Príchod Božieho spasenia

Príchod Božieho spasenia

 Príchod Božieho spasenia   

Modlitba: Svätý Bože, nebeský Otče náš, srdce, hrdlo i celé vnútro nám zviera, keď si uvedomujeme Tvoju moc, Tvoje panstvo nad časom, minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou, nad národami i nad nami. Cítime, že bez pravého pokánia neobstojíme pred Tebou. Popraj nám k nemu duchovnej sily, daj nám k nemu odvahu a popraj nám aj inšpiráciu Ducha Svätého k prinášaniu ovocia pravého pokánia. Nech nový život v nás i okolo nás je oslavou Tvojej moci,  vďakyvzdaním za Tvoju lásku a chválou Tvojho svätého mena. Amen 

L 3, 1 – 16:

   “V pätnástom roku panovana cisára Tibéria, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, (vladárom nad štvrtinou krajiny), jeho brat Filip tetrarchom krajiny Iturijskej a Trachonitskej a Lyzaniáš tetrarchom Abilény, (2) za veľkňazov Annáša a Kaifáša, prehovoril Boh k Jánovi, synovi Zachariášovmu. (3) Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov,(4) ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: “Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; (5) Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrbolaté cesty nech sú uhladené.(6) A všetci ľudia uvidia spasenie Božie.” (7) I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako unikúť budúcemu hnevu? (8) Vydávajte preto ovocie hodné pokánia a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi dietky. (9) Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (10) I spytovali sa ho zástupy a hovorili: Čo teda robiť? (11) Odpovedal im a povedal: Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. (12) Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? (13) Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. (14) Spýtali sa ho aj vojaci a povedali: A čo my máme robiť? Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde. (15) Keď ľud očakával a všetci si mysleli v srdci o Jánovi, či ozaj nie je Kristus, (16) odpovedal Ján všetkým a povedal: Ja zaiste krstím vás vodou, ale ide mocnejší ako ja; nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom; (17) v Jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni”. Amen

   Bratia a sestry túžiaci vidieť spasenie Božie!

   Pán Boh je pánom dejín. On vždy konal a koná v nich v každom čase a súčasne stojí nad dejinami. Roky a epochy Ho nemôžu obsiahnúť. Evanjelista Lukáš svedčí, ako a čo pôsobil Pán Boh v jednom konkrétnom roku, totiž v 15-tom roku panovania rímskeho cisára Tibéria. V Judsku vládol vtedy z jeho poverenia Pontský Pilát s hodnosťou prokurátora a pod jeho dozorom traja vazalskí králi, synovia Herodesa Veľkého. Duchovnú a náboženskú sféru viedli veľkňnazi Annáš a Kaifáš. Ale “mužom dňa” nebol ani jeden z nich. 

     Možno si všetci títo zemskí vladári mysleli, že oni “robia dejiny”. Pán Boh ich isteže použil pri uskutočňovaní svojho zámeru spásy a záchrany sveta a hriešneho človeka. Ale mužom dňa bol niekto celkom iný. Bol to človek, o ktorom ľudské anály nepíšu a nehovoria. Ani sám sa nepovažoval za významného a dôležitého. Na na otázku, čo hovorí o sebe, povedal: “Som hlas volajúceho na púšti…”. Je tu reč o Jánovi krstiteľovi, synovi kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety. Jeho význam a úlohu však zdôraznil Ježiš z Nazaretu, ktorý o ňom povedal, že on je “ zasľúbeným Eliášom a pripravovateľom Jeho cesty a diela“.

    Nech nás nemýli skutočnosť, že Ján napokon skončil v žalári a pod sekerou kata. – Nie každý zločinec sa dostal a dostane do žalára a nie každý, kto sa do žalára dostane je zločincom. V čom bol Jánov “hriech”? V čom spočívalo jeho “previnenie”? – Iste v tom, že ohlasoval koniec jednej doby a epochy a príchod novej. Nová epocha súvisela s verejným vystúpením Ježiša Krista. Ján to vedel, poznal a stál si za svojím slovom. O Ježišovej hodnote vyhlásil: ”On musí rásť a ja sa musím umenšovať” a v pokore vyznal:” Ide mocnejší ako ja,; nie som hoden rozviazať Mu remienka na obuvi”.

    Bratia a sestry!

     Jánove slová o príprave cesty Pána k nám sú stále aktuálne. Vždy platí: vyrovnajme Mu chodníky, nech je vyrovnané každé údolie hriechu v ktorom sme zaviazli, nech je znížená každá pýcha a namyslenosť človeka. Čo je krivé, možno zlomené, nech s a vyrovná. Sú to výzvy platné i zrozumiteľné aj pre našu dobu. 

Vedú i nás k pravej pokore pred Ježišom, obrazne i doslova: “na kolená”. Každý iný vzťah k Ježišovi zo strany ľudí je hriešny.

 On musí rásť v nás, v našich očiach a v našich životoch. Ak niekto Ježiša nepríjíma ako “Najvyššieho”, ako Pána pánov, je zrejmé že je pyšný a vysokomyseľný. Ak Ježiša niekto “ponižuje”, a nevidí Jeho výnimočnosť a veľkosť, sám sebe škodí. Taký pohľad usvedčuje ľudí z duchovnej slepoty. Slepota je vážna choroba. 

Kto ponižuje Božie Syna a seba vyvyšuje, je chorý. Chorý až na smrť. Cesta takto chorého človeka končí v smrti duchovnej, potom časnej a napokon aj večnej. Ak Ježiš rastie v našich očiach a v našom živote a my sa “umenšujeme”, čiže ak sme pokorní v srdci, vidíme Ježiša právne a platí pre nás Jeho sľub, že uvidíme napokon aj nášho Otca v nebesiach.

    Jánov hriech, podľa vtedajších mocných tohoto sveta bol aj v tom, že otvorene hovoril o sekere, priloženej ku koreňom stromu”. To sú slová o aktuálnom Božom súde. Znamná to definitívny koniec určitej doby a určitého spôsobu života, ktorý bude vykorenený, vyťatý a ktorý nemá budúcnosť ani v prítomnosti a tým menej v Božej budúcnosti. Ľudom sa to zdalo nemožné. Mocní to nechceli pripustiť. Považovali to za smiešne a nemožné. Zabudli, že “žiaden strom do neba nerastie”. – A biedni tejto zeme si tiež nedokázali predstaviť zmenu svojho otrockého stavu, pretože boli dlho zohnutí až po zem. Sami sa nedokázali narovnať.         

    Ale Jánova zvesť uviedla všetko do pohybu. Ľudia vyšli na cesty, smerujúce k Jordánu, pretože túžili po zmene života a pýtali sa: 

”Čo máme robiť?” A Ján odpovedal: “Vydávajte ovocie hodné pokánia”. 

      Je zaujímavé, ako veľa sa aj dnes hovorí o pokání. Nielen medzi veriacimi, ale aj medzi ateistami a všetkými možnými skupinami ľudí v našej spoločnosti všade okolo nás. Hoci ľudia hovoria o zmene, alebo volajú po zmene – ale obyčajne ju židajú len u tých druhých! Jedna skupina volá k pokániu tých druhých, hovoriac: treba robiť pokánie, ale musíte ho robiť práve vy! 

Iba výmimočne si niekto “sype popol na hlavu a odieva sa vrecovinou” – čiže sám koná pokánie. Väčšinou sa pokánie odporúča robiť iným. Ján sám žil v ustavičnom pokání. Žil v ústraní a asketickým spôsobom života očakával Božie oslovenie. Tým, ktorí sa ho pýtali, čo majú robiť, hovoril: ”Vydávajte ovocie hodné pokánia a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma!”. 

     Túto výzvu adresoval nielen jednoduchým ľuďom, ale aj mocným tejto zeme. Prinášať “ovocie hodné pokánia” znamené, že uznanie hriechu iba slovami nestačí. Pán Boh očakáva konkrétnu zmenu myslenia a konkrétny skutok človeka. Zamyslime sa, ako to vzerá v našej cirkvi! Polarizácia dosiahla nebývalý stupeň a hrozí nám úplný rozkol. Obe skupupiny hovoria a učia správne: treba robiť pokánie, ale nikto nechce začať od seba konkrétnym skutkom pre blížneho a na slávu Božiu.

   Aj situácia v tomto “našom” zbore je značne polarizovaná a neutešená. Je jasné, že je tu čas k zmierneniu zbytočných útokov,  čas k zmiereniu a k novému začiatku. Adventý čas nám pripomína, že v plnosti času prišiel náš Pomocník a Darca novej duchovnej sily k novému životu. Advent je príhodným časom “k prebudeniu a povstaniu” a k duchovnému obživeniu. Čas príprav na sviatky narodenia nášho Pána nám hovorí: Zmeň niečo vo svojom myslení a konaní! Nemysli iba na seba, ale podaj ruku svojmu blížnemu, ale aj Kristovmu spoločenstvu konkrétnou službou. Inak zostane pokánie iba púhym slovom, ktoré uletí. A my zostaneme bez ovocia, ktoré bude svojím časom hľadať Pán vinice. To ovocie je nielen pekné, ale aj občerstvujúce, pomáha nám i našim blížnym.

   Bratia a sestry v Pánovi!

  Ján Krstiteľ mal hlbokú bázeň pred Pánom Bohom i pred prichádzajúcim Spasiteľom. Po vzore prorokov SZ hovoril najmä o hrozbe, ktorá prichádza s Božím súdom. “Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa”. Táto skazozvesť znepokojila mnohých mužov i ženy. Prekvapuje, že k Jánovi prichádzali aj muži, ako kedysi v Ninive k Jonášovi. Možno povedať, že vždy, keď prichádza ku skutočnému pokániu, začne sa diať aj medzi mužmi. Dokonca medzi tými najtvrdšími mužmi, často zatvrdilými hriešnikmi a nevercami. Počujeme, že k prijatiu Jánovej zvesti a ku konkrétnej odpovedi “čo robiť” v ich danej situácii – vykročili aj “silové zložky”: colníci, policajti a vojaci. Aj oni sa pýtali, čo majú konkrétne robiť, aby ich činnosť bola milá Bohu i ľuďom.

   Ján im nehovoril, že majú opustiť svoju službu a konanie služobných povinností: výber daní, že majú tolerovať chaos a anarchiu a majú prestať strážiť životy a zdravie občanov. 

Ján hovorí o tom, aby boli vo svojom počínaní spravodliví a verní.

     Čo to znamená pre nás? Pre našu cirkev a náš zbor? 

V podstate to isté! Nie anarchiu a rozvrat, ale poctivú službu a vernosť v sľuboch, ktoré sme zložili ako manželia, ako konfirmandi, ako presbyteri a funkcionári cirkevného zboru. Pritom musí každý začať od seba. Ako sa ľudovo hovorí: každý si má pozametať najskôr pred vlastným prahom…

    V svedectve evanjelistu sme počuli, ako sa niektorí odvolávali viac na skutky a zásluhy svojich predkov a svojich otcov. Hovorili: ”Máme otca Abraháma, …” . Spoliehali sa na Božie zasľúbenia o ochrane, požehnaní a záchrane dané otcovi viery Abrahámovi, na boje jeho viery a jeho vernosť. Ján Krstiteľ hovorí, že ľud Boží zo zásluh Abraháma a jeho viery, ani zo zásluh minulých generácií pred Pánom Bohom neobstojí. On žiada aktuálnu vieru a ovocie pokánia od nás dnes.

    V Jánovej zvesti je vážna výzva, ale aj nádej. Výzva a hrozba je v tom, že Pán Boh si svoje pravé deti môže vzbudiť aj z “kameňov”, teda z tých, ktorí dnes sú a pripomínajú srdcia tvrdé ako kameň. On môže svoj nebeský dom naplniť aj bez tvrdošijných Židov, ale aj bez tvrdošijných evanjelikov. Podobne hovoril neskôr aj sám Ježiš zástupom a židovským kňazom o svojej oslave z úst detí a zástupov:” Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať”. Vejačka Jeho súdu nás môže odfúknuť z humna Božieho kráľovstva ako plevy. Ak dnes, budeme my, ako evanjelici a.v. duchovne mlčať a žiť ako neprebudení a zatvrdilí hriešnici, môže to znamenť koniec našej cirkvi, čo však neznamená, že to bude koniec cirkvi vôbec! 

Aj dnes sa môžu stať z “kamených sŕdc” srdcia “živé a mäsité”, srdcia žijúce a bijúce vierou, láskou a službou. 

   Bratia a sestry!

   Pán Ježiš však neprišiel a neprichádza na to, ako “aby odsúdil svet, ale aby ho spasil”, pretože ani Otec nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa človek k Nemu obrátil a žil s Ním v Jeho kráľovstve.Preto aj nás všetkých, pokrstených Pánovým Krstom chce nanovo duchovne osviežiť a posilniť darmi svojho Ducha, aby sme boli navrátení do spoločenstva s Ním, vytvorenom v Jeho svätom Krste. Modlime sa dnes i potom doma za to, aby zvesť zákona i evanjelia oslovila nás i našich blížnych, aby sme prinášali ovocie krsťanského života a prebývali s Pánom tu časne i potom večne. Amen  

          3.adventná nedeľa – CZ Myjava 2020 – Ľubomír Batka st.

Komentovať