky, lebo svobodnú cirkev slovenskú k životu priviedla svobodná republika. Život našej drahej cirkve lásky a jej rozvoj ku sláve Božej a ku blahoslavenstvu národov podmienený je i v budúcich vekoch ku svobodnej otčine; preto uisťujeme Vás, pane prezidente, čo vznešenú hlavu štátu, že cirkev evanj. a. v. na Slovensku viaže sa nerozlučne k životodarnej republike Československej.

Nasledovaly pozdravné prívety. Prvý hovoril minister dr. Mičura ako zástupca prezidenta i vlády. Nielen hĺbkou myšlienok, ale i vrelým, srdečným tónom reči zaujal mysle všetkých, ktorí so živým záujmom a súhlasom reč sprevádzali, keď hovoril: „Poverila ma vláda republiky, aby som ju ha tejto synode zastupoval. Oceňujem historickú chvíľu evanjelikov na Slovensku, ktorí po prvý raz sišli sa na vlastnom cirkevnom sneme, aby zariadili a stabilizovali svoje cirkevné veci podľa nových pomerov v novej štátnej forme a nových zásad štátnej politiky. Štátny prevrat, ktorý vybudoval na pôde starej Hungarie i nový štát: našu republiku, značí prielom i v cirkevnej správe. Republikánska forma prináša so sebou potrebu – sriadiť vzťahy cirkevnej správy ku štátnej správe. Staré inštitúcie, ako i starí ľudia ťažko privykajú kráčať po nových chodníkoch, ale novoty, ktoré priniesla nám zora novej historickej doby, nie sú ťažkosťami, ba naopak, sú starou túžbou Slovákov, veď sústredila ľudí rovnakých snáh pod jednu strechu. Demokratická forma republiky je v súhlase s tradičným starým duchom a s demokratickým sriadením evanj. cirkve.

S radosťou prišiel som na synodu nielen ako zástupca vlády, ale i ako Slovák. Radosť moja spoločná je s radosťou všetkých účastníkov synody, veď je ona novým krokom ku konsolidácii Slovenska, keď evanjelická cirkev na Slovensku vstúpi na definitívnu cestu vzhľadom na administráciu. Spomenúc naše babylonské zajatie, doložil, že z histórie nemôže zmiznúť, čo ev. cirkev vykonala pre slovenský národ. Bola dlhé časy útočišťom našej materinskej reči; zachovala našu intelligenciu až do chvíle, keď slnko svobody zasvietilo. V jej písomníctve zachoval sa nám slovenský duch ako iskry v popole.
Želá zdaru k vážnemu rokovaniu v mene československej vlády. Nech i v budúcnosti tak ako v minulosti rozširuje ev. cirkev svetlo kresťanskej morálky a národného povedomia v svobodnej vlasti.“

Ďalej pozdravili synodu: zástupca ministerstva školstva a osvety dr. Folprecht v Bratislavy, trenčiansky župan Bellai, zástupca Kostnickej Jednoty Stanislav Klíma, farár česko-bratskej cirkve v Amerike J. Dobiáš, dr. Karol Štúr menom trenčianskeho seniorátu a inšpektor Stanek menom miestneho sboru. Písomne pozdravili synodu: Predsedníctvo Synodného výboru českobratskej cirkve evanjelickej, vojenský superintendent Lic. theol. Lukášek z Prahy, biskup reformátskeho dištriktu v Rimavskej Sobote Štefan Czinke. Na pozdravy odpovedal Ivanka.

Na verifikovanie poverujúcich listín údov synody vysiaty bol pod predsedníctvom dra Ľudovíta Šimku odbor: seniori: Novák, Hoznek, Skrovina, Kallath; dozorcovia: dr. Markovič a dr. Bazovský a tak modlitebným vzdychom duchovného predsedu zakľúčené bolo toto prvé zasadnutie synody. Rozišli sme sa povznesení, uveličení nad zdarným počiatkom a prosili sme v duchu Pána cirkve, aby žehnal milostivé i ďalšiu našu prácu, aby všetko, čo budeme konať, bolo cirkvi našej evanj. k dobru a Jemu k sláve.

K spoločnému obedu shromaždili sa synodáli a niektorí hostia- do hotelu Alžbety pod samými hradbami trenčianskeho zámku. I tu panovala nálada vážna, sviatočná, vyjadrená v nemnohých zdraviciach, porovnávajúcich prítomnosť s minulosťou a pozdravujúcich prvých činiteľov nášho cirkevného štátneho i verejného života.

Podvečer opustili sme Trenčín, odchádzajúc spoločne vlakom do Teplíc. Tu o prvom dni ešte len toľko pripomíname, že všeobecne napadlo a vyvolalo nevôľu i v najmiernejších a najkonciliantnejších to, že maďarskí a nemeckí synodáli ostentatívne neprišli na slávnostné otvorenie synody. Kým sme my Pána cirkve prosili o milosť, o pomoc, o požehnanie, — oni zasadli v Tepliciach v radu a radili sa, ako hatiť a mariť prácu, ako vyvolávať nedorozumenie, rozbroj — v záujme svojich čisto politických snáh a tendencií. Keď sme sa večer vrátili do Teplíc, čakali nás už s hotovým plánom, na čele s túžobne očakávaným vodcom, seniorom Schmidtom. Hneď po príchode do Teplíc verifikované (uhodnovernené) boly poverujúce listiny synodálov tým spôsobom, že úradní-údovia synody verifikovali listiny údov verifikujúcej komisie a títo potom listiny ostatných.

Ráno, dna 19. januára shromaždili sa synodáli do divadelnej siene Grand Hotelu. V Tepliciach je malá, nepatrná evanj. modlitebnica, v ktorej zasedať nebolo možno pre malý priestor a v inej miestnosti shromaždiť nebolo spôsobu. Vďaka admin. biskupovi Zochovi a sen. dozorcovi dr. Štúrovi, ktorí z poverenia synodálneho výboru pripravili s veľkým úsilím všetko, čo k synode a jej údov umiestneniu bolo treba, dvorana bola pripravená dôstojne. Každý synodál mal vyznačené pri rozložených stoloch miesto; pre predsedníctvo a zapisovateľov vyhradené bolo miesto na javisku. Miesta synodálov boly losovaním v Modre určené. K apprehenzii tedy nemal príčiny nikto. Preto napr. Oravci nereptali, že dostali miesta na samom konci dvorany, pred nimi bratislavskí; a Šarišanom tiež sotva kto závidel, že dostali predné miesta.

O 9. hodine naplnila sa dvorana a čo chvíľa na daný znak zavznel vrúci nábožný spev rannej piesne „Bože Otče, buď pochválen“. Duchovný predseda Janoška predriekal modlitbu a po nej, a sviatočnom tichu spolupredsedajúci dr. Milan Ivanka uvítajúc a pozdraviac synodálov, schôdzku zahájil oznámením, že synoda je schopná uzavierať lebo z 59 jej údov prítomní sú 54, listiny ktorých sú uhodnovernené, právoplatné.

Nasledovalo sriadiť synodu. Tajným hlasovaním boli zvolení za predsedov (všetkými hlasmi): Jur Janoška a dr. Vladimír Fajnor (unifikačný minister); za podpredsedov: Pavel Sekerka, Albert Kúbecher, dr. Ján Vanovic a dr. Milan Ivanka; za zapisovateľov: Otto Skrovina, Cyrill Bodický, Emerich Varga, dr. Bohuslav Klimo, dr. Otokár Jamnický a Fridrich Dérer; za hospodára Vladimír Jurkovic a jeho námestníka dr. Karol Štúr.
Menom vyvolených poďakoval za dôveru Janoška a dr. Fajnor primluvil sa synode nasledujúcou rečou:

Dôstojná Synoda!

Dôverou Vašou vyznamenaný ochotne zaujímam stolec svetského predsedu prvej synody ev. a. v. cirkve slovenskej. Pri tejto príležitosti nemôžem nepoukázať na mimoriadne hlboký význam náboženskej, a najmä reformačnej myšlienky pre náš národ a pre náš štát. Problém náboženstva a svedomia, ktorým po všetky doby zabývaly sa mysle našich najlepších ľudí, bol hybnou silou a rozhodujúcim činiteľom v histórii národa československého. Stačí poukázať na najslávnejšiu dobu, dobu Husovu a jeho následníkov, keď národ náš v znamení náboženskej reformácie dostal sa na čelo európskej kultúry duchovnej a v boji proti rímskonemeckému cisárstvu, i na vrchol svojej politickej moci. Žiaľ, — pre nepripravenosť časov, — národ náš politicky podľahol v nerovnej borbe, ale myšlienka reformácie zvíťazila. Husova mučedlnícka smrť nebola podstúpená nadarmo. Svetská moc odporcov reformácie vládala zavraždiť telo, no nepotlačila ducha. A Husov duch to bol, ktorý inšpiroval nášho reformátora Dra Martina Luthera. „Časové se splnili“, — semeno čistého učenia Kristovho, nájduc mysle pripravené, padlo na pôdu úrodnú a vzrástlo v ovocie utešené. Luther nielen že vedomý si bol toho, že reformácia jeho je priamou dcérou učenia Husovho, ale i výslovne sa na Husa odvolával, hlásajúc: „My sme duchom všetci Husiti“ a hľadajúc styky s Husitmi českými.

Vieme, že Husovo učenie preniklo i k nám na Slovensko a v obrovskej miere prispelo k všeobecnému rozšíreniu Lutherovej reformácie v našej užšej vlasti.
A po katastrofe na Bielej Hore vyhnanci československí to boli, ktorí svojim hojným prisťahovalectvom na Slovensko zúrodnili duše a mysle predkov našich, priniesli k nám Kralickú bibliu a darovali nám nášho jedinečného Tranovského s jeho sladkozvukou Cytharou Sanctorum. Dedictvo československé prevzala sesterská zem slovenská. Ona poskytla útulku nielen bratským vyhnancom, ale i bratskému ich jazyku, ktorým my slovenskí evanjelici ešte i po naše dni chválime-Hospodina. Avšak nielen na sklone stredoveku a na svite novej doby mala reformácia osudový zástoj v našich dejinách. I prebudenie slovenského národa pojí sa nerozlučne k evanjelictvu a jeho najsvetlejším hlavám. Postavy Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Dra Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Mil. Hodžu, Dra Karla Kuzmányho a množstvo ostatných našich kriesiteľov jednými ústami hlásali čisté evanjelium Kristovo v chrámoch našich a súčasne i zobúdzali predkov našich k národnému povedomiu.

Aj akú úlohu mala idea náboženská pri našom osvobodení? Myšlienka československej reformácie nadchla nedávno zosnulého, ale vo vďačnej pamäti našej nesmrteľného učenca francúzskeho Ernesta Denisa, ešte jako mladíka, aby študoval dejiny nášho národa a tejto práci posvätil celý život. On to bol, ktorý učenými dielami svojimi dokázal vzdelanému svetu, že národ Husov a Komenského musí byt osvobodený. On to bol, ktorý získal našej veci sympatie a pomoci všetkých kultúrnych národov. Veľkou knihou o Slovákoch i pred najvyššími fórami uplatnil vedeckými a politickými argumentami prirodzenosť a nutnosť nášho slúčenia s republikou Československou. Pokloňme sa pamiatke veľkého evanjelika-Hugenottu a zapíšme jeho meno písmom nevymazateľným v srdcia svoje i svojich potomkov!
Význam náboženskej otázky a reformácie v živote nášho národa najhlbšie vystihol náš vrelemilovaný prezident Masaryk, keď kult svobody svedomia vyhlásil za smysel dejín nášho národa.

Pracujme tedy vo vedomí tohoto poslania i v tomto dôstojnom sbore, v tradícii našej drahej evanjelickej cirkve!

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Shromaždenie so živým, vrelým súhlasom sprevádzalo krásny, významný prívet a pod dojmom jeho očakávalo ďalšie veci. Povstal senior bratislavský Dr. Karol Schmidt, ktorý si bol vyžiadal slovo ešte pred započatím rokovania. Po dlhšom ústnom úvode prečítal menom desiatich nemeckých a maďarských údov synody.

Komentovať