Naše chrámy

„Vaše evanjelické kostoly sa mi nepáčia. Sú príliš prázdne. Chýba tu Kristova prítomnosť na oltári. U nás je to ináč. Najsvätejšia sviatosť na oltári — to je naše slnko, mariánsky obraz mesiac!“ Iste ste sa už viacerí stretli s takýmto názorom, najmä od ľudí z rímskej cirkvi.
Ale ich slová stoja za uvažovanie. Sú naozaj naše chrámy také prázdne, chýba tu skutočne prítomnosť Kristova? Necítime tu blízkosť svojho Bohu a Spasiteľa? To sú vážne otázky! Kde teda viac pocítime Božiu prítomnosť, v rímskom chráme a či v evanjelickom? Na to je len jedna odpoveď: Boh je prítomný všade; je nielen v chráme, ale aj mimo neho, je aj v nás a vôkol nás. Ale pozrime sa to, ako si kto Boha predstavuje. Kto hľadí na Boha spôsobom telesným, kto Boha vidí iba v hmote, ten dokáže Boha len hmotne a telesne pochopiť, tomu hostia uzavretá v tabernákulume je slnkom Božieho obrazu. Tak je to v rímske cirkvi stále. To nie sú iba obrazy a sochy, ktoré vidíme v rímskych chrámoch, to sú v očiach ľudu skutoční svätí, skutočná Mária, skutočný Ježiš. Takýmto ľuďom bol a vždy bude evanjelický chrám prázdny, zanechá ich srdce chladným a je im odporným. To je náboženstvo pre oči a nie pre dušu.

Evanjelik hľadí inak na svoj chrám. Chrám mu je miestom Bohu zasväteným, kde v spoločnom zhromaždení sa klaniame pred Hospodinom, kde Ho uctievame ako jeho rodina. To je niečo krásneho, povznášajúceho. „Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a s chválospevom do Jeho nádvorí; ďakujte Mu a dobrorečte Jeho menu!“ hovorí žalmista. Ale nielen pre oslavu Hospodinovu staviame svoje chrámy, ale tiež pre vzdelanie duší. Naša kazateľnica, to je prameň živej vody, z neho vychádza poučenie a potešenie, pokarhanie aj povzbudenie.

To všetko márne hľadáme v rímskom chráme. Tam sa zdá byť všetko pod palcom kňazského remesla. Kam sa ohliadneš, samá pokladnička. Tam veriaci smie len trpko a tupo prihliadať na obrady, platiť a dosť. Furt nejaká obeta! Čo reformátori ostro odmietali, bolo chápanie omše (Služieb Božích, Večere Pánovej) ako obete. Luther v tom videl sfalšovanie evanjelia. Kriticky píše, že z Božieho daru človeku (sviatosti) sa stal dar človeka Bohu (záslužná obeť). Aký iný význam majú naše chrámy evanjelické. Tu všetci (?) majú podiel na cirkevnej práci, spolurozhodujú o živote cirkvi, sami si volia svojho kazateľa. To sú skutočné, pravé ľudové chrámy, predstavujúce radostné kresťanstvo. V rímskom chráme pozri! Nespočetní svätí a svätice Božie, Mária, anjeli, očistcové muky, kopa pokladničiek, rady blikajúcich sviec to všetko nám hlása, aký ťažký je tu prístup k svätému Bohu – bez kňaza, bez príhovoru Márie a svätých, bez peňazí, sviečok a oleja niet prístup k Bohu. Tak vypadá vychvaľovaná Božia prítomnosť v rímskom chráme. Chvália sa, že Boh sídli v svätostánku na oltári, ale ako ťažko sa možno k Nemu dostať! Áno pre oči poskytuje rímsky chrám mnoho, nesmierne mnoho. Mnohí z rímskej cirkvi si pochvaľujú: „Pokľaknúť v prítmí chrámu pred mariánskym obrazom, slabo ožiareným červenou lampičkou, aká je to veľkolepá chvíľa meditácie, mieru a pokoja!“ Také chvíle prežíva verný evanjelik bez obrazu, bez lampičky a bez chrámového temna. Uvedomí si, že Hospodin je jeho pastierom a jeho Otcom, ku ktorému sa s dôverou smie v každú chvíľu a na každom mieste blížiť a veru, aký veľkolepý je to pocit synovstva Božieho! Naše chrámy sú hlásateľmi radostného kresťanstva, sú školou a záhradou ducha Božieho, sú prameňom živej vody, vskutku  miestom, kde sa zjavuje Boh ľudskému srdcu. Nechodíme do nich len na chvíľu pokľaknúť a tešiť sa z Božej milosti, ideme sa napojiť vodou života pre svoj život. Boha si odnášame z chrámu v svojom srdci do svojich domovov, do svojich rodín a do svojho povolania. Náš celý život a naša práca je bohoslužbou. Všade cítime Božiu prítomnosť. Preto sú možno rímski v živote a správaní ďaleko za nami, pretože necítia okolo seba Boha, pretože Ho poznávajú len v chráme na oltári. Naše chrámy majú nesmierny vplyv na náš celý život. Preto si ich vážme! „Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než inde tisíc.“

Rovnako si vážme aj naše evanjelické bohoslužby. Mnohí si myslia, že nemožno mnoho povedať o evanjelických bohoslužbách, pretože sú celkom prosté, až príliš jednoduché. Nie sú tu tajomné obrady ani nie sú tu figurálne pohyby, ani iná hudba, nie je tu vôňa kadidla, nie je tu nič, čo by tak zvláštne lahodilo vycibrenému umeleckému vkusu človeka. A práve evanjelická bohoslužba so svojou apoštolskou prostotou je taká krásna a má nesmierny význam pre všetkých, ktorí sa na nej účastnia a spolu ju konajú. Hodnotu našich bohoslužieb najlepšie ocení ten, kto porovná náš bohoslužobný poriadok s poriadkami iných cirkví. Pozrime sa do židovskej synagógy, do rímskeho chrámu a do pravoslávnej „cerkvi“. Tu uvidíte zaiste bohoslužby, ktoré vás budú zaujímať, ba zaujmú tak vašu myseľ, že behom bohoslužby pre samotné pozorovanie a uvažovanie vám nezostane ani chvíľa času na myslenie na Boha. Bohoslužba sa premení na pekné pozeranie. Tajomné obrady, krásne spevy, vôňa kadidla, nádherné rúcha a pod., to všetko lahodí ľudskému oku a sluchu. Nemajme za zlé, keď pochvaľujú symboliku katolíckych bohoslužieb, ktorými vraj „nielen veriaci, ale aj inoverec a neverci“ musia byť nadšení, pretože je v nich toľko krásy a umenia. Ale čo je cieľom takýchto slávnych bohoslužieb? Iste nie služba Božia v pravom slova zmysle, ale umelecký náboženský obrad. Vytýkajme, ako môže niekto hrať na rímskej bohoslužbe? Tu odpovedajú: „Pre mňa to nie je bohoslužba, pre mňa je to koncert, nič viac než koncert.“ Takých je stovky, tisícky, ktorí v nedeľu plnia rímske chrámy, aby sa pokochali hudobným pôžitkom pri veľkých omšiach.

Pre takých ľudí je samozrejme evanjelická bohoslužba prázdnou, studenou, bezvýznamnou. Kto ide do chrámu pre pôžitok, kto hľadá v chráme osvieženie svojho krasocitu a vkusu, ten nech nechodí do evanjelického kostola. Odíde neuspokojený. Bude mu chýbať vôňa kadidla aj umelecký spev. Cieľom našich bohoslužieb je pokora pred Hospodinom, Jeho oslava, spoločenstvo s Bohom a s Kristom. Takéto spoločenstvo nemožno vzbudiť pomocou obradu. Len tí majú takéto spoločenstvo, ktorí túžia po Bohu, ktorí cítia vo svojom srdci potrebu rozhovoru a spojenia s Bohom. Čím menej obradu, tým dôvernejšie je naše spoločenstvo s Bohom a s Kristom. Evanjelická bohoslužba, to je niečo veľkolepého a povznášajúceho. Nie je to dojemné, keď v nedeľu všetci laici aj duchovní spoločne spievajú, spoločne sa modlia a cítia sa spolu ako veľká Božia rodina? A k tomu sa pripojí kázanie. Z kazateľnice zaznievajú slová povzbudenia, potechy aj napomenutia.

Z kazateľnice počuje evanjelický človek, že hriech je prestúpenie Božieho zákona, že sa musí znovuzrodiť v Kristovi, a že sa musí stať novým a lepším človekom. Modlitba a požehnanie končí tento krásny vzdelávací výkon. Dojem je trvalý. V týždni potom nastáva pokračovanie našej bohoslužby. Evanjelický kresťan uplatňuje v živote prakticky to, čo počul v nedeľu z kazateľnice. Náš život, to je stála bohoslužba. Vôňa kadidla a krásne umelecké pôžitky trvajú len chvíľu. Vôňa našich modlitieb a bohoslužieb je stála a trvalá.

Preto si vážme spoločných služieb Božích! Nehľadajme obrad, ceremóniu ale hľadajme Boha! Boh slúži nám zatrateným hriešnikom! Byť evanjelikom znamená, že žijeme a žime z Kristovho evanjelia. Boh je duch a kto sa mu klania v duchu, v pravde musí tak činiť. Kiež plné lavice svedčia o tom, že si vážime spoločné zhromaždenia pred Hospodinom! Naše bohoslužby sú školou pre život, sú studnicou potešenia a povzbudenia. Prichádzajme k nim radi a pozývajme k nim aj iných!

Pokoj Vám!!