Mne už nepostačí čarokrásny svet,
pravej velikosti nemôžem v ňom zrieť.
Všetko, čo podáva
rozkoš, blaho, sláva,
v tom pre ducha môjho šťastia niet.
Ja len nebe hľadám, jeho výšiny,
zdroj mieru a svetla. Domov jediný
pre dušu, čo prišla
raz tam z nekonečna,
zaodiata v rúcho neviny.
Ach, dnes ho už, hľa! má blatom skalené,
postriebrené krídla, ťarchou zlomené,
nevládzu ju povzniesť,
ponad priepasť preniesť…
A domova brány zavrené!
Čo môže jej podať
šírošíry svet,
keď v ňom utratila nevinnosti kvet?
Kde len klam ju čaká
a neresť storaká,
kde pomoci nikde neni zrieť?
Preto cestu hľadám k zdroju
milosti,
ta, ta za Baránkom, plným ľútosti.
Tam chcem
volať, prosiť,
slzou kríž Mu rosiť,
On tú dušu drahú vyprostí.
Svätej Jeho krvi kvapka
jediná
stačí, by prišlo späť dobro, nevina;
rúcho bude biele,
krídla zrastú cele,
dcéru si uvíta otčina.
No tak, Pane, k Tebe
s túžbou zalietam,
pokorne Ti žiadosť svoju predkladám:
Zažni, čo svet zhasil,
zachráň, čo si spasil!
Verím, čakám, s vďakou prijímam!
Slovak