(V advente)
Tmy v lodiach ešte mĺkvo-tvrdo spali,
keď vstupoval som v bielušký náš chrám.
Bolo to ráno — také smutné ráno,
keď s celým svetom trúchlil som aj sám.
Tak tupo zneli kroky na dláždení,
prázdnota z lavíc na mňa zívala,
len dva-tri tiene sedeli si tíško —
a na oltári žiara ospalá.
I prešiel som — a prijal pozdrav známy,
zavznela z chóru pieseň ranných chvál:
za nočnú stráž — za lúče teplé — jasné —
ja zabudnul som, že by spievať mal.
Oh, nezohnul som oka od večera —
a pohľad zvládla pozdná — šerá diaľ:
O hradbách pravdy — mocných, nepodľahlých —
ja zabudnul som, že by spievať mal.
I obliekol som rúcho sňahobiele,
neistým krokom šiel som pred oltár:
tmy v lodiach ešte mĺkvo-tvrdo spali,
len tu-tam svieca bila svetlom v tvár.
Keď privreli sa staré Tranoscie,
a zhasli sviece — stíchnul každý hlas,
mne stislo srdce — krčovite stislo: —
ja videl som v tom smutný osud náš!
A pohla rtami duša skabonená —
a dlho — dlho sme sa modlili, —
však ani neviem — ani veru neviem —
za čo sme my to vlastne prosili!
Len keď už odznel amen — spev sa vzniesol,
ja pohľadom som hodil okolo —
a zdalo sa mi, že v tom našom chráme
ako by ani tma tak nebolo:
— Kás’ rumenná žiar po chóroch sa stlala,
o žertvách ťažkých pieseň zazvučala,
oknami tiahlo svetla celé more . . .
Už rudo plálo slnko na obzore.
1912
Slovak