Cirkev sa na príchod Pána k súdu teší

            Cirkev sa na príchod Pána k súdu teší

——————————————————————————————

Daj nám vyjsť v ústrety

s múdrymi pannami

Tebe, Ženíchovi, s jasnými lampami.

Vlej oleja viery do našich sŕdc, Pane,

aby v našich lampách nevyhasol plameň. Amen. (ESP 700,3)

Mt 25, 1-13:

“Vtedy bude kráľovstvo nebeské desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi.(2) Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. (3) Tie pochabé totiž vzali si lampy, ale nevzali si oleja; (4) tie rozumné však vzali si s lampami aj olej v nádobách. (5) Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. (6) O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! (7) Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. (8) Tu pochabé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! (9) Ale rozumné povedali: Aby potom nestačilo ani nám ani vám? Choďte radšej k predavačom a kúpte si. (10) Keď však odišli kupovať, prišiel ženích; pripravené vošli s ním na svadbu, a dvere sa zatvorili. (11) Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, Pane, otvor nám! (12) Ale on odvetil: Veru, vám hovorím, neznám vás! (13) Preto bdejte, lebo neznáte dňa ani hodiny, kedy príde Syn človeka.” Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

    Ťažko by sme asi našli u nás človeka, ktorý by sa tešil na súdne konanie, pokiaľ ide o akýkoľvek zemský súd. Azda s výnimkou tých, ktorí sa ich zúčastňujú profesionálne. Situácia je taká, že tí občania, ktorí zákon neprestúpili, ale sa domáhajú svojich práv, nemusia sa síce obávať odsúdenia, ale skôr súdnych prieťahov a skutočnosti, že vymožiteľnosť práva u nás je najslabším článkom našej mladej demokracie. Na súd sa preto neteší ani slušný občan.

    Tu sa okamžite vynorí otázka, ako je to s kresťanskou zvesťou Božieho slova a posolstva, ku ktorému neodmysliteľne patrí aj zvesť o druhom príchode Pána Ježiša na tento svet, ktorý bude aj príchodom k súdu. 

V Kréde vyznávame:“…Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych”. Nie je zvesť o príchode k poslednému súdu skôr kontraproduktívna, pokiaľ ide o jej prijatie u ľudí? Zdá sa, že ľudia ju neradi počujú, podobne, ako keď dostanú predvolanie na svetský súd. Je možné, že aj kazatelia by sa tejto téme najradšej vyhli, najmä ak niekomu záleží viac na osobnej obľúbenosti a popularite, ako na vernosti biblickému posolstvu. Veď posledný súd sa netýka iba odsúdenia hriechu, zla a jeho pôvodcu – diabla, netýka sa len ľudu SZ Izraela, alebo pohanských národov, ale aj cirkvi Kristovej a všetkých jej ratolestí. Posledný súd, práve tak ako trvale prebiehajúci súd Kristov v dejinách sa dokonca “začína od domu Božieho“, čiže od cirkvi (1 Pt 4,12). Súčasne platí Pánovo slovo:„Komu bolo mnoho dané, od toho sa bude aj mnoho požadovať“. Zo sna ubezpečenosti sú slovom Pánovým prebúdzaní aj učeníci a všetci veriaci: „Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodimu, o ktorej sa nenazdáte !“(Mt 24, 44)

     Napriek všetkému cirkev Kristova vyznáva:“Ježiš kristus…príde súdiť živých i mŕtvych“. Musíme uznať, že to nie je radostná zvesť pre toho, kto si dnes myslí, že smrťou je všetko konanie človeka “premlčané“ a „zahladené“, ako to platí pred zemskými a ľudskými súdmi. Kto sa úfa skryť pred súdom Kristovým či už v smrti, alebo „ustlaním si v záhrobí“, alebo kdekoľvek inde, musí byť touto zvesťou skôr znepokojený. Možno aj kresťan vyjadrí svoju nevôľu ako anglická kráľovna a povie: “Nie sme tým potešení„. A predsa je zvesť o súde ao druhom príchode Pána pre veriaceho kresťana zvesťou dobrou a radostnou. Je blahozvesťou pre všetkých „pokorných, (chudobných v duchu), žalostiacich, krotkých, lačniacich a žízniach po spravodlivosti,  pre ľudí čistého srdca, milosrdných, tvoriacich pokoj, prenasledovaných pre spravodlivosť, alebo trpiacich pre Ježišovo meno.“(Mt 5, 3-12) 

Cirkev sa na príchod Pána Ježiša k súdu právom teší: 

Lebo: 1. všetci sme družičkami

           2. ktoré potrebujú lampy s príslušnými nádobami

            3. len dbajme, aby sme neskončili „za dverami“.

    Milí priatelia!

     Naša radosť je oprávnená, lebo Pán Ježiš hovorí o svojom príchode ako o príchode veľkej radosti pre Jeho vykúpených. Prirovnáva ju k radosti  družičiek a pozvaných hosťov pri príchode ženícha na svadbu. Jeho príchodom svadobná hostina a veselie môže začať. Pozemský ženích spravidla ponúka svojej neveste nový život, svoju ruku, srdce, lásku a trvalú jednotu. 

       Tie isté hodnoty, ale v plnej dokonalosti, ponúka aj nebeský Ženích, Pán Ježiš svojej cirkvi. Všetkým, ktorých si vyvolil, pozval, povolal a ktorí prijali Jeho ponuku k novému spoločnému životu s Ním vo večnom spoločentsve lásky. Pri Krste svätom sme všetci prijali Jeho odpustenie a ospravedlnenie. Obliekol nás do nového rúcha v ktorom smieme žiť a chodiť. Duch Svätý nás znovurodil a Ježiš nás urobil synmi a dcérami Božími a tak aj dedičmi kráľovstva nebeského. Jeho druhý príchod bude znamenať, že nás naplno uvedie do príbytkov, ktoré nám pripravil. Kresťan sa teda teší na príchod Pánov, ako nevesta na príchod svojho vyvoleného.

     Pán Ježiš však hovorí v podobenstve, že „vtedy“, keď táto chvíľa príchodu nastane,“bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi“. A tu by sme mali zbystriť pozornosť. Nie všetky panny, alebo družičky, čiže nie všetci pozvaní naozaj vojdú na svadbu. Prečo? Cirkev v tomto svete je vpravde „poľom“, kde rastie spolu „pšenica i kúkoľ“. Pán Ježiš o čakajúcich pannách hovorí: „Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných! “Hoci sa spolu chystali, rovnako sa obliekli a tvorili svadobné spoločensvo, predsa sa nakoniec radovala iba polovica z nich. 

   2. Ako a kedy sa kresťan stane pochabým, nerozumným a zle čakajúcim?

Podľa podobenstva sa navonok zdá, že celá príprava bola rovnaká u všetkých družičiek. Všetky boli čakaním azda aj unavené, možno netrpezlivé, možno vyčerpané. Áno, družičky môžu niekedy aj zdriemnuť. Môžu aj oddychovať. Cirkev nemá vždy rovnakú vonkajšiu vitalitu, akcieschopnosť a silu k službe. Niekedy aj “oddychuje”.

     Zdá sa, že aj súčasné odbobie je pre našu cirkev podobným obdobím. Cirkev prešla v predchádzajúcom storočí ťažkými skúškami a mnohými duchovnými bojmi. V nich stratila mnoho členov. Po „nežnej revolúcii“ sa zdanlivo mnohí “stratení” do cirkvi vrátili, ale ukázalo sa, že sa vrátili nie ako kajúci synovia a dcéry, ale ako ľudia samospravodliví. Vrátili sa totiž bez pokánia. Bez pocitu akejkoľvek osobnej viny zo zlyhania. Ale neraz aj bez viery v zasľúbenia Pánove. Viera mnohých je skôr filozofiou a vierou v ľudský rozum, v ľudské sily a schopnosti. Je to viera založená na presvedčení, že v každom človeku prebýva dobro do tej miery, že človek je vo svojej podstate tak dobrý, že nepotrebuje Spasiteľa. Mnohí preto skôr ako v Spasiteľa veria v seba a v to, že všetko, čo konali v minulosti bolo len v záujme blaha človeka a života.      

      Mnohí rodičia a starí rodičia, ktorých lampy horeli a boli  “svetlom sveta i soľou zeme ” už zomreli, lebo ako si Izaiáš povzdychol: “Zbožní ľudia odchádzajú…”. Mnohí z tých, ktorí ešte zostali, sú už unavení pútnici. Videli sme, ako sa objavilo veľa nových horlivcov, ktorí sa chopili „pochodne viery“, „lampášov otcov“ a neviem čoho ešte. Otázkou zostáva, či sa mnohí nechopili skôr cirkevných funkcií, ktorých je zrazu akosi málo a nedostáva sa všetkým. Mnohí si myslia, že keď už prišli naspäť do cirkvi, mali by mať väčší priestor, slovo, úctu, honor a požívať väčšiu vďačnosť cirkvi. Iní zase ponúkli nové „zaručené programy obnovy a riešenia” a “tradičným” kresťanom odporučili, aby sa odobrali na odpočinok. Mnohí akoby“zdriemli”, veď sa zdá, že mladí pracujú, lebo mocných slov a programov je nadostač. Tiež sa zdá, že tu už niet toho starého nepriateľa, ktorý „obchádza ako revúci lev hľadajúc koho by zožral“. A pritom on tu je a chodí, iba že „v mäkkých papučkách“. Naozaj naša cirkev vážne čaká Pánov príchod?

      Zdanlivo je všetko v poriadku. Všetci majú „lampy viery“, ale načo svietiť naplno, keď sa zdá, že Ženích mešká? Krsty sa na mnohých miestach vykonali mnohé, boli i krsty hromadné, svadobné rúcha sú oblečené. Lampy a odznaky príslušnosti tiež nechýbajú. Ba aj “oleja viery” je naliateho zdanlivo dosť. “Lampy” sa zdajú byť plné viery. Vždy ide o “olej viery”, ktorý je dar Ducha Svätého. Ale dali jej skutočne dosť všetkým tie mnohé porevolučné „ rýchlokurzy geniality” kresťanského vyučovania? Tie mnohé „nové evanjelizácie“ po ktorých služby Božie v chráme väčšina opustila s odôvodnením, že „chodenie do kostola“ a „obrady“ nič nedávajú…Iní si azda povedali: Nový Spevník, Agenda, predpisy, mnohé únavné akcie (často akcie pre akcie) sú za nami, možno si pospať! Že by bolo treba aj “doplniť” vieru, ktorú dáva Duch Svätý  počúvaním slova evanjelia v kostolnej lavici, alebo vo sviatosti Pánovej Večere? To by sme predsa vyzerali ako v stredoveku…

    V podobenstve však Pán Ježiš upozorňuje, že okrem pripravených lámp treba aj to, čo v nich horí a dáva svetlo. Je to vždy nová viera. Tá sa rodí tak isto dnes, ako pri zoslaní Ducha Svätého na apoštolov. Z kázne Petra a apoštolov, po ktorej sa ľudia v pokání pýtali: “ Čo robiť, mužovia bratia?“ Duch Svätý je pôvodcom dôvery v zasľúbenie o odpustení hriechov v Krste svätom. Dôvera sa dokazuje ako sila, osvedčená v dobách skúšok a bojov i v dare posvätenia. Vedie k láske k spoločenstvu cirkvi i k obetavosti v jej službe. Oheň, ktorý horí a nezhorí, nie je oheň zo slamy ľudskej samospravodlivosti. Lebo samospravodlivosť a vlastná sila človeka je iba horiaca slama. Rýchlo sa minie. Nestačí jedno obrátenie, ale potrebujeme obrátenie každodenné. Pri akejkoľvek sejbe semena slova Božieho, časť z neho ostane “na kraji cesty”, časť padá “do tŕnia”, časť “na skalu”. Ježiš v podobenstve hovorí, že nestačí jedno, hoci doplna “natankované” srdce, čiže olej v lampách. Čakajúci na Pána potrebujú aj “bandsku”, rezervu, z ktorej možno dolievať olej do lampy. Príčinou sklamania a biedy nemúdrych družičiek bolo to, že ich nádobky na olej boli prázdne, lebo ten prvý “olej” rýchlo vyhorel. 

  Človeku nestačí ani spoliehanie sa na vieru iných. Vieru spolučakajúcich, alebo napríklad na vieru predkov. „Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú“!(8 b) Odpoveď znie: “Aby potom nestačilo ani nám, ani vám?” Dostatokoleja je nám ponúknutý v „čase milosti“ vždy tam, kde On je jeho „predavačom“, čiže darcom. Pravá viera nie je z nás, nie je zo srdca človeka, ale je tam, kde je Jeho zasľúbenie: “Poďte ku Mne všetci,.. alebo Jeho pozvanie:“Vemite jedzte…a pite z neho všetci”. Olej viery pochádza vždy z toho istého primárneho zdroja a uchováva sa v „nádobách“, ktoré patria k lampám. Čerpať z nádob – i keď  sa zdajú také „obyčajné” ako ľudské slovo a kázeň, ako „obyčajná” voda Krstu svätého a „obyčajný“ chlieb a víno pri Pánovej Večeri, znamená žiť z viery, ktorej pôvodcom je Duch Svätý. Rozumné panny si vzali “s lampami aj oleja v nádobách” a tak mali pri príchode Ženícha to, čo bolo dôležité. Tie pochabé si nevzali oleja dostatok a mali iba hasnúce lampy.

     3. Preto, kto zanedbáva neustále dopĺňanie “oleja viery”, môže sa dočkať nemilého prekvapenia i keď bol pôvodne na „svadbu“ pozvaný. Cirkev a jej živé ratolesti sa právom na príchod Pána Ježiša k súdu môžu tešiť. Viera sa stane videním a novým, spoločným životom s nebeským Ženíchom. Všetci sme pozvaní, sme družičkami, ale k lampám, ktoré sme dostali k službe, potrebujeme vždy nový olej spolu s tými nádobami, ktoré ho uchovávavajú.

     Dbajme, aby sme nepatrili k tým pannám, ktoré napokon zostali vonku, za dverami. Keď chceli nakupovať, bolo už neskoro. Spali príliš dlho a nevšimli si tie hlinené nádobky ako rozhodujúce, lebo podcenili ich obsah. Ich lampy zhasli. Zabudli na to, že čakanie na Pánov príchod je dlhé. Cesta kresťana je náročná a žiada veľa “oleja viery” a vždy nové doplnenie. Darmo potom nerozumné panny hovorili: “Pane, Pane, otvor nám“! Päť pochabých panien pred zatvorenými dverami je obrazom oneskorenej ľútosti, dlhého duchovného spánku, podcenením viery a napokon aj trvalého odlúčenia od Pána: “Veru vám hovorím, neznám vás“! Preto na inom mieste Ježiš hovorí: “Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?”

    Milí bratia a sestry!

   Za dverami skončili všetky družičky. Ale iba rozumné, zostali z tej strany dverí, kde je svetlo, radosť a láska na veky. Vo večnosti budú napokon prebývať všetci ľudia. Je však rozdiel, či to bude večnosť v spoločenstve so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom, večnosť na “svadbe Baránkovej”, alebo život v zatratení, v odlúčení od spločenstva radujúcich sa pri Jeho večnom stole. Dbajme, aby sme nepatrili k tým, ktorí zostanú na druhej strane, vo večnej tme, ale k tým, ktorí budú v nebeskom svetle. Amen. 

                                                                              Ľubomír Batka st. 

V Sobotišti 08/26.nedeľa po Sv.Trojici   

Komentovať