Všetko v svete zraje, zralé padá, hynie,
len pamiatka slávna nikdy nezahynie!
Čo bolo raz slávne, význam veľký malo,
na čo ľudstvo sveta oči obracalo —
rozpomienka toho nikdy nepominie!
Všetko v svete zraje, čo bolo, sa tratí,
stratené sa naspäť nikdy nenavráti,
čas za časom plyne, jako voda beží,
len tá pravda večná vždy vo svete leží
a jej pôsobenie nikto neukráti.
Čo svet svetom stojí, vždy bola stíhaná,
nie raz moci súdu svetského vydaná:
prenesúc kríž ťažký — oživela zase
a slávnejšou bola jak v predošlom čase.
pretrvala všetkých: sudcu i tyrana.
My si toto všetko preto spomíname,
že pamiatku vážnu tiež zasvätiť máme:
obnovenie cirkvi Spasiteľa Krista,
Martinom Lutherom, aby bola čistá,
meno jeho všetkým veľmi dobre známe.
Boží to bol človek, lebo videl bludy,
ktoré cirkev hnali večnej do záhuby;
zdvihol svoje slovo proti mocným sveta:
„Tak mi Boh pomáhaj’!“ — bola jeho veta,
nevšímal si kliatby, nevšímal si súdy.
Boh ho neopustil, v diele mu pomáhal,
slovom pravdy Božej každý blud prevládal,
tak odstránil z cirkvi falošné učenie,
keď i za peniaze hriechov odpustenie
z histórie známy mních Tetzel predával.
V ten čas chopil Luther pero v ruku svoju
a napísal mocné výpovede k boju
a pribil ich smelo na chrám Wittenbergu,
lebo cítil v sebe vieru v Boha veľkú —
vedel, že odolá neprajnému vzdoru.
My sme sa tiež stali jeho učeníci
a darmo nám škodia naši neprajníci:
cirkev naša stoji ako hrad na skale,
postavenie svoje opevňuje stále —
ver’ darmo nám škodia mnohí rozkolníci!
Len sa držme svojho — cirkev naša čistá,
bo je založená na základe Krista;
a kto vieru svoju v ten základ položil,
pre toho Pán slávnu korunu odložil,
tá ho ver’ neminie, tá mu bude istá!
(1913)
Slovak