Prvá synoda pred 100 rokmi

Prvá synoda pred 100 rokmi

Prevzaté z Cirkevných listov, ročník XXXV, číslo 1-3, roku 1921

Kázeň, ktorú mal pri slávnostnom zahájení synody v chráme Božom evanj. a. v. sboru trenčianskeho v Trenčíne 18. januára 1921 Jur Janoška, farár vrbickosvätomikulášsky, administrátor biskupského úradu východného dištriktu.

Milost Pána našeho Jezukrista, láska Boží, dar a účastenstvo Ducha Svatého budiž se všechněmi námi. Amen.

V dobe historicky významnej, k práci historicky dôležitej, na pôde historicky pamätnej shromaždili sme sa dôverou veriacich vyslatí údovia, ochotní účastníci a milí hostia najvyššieho zákonodarného sboru ev. a. v. cirkve na Slovensku. Že je doba dnešnia historicky významnou a že i práca naša má veliké historické značenie, na to dostačí spomenúť, že táto naša dnes otváraná synoda je prvá v našej oslobodenej otčine, prvá v našom samostatnom štáte československom. Pre budúcnosť cirkve našej má to iste veľký význam, aký cieľ vyznačí, aké cesty nastúpi, aké prostriedky vyvolí táto naša prvá synoda k ďalšiemu nášmu cirkevnému sriadeniu a náboženskému vývinu.

A na zdôraznenie vážnej práce v dobe vážnej neváham spomenúť, že sme shromaždení na pôde cirkevnohistoricky nad iné naše kraje pamätnej, možno riecť na pôde klasickej. Kto nespomenul by si i mimovoľne synody, odbývanej na pôde trenčianskej stolice, synody, ktorá dala cirkvi našej prvé samostatné sriadenie vo veľkej čiastke vtedajšieho severozápadného Uhorska, synody žilinskej v roku 1610! Ale ešte prvej, roku 1580 bolo tu v meste Trenčíne vtedy, keď neevanjelikov v celej trenčianskej stolici temer ani nebolo, shromaždenie troch bratrství, na ktorom vydali prvé dôkladné zákony seniorálne; tu boly r. 1619 a 1642 diecezánske synody, na ktorých volili superintendentov.
Pečať klasickosti v historii evanjelictva tohoto kraja a tohoto mesta dáva chýrna svojho času škola tohoto sboru, na ktorej obdržali školské vzdelanie celé generácie evanjelické a prvé počiatky literného umenia mnohí výteční mužovia našej cirkve, medzi ktorými dostačí spomenúť meno otca národa Františka Palackého; a nie menej chýrna tunajšia kníhtlačiareň, v ktorej v dobe útisku 17. a 18 storočia hotovily sa nové vydania nášho kancionála a iné náboženské, bohoslužobné a školské knihy k vzdelaniu a úteche rozplašeného stáda Kristovho.
A konečne, pominúc shromaždenie krajinského missíjneho spolku, tu r. 1913 odbývané, ale policajne značne obmedzené, nechcem nechať nespomenutým ani z novšej doby povestný konvent bývalého preddunajského dištriktu, na ktorom väčšina seniorátov pozdvihla rázny, ač márny protest proti násilnému trhaniu dištriktu. Bolo to v máji r. 1894. Naštvané uličné obecenstvo tohoto mesta zrovna životy ohrožovalo vtedajších smelých borcov za pravdu, autonómne právo a zákon, a zastupiteľský sbor mesta vyslovil, že obecenstvo s vlasteneckým pohoršením odsudzuje a odvrhuje prestúpenie pohostinného práva, akého prestúpenia dopustila sa vraj slovenská väčšina a zavrhuje osvedčenie väčšiny, city mesta hlboko urážajúce.
Neslávny dej! A ja ho jednak spomínam; spomínam i pre vernosť historickú, ale hlavne na zrejmý dôkaz: jak divné sú cesty, ale spravedlivé súdy Hospodinove! Kto z nás, vtedy na tom konvente prítomných a mrzko napádaných, bol by si pomyslel, že po krátkom čase 26 rokov toto isté mesto bude nás ako údov a účastníkov synody celej evanj. cirkve na Slovensku tak pekne vítať a pozdravovať s toľkou okázalosťou a, chcem veriť, že i úprimnou radosťou, ako sa to dnes skutočne stalo.

Drahí Bratia v Pánu! I rozpomienka na spomenuté deje minulosti, i vážnosť prítomnej doby nechže upamätujú nás, akú ťažkú úlohu, plnú zodpovednosti pred budúcnosťou, pred Bohom a súďbou dejín spravodlivou, má táto naša synoda; nech dajú nás preniknúť povedomím, aby sme každý jednotlive i všetci vospolok tak sa snažili konať prácu, ku ktorej sme povolaní, aby bola zdarnou a požehnanou pre cirkev Božiu a viedla ku cti a sláve Trojjediného medzi nami.

A to je iste vážna otázka: Kedy bude práca naša zdarná a požehnaná. Zodpovieme si otázku túto v ďalšom rozmyšlovaní.

Text: Ep. Judy 17—21.

Ale vy, nejmilejší, pamatujte na slova předpověděná od apoštolů Pána našeho Jezukrista. Neboť pověděli vám, že v posledním čase budou posměvači, podle svých bezbožných žádostí chodicí. Toť jsou ti, kteříž se sami odtrhují, hovadní, Ducha Kristova nemající. Ale vy, nejmilejší, vzdělávejte se na té nejsvětější víře své, v Duchu svatém modléce se. Ostříhejte se v lásce Boží, očekávajíce milosrdenství Pána našeho Jezukrista k věčnému spasení.

Naša synoda má dať ústavu, primeranú novému štátnemu útvaru a v nej stanoviť zákonné poriadky, ktoré by zabezpečily nielen to, aby sa dľa napomenutia apoštolského v cirkvi „všecko slušně a podle řádu“ (I. Kor. 14, 40.) dialo, ale i to, aby bol umožnený čo najzdravší a najzdarnejší vývin i vnútorného náboženského a cirkevného života a duchovného obnovenia a prospievania jej údov. K tejto práci sme povolaní.

Kedy bude zdarná a požehnaná?

Odpoveď nachodím v našom texte:
1. Keď bude založená na základ viery Jezukristovej;
2. Keď bude vedená duchom lásky Božej.

1.
„Nejmilejší, pamatujte na slova předpověděná od apoštolů Pána našeho Jezukrista.“

My chceme vidieť v týchto slovách priamy pokyn k práci našej, a ten je, aby sme dávajúc nové zákony cirkvi, nielen nepretrhovali niť, ktorá spojuje prítomnosť našu s minulosťou, ale práve aby sme novú osnovu ich nadpriadli na to staré, nezmeniteľné, večne platné slovo Boha Spasiteľa nášho, že „nebe a země pominou, ale slova má nikdy nepominou“ (Evanj. Mat. 24, 35.), aby sme budujúc novú budovu novej ústavy v štáte novom, v pomeroch nových, stavali ju na základe starom, dávnom, vyzkúsenom, i v búrkach, víchroch a prívaloch vekov dosvedčenom, na tom základe, o ktorom nám apoštol predpovedal: „Základu jiného žádný položiti nemůže mimo ten; kterýž položen jest, jenž jest Ježíš Kristus“ (I. Kor. 3, 11.); to je ten „základ apoštolský a prorocký, kdež jest gruntovní uhelní kámen sám Ježíš Kristus, na němž všecko stavení příslušné vzdělané roste v chrám svatý v Pánu, na kterémž i vy spolu vzděláváte se v příbytek Boží v Duchu svatém“ (Ef. 2. 20—22.).
Preto nezabúdajme, ale pamätajme na slová predpovedané od apoštolov vzhľadom na základ, na ktorom chceme pracovať, na ktorom chceme budovať, lebo je isté, že jestli je základ nie pevný, môže byť budova akákoľvek skvelá, ozdobná, nádherná, nevytrvá, neobstojí, zborí sa a bude pád jej veliký. Ale ovšem bedliť treba i na to, čo a ako stavať na tom pevnom základe. Lebo vážne je slovo apoštolovo: „Stavíliť kdo na ten základ zlato, stříbro, kamení drahé, dříví, seno, strniště — jednohokaždého dílo zjeveno bude; den zajisté okáže, nebo v ohni zjeví se a jednohokaždého dílo, jaké by bylo, oheň zprubuje.“ (I. Kor. 3, 12. 13.). Čo rýdze ako zlato a drahokam čistej pravdy Božej, to ostane — drievä, seno, strnisko výmyslov ľudských uchváti vietor, zkazí oheň.
A nie menej treba nám pamätať pri tomto budovaní i na to, na čo upozorňuje nás Duch Boží v Žalme 127: „Nebudeli Hospodin stavěti domu, nadarmo usilují ti, kteříž stavějí jej; nebudeli Hospodin ostříhati města, nadarmo bdí strážný“, — aby sme si ničoho nenamýšľali a sami na sebe nezakladali!
Nechže tedy všetky naše rady, práce, ustanovenia preniká, vedie, spravuje Duch Toho, ktorý je základom cirkve, pôvodcom nášho spasenia, počiatok i koniec nášho všetkého duchovného snaženia. Všetko počínanie a konanie naše nech sa deje pod zorným uhlom Jeho viery, ktorou skrz na skrz preniknutí hotoví sme vždy osvedčiť slovom i dosvedčiť skutkom, že apoštolovo vyznanie: „Ty si Kristus, ten Syn Boha živého“ (Mat. 16, 16.), je i naším vyznaním; že jeho oddanosť k Pánovi, vyrazená v slovách: „Ku komu půjdeme, Pane, ty slovo věčného života máš“ (Ev. Jána 6, 68.), i nás s ním viaže nerozlučne. Na základe tejto viery my nehanbíme sa za evanjelium Kristovo, veď veríme, že ono je moc Božia k spaseniu každému veriacemu; priznáme sa otvorene k vernému vyznaniu otcov našich; chceme dokázať, že to vyznanie, ktoré medzi mnohými vernými synodami menovite spomenutá už synoda žilinská pred tristo rokmi tak mocne zdôraznila, naše vyznanie augšpurské, to vyznanie, o ktorom s nábožným spevcom osvedčujeme, že ho „naši otcové milí před vším světem učinili“, je nielen mŕtvou literou v úradnom pomenovaní našej cirkve, ale je živým výrazom viery, na čistom evanjeliume Kristovom založenej. Takto chceme sa vzdelávať na té nejsvětější víře své. To je tá viera, ktorá čerpaná z čistého prameňa a jedine spoľahlivého pravidla viery a života, t. j. z Písma Sv., došla určitého výrazu v spoločnom vyznaní cirkve, tedy viera, ktorou sa medzi sebou poznávame a od druhých rozoznávame a ktorú pred svetom vyznávame; viera, ktorá potom stala sa osobným povedomím, živým, hlbokým presvedčením každého jednotlive, viera, ktorou dosahujeme odpustenia hriechov, ospravedlnenie, milosť, spasenie a život skrze Jezukrista v Bohu. Touto vierou, o ktorej Pán povedal, že budemeli ju mať a čo i len ako zrno horčičné, nebude nám nič nemožného, zmocňujme sa, keď je cirkev naša vystavená novým pokušeniam, novým protivenstvám i útokom a keď vidíme, že dejú sa vôkol nás veci, o ktorých predpovedali apoštolovia, že „v posledním čase budou posměvači, podle svých bezbožných žádostí chodící, toť jsou ti, kteříž se sami odtrhují, hovadní, Ducha Kristova nemající.“
Alebo vari nevidíme so žiaľom, že stavitelia často zavrhli a zavrhujú ten základ pravý, pevný, — vyvrhujú ten vyprobovaný kameň uholný a potom už idúc za svojimi bezbožnými žiadosťami nestavajú, ale boria; nepodporujú, ale podvracajú; neupevňujú, ale oslabujú; nevzdelávajú, ale kazia; nesjednoťujú, ale trhajú; neshromažďujú, ale rozptylujú. Alebo vari nevidíme takýchto smutných, zahanbujúcich zjavov, že vlastným nezdarným synom a dcéram cirkve nenie drahé, vzácne, úctyhodné, čo si otcovia nadovšetko vážili, čomu žili, za čo trpeli a umierali? Alebo nezkusujeme, ako mnohí, chlúbiac sa vedou, múdrosťou, osvietenosťou, broja proti základným pravdám samého kresťanstva, nepamätujúc, ale zabúdajúc, čo najväčší géniovia ľudstva dosvedčili, že pravá veda k Bohu vedie? Či nepočujeme mnohých rozhlasovať pokrok a zvelebovať ho v takom smysle, akoby na ceste evanjelia Kristovho, v šľapajach Kristových, v duchu Kristovom a vo viere v Neho osvetový vývin a pokrok ani nebol možný!
Som v hlbinách duše presvedčený a želal by som si, aby ste i Vy boli presvedčení, že každá naša práca v cirkvi a tak i na našej synode, každé vzdelávanie duší, každý boj za byt, za práva, za rozkvet nášho Siona môžu byť zdarom korunované len vtedy, keď si zastaneme pevne na základ živej, životodarnej, činorodnej viery Pána nášho Ježiša Krista, tej najsvätejšej viery našej, o ktorú modliť sa v Duchu svätom neustaneme.

No a za tým

2.
vtedy, keď práca naša bude vedená duchom lásky Božej, ako nás k tomu apoštol napomína: „Ostříhejte se v lásce Boží, očekávajíce milosrdenství Pána našeho Jezukrista k životu večnému.“

Kto by o tom pochyboval, že nám tejto lásky Božej a skrz ňu a v nej lásky vzájomnej, bratskej a svorného, láskavého spolunažívania je práve v naše časy veľmi treba!
Treba nám tejto lásky, lebo i viera len v skutkoch lásky dosvedčuje sa živou; treba nám tejto lásky Božej, lebo milosrdenstva Božieho sme všetci rovnako potrební a tohoto milosrdenstva a tak i života večného len láskou Božou dosahujeme; treba nám jej, aby sme uprostred vlastných mdlob a hriechov, i uprostred nepravosti sveta pamätali, že „toť jest láska Boží, abychom přikázaní jeho ostříhali!“ (I. Jána 5, 3.). A treba nám jej, lebo jej niet, keď mnohí opustili, ako apoštol hovorí, tú prvú lásku, keď ustydla a stydne láska mnohých.
Treba nám tejto lásky, svornosti, jednomyseľnosti, snášanlivosti, aby sme medzi sebou svorní, sjednotení znemožňovali snahy a výčiny spoločných nepriateľov, útočiacich z prava i z ľava na hradby naše, shromažďujúcich sa a búriacich sa proti Hospodinu a proti pomazanému Jeho. Ich moc i lesť pri nich mnohá i zbroj hrozná. Akože nápadom odoláme, ako útoky odrazíme, jestli sami medzi sebou nebudeme láskou spojení, jednomyselní!? Treba nám tejto lásky, svornosti, snášanlivosti, keď zpomedzi vlastných radov našich povstávajú nesnášanliví, pomýlení a poblúdení bratia, semeno sváru a rozbroja medzi vlastných domácich viery rozsievať sa usilujúci, keď následkom toho hrozí nám v samej cirkvi našej nebezpečenstvo, že ľudia nesvedomití rozrušia a zničia teraz, v slobodnej našej cirkvi jednotu viery, sväzky pokoja a svorného spolunažívania, ktoré vedeli sme si zachrániť a zachovať i v dobe dlhých útiskov a ťažkej nevoľnosti.
Ako chcel by som i prosebne i naliehave privolať, do duše privolať i zvoditeľom i zavedeným a v sváru a rozbroji radosť hľadajúcim, privolať výstražné slovo drahého Spasiteľa o tom, že kráľovstvo samo v sebe rozdelené pustne a dom rozdvojený padá! (Luk. 11, 17.). Ako presvedčive chcel by som im i nám všetkým v pamäť uviesť prísne slovo apoštolovo: „Pakli se vespolek koušete a žerete, hleďtež, abyste jedni od druhých zkazeni nebyli!“ (Gal. 5, 15.) Áno, preč každú nenávisť, i hnev, i svár, i rozbroj, ostríhajme sa v láske Božej, veď len tak dokážeme, len z toho poznajú nás ľudia, že sme Kristovi učedlníci a vyznavači, jestli budeme mať lásku jedni k druhým! (Jána 13, 35.)
Treba nám tejto lásky, keď úloha: riešiť, alebo aspoň pomáhať riešiť ťažké sociálne otázky, čaká i na našu cirkev a to práve v dobe, hmotárstvu tak veľmi oddanej, každému vyššiemu, ideálnejšiemu snaženiu odporujúcej; úloha, ktorú vykonať možno len v znamení lásky sdielnej, obetivej, hotovej nielen súcitiť s opusteným, nielen slzu vyroniť nad krivdou biednych, ale i ochotne, obetive, keď treba i so sebazaprením pomáhať, uväzovať rany, liečiť neduhy kliatbou vášní, svárov a rozbrojov ľudských zapríčinené. S touto láskou chceme ísť v ústrety potrebám nielen bratov a sestár po viere a po krvi, cirkvi verne oddaných, ale i tých, ktorí z nás vyšli, ale nie sú naši, odcudzili a odcudzujú sa nám, áno i broja proti nám, svojim vlastným; a dobre činiac i shrnieme uhlie žeravé na hlavy nenávistníkov a protivníkov, i zapcháme ústa nemúdrych a neumelých ľudí (I. Petra 2,15.).
Treba nám tejto lásky, aby sme práve v našej evanjelickej cirkvi dosvedčili, že i keď sa svojej viery, svojho vyznania verne a pevne pridŕžame, za to i môžeme, i chceme, i budeme v láske bratskej žiť, áno na spoločnom blahu národa i spoločne, ochotne pracovať i s tými, ktorí inými síce cestami, ale čestne usilujú sa kráčať za vznešeným cieľom pokoja, blaha, spásy a večného života
A konečne dávam výraz svojmu hlbokocítenému želaniu, ostríhať tú lásku Božiu a lásku bratskú i preto, aby sme jej teplotou získali, pritiahli, privinuli, pripútali k sebe i tých, ktorí v lone samej našej cirkve, v nedorozumení i neporozumení a nedôvere, doteraz chladno sa k nám chovajú. Najmilejší! Takto pracujme na základe viery Jezukristovej a v duchu lásky Božej nielen na tejto tak prepamätnej synode, ale i po nej, doma, v rodinách, v spoločnosti kresťanskej a ľudskej. A Pán iste prizná sa milosťou svojou k nám a dá práci našej svojho božského požehnania. Amen.

Komentáre k “Prvá synoda pred 100 rokmi

Komentovať